Autor: Mgr. Adrián Drobňák, historik

 

Počas vyše 700 ročnej histórie sa na ľubovnianskom hrade vystriedalo niekoľko majiteľov. My však urobíme menší skok v čase a pozrieme sa na jedného z posledných, grófa Andreja Zamoyskeho, ktorého rod má počiatky v 14. storočí v obci Łaznin v tzv. zemi łczyckej Poľského kráľovstva. Zároveň si týmto pripomíname 135. výročie od kúpy hradu grófom Andrejom a 165. výročie od narodenia tohto poľského šľachtica, ktorý sa významne zapísal do dejín Starej Ľubovne a okolia, ale aj celého historického regiónu Spiša.

 

1. Andrzej Przemysław Zamoyski

Andrzej Przemysław Zamoyski

(zdroj: http://genealogia.grocholski.pl/gd/osoba.php?id=003036)

 

Mladý gróf

 

Andrej Przemysław Zamoyski sa narodil 10. júla 1852 v Modrom paláci vo Varšave ako najstarší syn zo 14 detí Stanislava Kostku ml. (1820 – 1889). Bol vnukom ordinára Stanislava Kostku Zamoyskeho (1775 – 1856) a Žofie z rodu Czartoryskych (1778 – 1837). Stanislav Kostka Zamoyski v roku 1835 rozdelil rodový majetok medzi svojich siedmich synov a tak vznikli nové línie rodu. Jeho najmladší syn Stanislav Kostka ml. sa stal majiteľom Magnuszewa a Maciejowiec so zámkom v Podzamczu a zároveň predkom a zakladateľom línie Zamoyskych zo Starej Ľubovne. Zdedený majetok z neho robil jedného z najväčších majetkových vlastníkov v Poľsku a svoju pozíciu medzi poľskou aristokraciou potvrdil Stanislav Kostka ml. aj sobášom s Rózou Potockou (1831 – 1890), dcérou Przemysłava Potockeho, majiteľa Tomaszpola (na dnešnej Ukrajine) a Teresy z rodu Sapiehowcov, s ktorou sa oženil v roku 1851.

Andrejov otec dbal na to, aby jeho syn dostal dobrú výchovu a už od chlapčenských rokov ho zapájal do správy rodového majetku. Mladý Andrej sa podieľal na kontrole statkov, keď spisoval správy o ich chode, o poľných prácach, osevnom materiály a pod. Po ukončení gymnázia nastúpil na Vyššiu školu poľnohospodársku v Dublanoch pri Ľvove. Bol vychovávaný k patriotizmu a už v mladosti sa stal milovníkom histórie. V tej dobe sa venoval genealogickým bádaniam poľských šľachtických rodov (Tarnowskich, Teczynskich, Mycielskich, Zamoyskich, Radziwillowcov a Sapiehowcov) o ktorých mladý gróf zbieral korešpondenciu, literatúru, poznámky, zápisky a pod. Jeho záujem o históriu sa prejavoval aj účasťou na prednáškach ľvovských historikov – Stanisłava Tarnowskeho a Tadeusza Wojciechowskeho. Taktiež organizoval poznávacie výlety na miesta historických bitiek, zámkov, palácov alebo iných historických lokalít. Od 70. rokov 19. storočia sa začal zaujímať o región Spiša. Priťahovala ho oblasť Tatier, Spišskej Magury, Levočských hôr a pamiatky v tejto oblasti. Veľký záujem venoval aj histórii tohto regiónu, najmä spišskému zálohu a jeho prepojeniu s Poľskom a to bol možno aj jeden z dôvodov kúpy majetkov na Spiši. Andrejov záujem o región zosilnel najmä v jeseni roku 1881, keď sa objavili v spišskej tlači informácie o ponuke na odpredaj hradu Ľubovňa a okolitých pozemkov. Bol priťahovaný monumentálnou pevnosťou, ktorá by podtrhla vážnosť jeho postavenia a nepochybne veľkú úlohu zohral aj fakt, že si v tom čase hľadal manželku a vlastníctvo takého majetku, by mohlo byť výrazným tromfom v rukách ctižiadostivého mladého šľachtica.

 

2. Ľubovniansky hrad z knihy Macieja Bogusza Steczyńskeho - Tatry w dwudziestu czterech obrazach, 1860

Ľubovniansky hrad z knihy Macieja Bogusza Steczyńskeho – Tatry v dwudziestu czterech obrazach z roku 1860

(zdroj: https://pl.wikisource.org/wiki/Strona:PL_St%C4%99czy%C5%84ski-Tatry_w_dwudziestu_czterech_obrazach.djvu/113)

 

Ešte v roku 1880 sa zhoršil stav jeho otca a tak došlo k rozdeleniu rodinného majetku. Andrej dostal Podzamcze a polovicu Magnuszewa, z ktorého mal vyplácať stále penzie potomkom, ktorí neboli zahrnutí do majetkových podielov. Aj to mu pomohlo v tom, že si v roku 1882 mohol dovoliť odkúpiť hrad, okolité pozemky a lesy za 58 000 zlatých od mesta Stará Ľubovňa. K hradu patrili aj obce Podsadek a Hobgart (dnešná Chmeľnica), ktorých obyvatelia boli až do roku 1918 povinní pracovať na hradnom veľkostatku. V roku 1883 kúpil za sumu 100 000 zlatých aj neďaleké kúpele Vyšné Ružbachy, lesné pozemky v okolí Vyšných Ružbách, Podolínca, Hraničného, budovy v Pilhove a kaštieľ v Mníšku nad Popradom, ktorý bol používaný na poľovnícke účely. Stal sa tak jedným z najväčších majetkových vlastníkov na Spiši a jeho oficiálny titul znel: gróf Andrzej Przemysłav Zamoyský, pán z Maciejowiec, Ľubovne, Ružbách a Mníška, nositeľ Radu sv. Juraja, bydlisko Podzamcze pri Maciejowiciach, Poľsko a hrad Ľubovňa, Československo. Hospodárenie takého množstva pozemkov nebolo jednoduché, ako o tom roku 1885 písal hlásenie jeho správca, ktorý sa sťažoval, že musí nakupovať mnoho potravín, pretože na okolí sa produkuje prevažne len jačmeň, zemiaky a ovos. Ale výdavky na správu hradu vyrovnali zisky z prevádzky kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch, preto sa Andrej začal viac venovať ich rozvoju.

 

3. Sídlo rodiny Zamoyski v kaštieli v podhradí

Sídlo rodiny Zamoyski v kaštieli v podhradí

(zdroj: Ľubovnianske múzeum – hrad, archívny materiál: Rodina Zamoyských – fotografie, AM 33/2013, 626 a.)

 

Mladý gróf si nakoniec vyhliadol kandidátku na sobáš a to nie hocijakú. Zaľúbil sa totiž do princeznej Dvoch Sicílií, Karolíny de Bourbon, dcéry grófa Františka de Paul de Trapani a arcivojvodkyne Márie Isabel de Bourbon a vnučky Francesca I., kráľa Dvoch Sicíli. Napokon sa s ňou oženil v Paríži v roku 1885. Ich svadba pútala značnú pozornosť a správy o nej priniesol aj francúzsky denník Le Gaulois: „Včera sa uskutočnil civilný sobáš grófa Andreja Zamoyskeho a jej veličenstva Caroliny de Bourbon. Snúbenci, rodina a svedkovia prišli o 14 – tej hodine na radnicu v Elysée… Po príchode do svadobnej siene, primátor okrsku predniesol taktný úvodný príhovor. Bol evidentne dojatý. Akoby aj nie! Veď pred ním ako obyčajní ľudia stáli potomkovia najdôležitejšej rodiny, aká kedy na zemi vládla. A tiež potomkovia šľachticov, ktorých meno je nielen v Poľsku, ale aj inde, synonymom noblesy, slávy, viery a patriotizmu… Medzi zúčastnenými sa nachádzali významní hostia z aristokratických a politických kruhov.“

 

V kaštieli pod hradom Ľubovňa

 

Mladomanželia sa napokon usadili v kaštieli pod hradom Ľubovňa, kde sa im počas manželstva narodilo osem detí. Medzi smutné udalosti v rodine patrilo úmrtie ich dvoch synov. Prvým bol Gašpar, ktorý zomrel ako malé dieťa v Krakove a ktorého urnu priviezli na hrad v Starej Ľubovni a vsadili do steny hradnej kaplnky sv. Michala archanjela. Jeho životopisné údaje namaľovali zlatými písmenami na mramorovú tabuľu. Pravdepodobne ešte pred prechodom frontu počas 2. svetovej vojny  a odchodom rodiny do exilu, však boli tabuľa a urna odstránené a prevezené na neznáme miesto. Druhý syn, Stanislav Kostka, si ako 24 – ročný zobral život pravdepodobne pre nešťastnú lásku.

 

4. Andrej Zamoyski s rodinou

Andrej Zamoyski s rodinou

(zdroj: Ľubovnianske múzeum – hrad, archívny materiál: Rodina Zamoyských – fotografie, AM 33/2013, 626 a.)

 

Deti Andreja a Karolíny boli vychovávané v katolíckom duchu, či už súkromnými vychovávateľmi alebo v kláštoroch v Poľsku. V roku 1892 bol do rodiny pozvaný ako učiteľ a vychovávateľ synov Marián Blaha, v tom čase kežmarský katechéta, neskorší banskobystrický biskup. V kaštieli bolo zamestnané početné služobníctvo, ktoré sa staralo o pohodlie rodiny. Komornou kňažnej Karolíny bola mladá Janka Czernecka – Malczik, ktorá bola jej vernou spoločníčkou. Vďaka svadbe s príslušníčkou sicílskej vetvy bourbonovskej dynastie sa Andrej zaradil medzi popredných šľachticov v Európe, a tak získal členstvo v rytierskom ráde sv. Juraja v Neapole a stretával sa s aristokratickou a politickou elitou západnej Európy.

Ako už bolo spomínané, gróf Andrej Zamoyski a jeho žena Karolína boli vychovávaní v katolíckom duchu a k pomoci blížnym a aj preto sa venovali charitatívnej a spolkovej činnosti. V rokoch 1911 – 1913 gróf pomáhal pri organizovaní pomoci obetiam epidémie týfusu na Spiši. Snahu pomáhať môžeme nakoniec sledovať aj v súvislosti s pomocou jeho príbuznej Jadwige Zamoyskej. V roku 1882 totiž Jadwiga založila v meste Kornik, pri Poznani v Poľsku, ktoré sa nachádzalo v pruskom zábore, Školu domácich prác pre dievčatá. V dôsledku pruských represií musela Jadwiga školu v roku 1886 presťahovať do Starej Ľubovne, kde fungovala do novembra 1887. Dievčatá sa v škole venovali fyzickým prácam, napr. záhradníctvu, ale aj činnostiam duševného charakteru, napr. prekladom Svätého písma, príprave učebníc, štúdiu v rôznych vedeckých oblastiach a pod. Tiež prekladali z latinčiny, gréčtiny, ale študovali aj hudbu a maľovanie. Režim školy stál niekde na pomedzí svetského a kláštorného života a dievčatá v nej boli vedené k službe Bohu a vlasti. V roku 1903 Andrej tiež inicioval vznik remeselnej školy pre synov okolitých roľníkov, udržiaval kontakty s poľským a slovenským duchovenstvom a jeho bohatá knižnica bola prístupná aj pre študentov seminára a katolíckych škôl. Spolu s manželkou Karolínou, ako presvedčení katolíci, stali sa propagátormi náboženskej literatúry na Spiši, ale aj medzi ľuďmi na svojich majetkoch v Poľsku. Začiatkom 20. storočia sa gróf Andrej tiež angažoval v družstevnom obchode.

 

5. Jadwiga Zamoyska

Jadwiga Zamoyska

(zdroj: https://pl.wikipedia.org/wiki/Jadwiga_Zamoyska)

 

To sa už ale ocitáme na sklonku 1. svetovej vojny, ktorá zastihla rodinu navzájom rozdelenú. Andrej  bol spolu s manželkou Karolínou a dvoma dievčatami pri rodine v ruskom záborovom území na Podolí a na panstve Stryzawka, kým na hrade Ľubovňa ostali synovia Karol, najmladší Ján Kanty a dcéra Mária Karolína. Najstarší syn František Jozef bol v tomto období vo veku branca, musel zostať v Poľsku a len vďaka intervencii zo strany rodiny bol uvoľnený z vojenskej služby. Vojnu napokon prežil v Podzamczu, kde viedol rodový majetok. Rodina sa spojila za dramatických okolností až ku koncu vojny. Po vojne našli svoje majetky poškodené a preto sa Andrej angažoval pri ich oprave. V tom čase najmladší syn Ján vstúpil ako dobrovoľník do poľskej armády v čase poľsko – sovietskej vojny, ktorá sa odohrávala v rokoch 1919 – 1921. V lete 1920, v období najťažších bojov medzi poľskými a sovietskymi silami, Karolína s dcérami zase pomáhali v maciejowskom špitáli.

Po 1. svetovej vojne a po vzniku Československej republiky musel Andrej vycestovať do Československa kvôli príprave zákona o poľnohospodárskej reforme, ktorá by znamenala parceláciu ich majetkov na Spiši. Napriek jeho protestom stratil Andrej napokon v dôsledku reformy 103 ha. pôdy. Manželka Karolína s dcérou Máriou prišli za ním až po prepustení Jána z armády v roku 1922. Na sklonku svojho života v rokoch 1922 – 1926 sa Andrej venoval správe majetkov, tiež svojej záľube z mladosti a to genealógii, histórii, heraldike a teológii. Bol aj známym zberateľom umeleckých diel a poloník (poľské tlače vydané na území cudzieho štátu) na Spiši. Gróf bol aj vášnivým poľovníkom a v rokoch 1915 – 1917 sa dokonca zúčastnil exotickej poľovačky v Indii. Spoločníkmi zo Spiša mu boli jeho hradný správca Jurán a Alexej Kubek, študent bohosloveckej fakulty v Prešove. Ich najväčším úlovkom bola hlava vodného byvola, ktorého rohy si priviezli so sebou a ktoré nakoniec gróf venoval účastníkom cesty na pamiatku.

V roku 1926, po ukončení štúdia jeho najmladšieho syna Jána v Škole politických vied v Paríži sa Andrej rozhodol pre rozdelenie rodinného majetku. Najstarší syn František (1888 – 1948) sa oženil s grófkou Sofiou Broele – Plater a stal sa majorátnym pánom v Podzamczu a tak sa dedičom ľubovnianskeho hradu, kúpeľov Vyšné Ružbachy a majetku v Magnuszewe v Poľsku stal v roku 1926 jeho najmladší syn Ján Kanty Sarjusz Zamoyski (1900 – 1961). S pribúdajúcimi zdravotnými problémami sa Andrej s manželkou presťahoval zo Starej Ľubovne na rodový majetok do Podzamcza, kde 25. júna 1927 vo veku 74 rokov aj zomrel. Vdova Karolína prebývala na hrade Ľubovňa v spoločnosti opatrovateľky a spoločníčky pani Czerneckej s ktorou potom cestovala po Európe. V čase nemeckej okupácie Poľska, počas druhej svetovej vojny, ochorela a presťahovala sa do Varšavy. Udržiavala dlhoročné priateľstvo s rehoľnými sestrami kanoničkami, ktoré ju potom v chorobe opatrovali a syn Ján jej zároveň zo Spiša posielal finančnú pomoc na lieky, stravu a opatrovateľky. Zomrela v okupovanej Varšave vo svojom byte 7. apríla 1941 vo veku 85 rokov.

 

Správa kúpeľov Vyšné Ružbachy

 

Gróf Zamoyski odkúpil kúpele Vyšné Ružbachy od kežmarského dištriktuálneho lýcea, ktoré vlastnilo kúpele na základe závetu grófa Eugena Emericha Jónyho, predchádzajúceho majiteľa, ktorému sa čiastočne podarilo navrátiť im ich zašlú slávu. Na území kúpeľov v tom čase stála píla na vodný pohon, ktorá spracovávala drevo z okolitých lesov. Gróf Andrej sa stal tiež vlastníkom jedného z dvoch kameňolomov na biely vápenec nachádzajúceho sa na okraji obce, z ktorého sa pálilo vápno a patril mu aj barokový kaštieľ, ktorý stál naproti vjazdu do kúpeľov a na ktorého dvore sa nachádzala pálenica liehu a dávno zaniknutá papiereň.

V poslednom desaťročí 19. storočia nastalo obdobie rozkvetu kúpeľov a kúpeľného života vôbec. Vtedy začal stúpať, hlavne zásluhou Uhorského karpatského spolku, záujem o Vysoké Tatry. Uhorský karpatský spolok bol prvou turistickou organizáciou v Uhorsku a na Slovensku. Bol založený 10. augusta 1873, dva roky po vybudovaní košicko – bohumínskej železnice, ktorá umožnila rýchly nárast turistiky v oblasti a jeho činnosť sa zameriavala predovšetkým na Tatry. Oduševneným propagátorom Tatier a turistického ruchu bol najmä major Anton Döller z Kežmarku, jeden zo zakladateľov spolku, ktorý spolu s kežmarským advokátom Pavlom Kélerom navrhol grófovi Zamoyskemu, aby dal kúpele do prenájmu na 32 rokov za ročné nájomné 600 zlatých, ale s podmienkou, že nájomca musí do kúpeľov investovať za ten čas 60 000 zlatých, keďže gróf Zamoyski váhal uskutočniť väčšie investície do kúpeľov sám. Účastiny boli vypísané, záujem bol však malý a tak sa gróf nakoniec pustil do výstavby kúpeľov sám.

6. Kúpele Vyšné Ružbachy

Kúpele Vyšné Ružbachy

(zdroj: http://www.ruzbachy.sk/z_historie)

 

Dal vystavať nový kúpeľný dom, opraviť zariadenie, nanovo zachytiť pramene a v roku 1923 bol vybudovaný nový otvorený bazén o ktorého stavbu sa zaslúžil Andrejov najmladší syn Ján. Pri obnove kúpeľov Andrejovi pomáhal radca Dr. Ján Weiss zo Spišskej Belej a oporou mu bola aj jeho manželka Karolína. Práve po nej bola pomenovaná aj nová budova stojaca západne od studne. Pre návštevníkov boli vystavené aj tri nové objekty, ktoré pomenovali po ich dcérach: Vila Mária, Vila Terézia a Vila Róza. Aj vďaka obnove a modernizácii, ktoré začal gróf Andrej sa kúpele napokon stali navštevovanou a obľúbenou turistickou destináciou.