Antifonár (lat. Antiphonariumantiphonale) je jednou z liturgických kníh používaných v katolíckej cirkvi pri dennom ofíciu. Obsahuje texty a melódie antifón na celý cirkevný rok.

Antiphonarii ordinis Cartusiensis ad exemplar maioris Cartusie castigati. Pars Hyemalis.[1]  je doplnením liturgickej knihy používanej v ráde kartuziánov – vo Veľkej Kartúzií. V knihe sa nachádzajú antifóny z celého cirkevného roka, počnúc adventom a končiac veľkým týždňom (spolu 173 strán). Osobitne v závere knihy sa na nachádzajú antifóny k cirkevným sviatkom ako napr. zvestovanie pána, všetkých svätých atď (56 s.). Antifonár bol vydaný v roku 1612 v Kartuziánskom kláštore v Pavii.

Antifonár je vytlačený na pergamene. Jednotlivé obsahové časti sú členené podľa cirkevným sviatkov, ktoré sú vyznačené v hornej časti červenou farbou. Obsahuje pagináciu. Texty sú v latinskom jazyku. V knihe sa nachádzajú bohato zdobené iniciálky – jednoduchšie v čiernej línii a bohatšie s čiernym vyfarbením. V mnohých častiach je text ručne opravený alebo doplnený. Kniha obsahuje antifóny zapísané v menzurálnej notácií v čiernej farbe s notovou osnovou červenej farby.

Titulný list je bohato zdobený a predstavuje kláštor v Pavii, kde bola kniha vydaná. Kláštor v Pavii bol založený v roku 1396 Jánom Galeatusom. Na titulnom liste je vyobrazený kláštor v Pavii, ktorý držia v rukách sv. Bruno zakladateľ rádu a Ján Galeatus zakladateľ kláštora. Zobrazenie kláštora lemujú 4 postavy: sv. Hugo, biskup z Lincolnu, sv. Anthelm, biskup z Belley pri Lione, bl. Mikuláš, kardinál a biskup z Bologne a bl. Štefan opát kartuziánov z Pavie, všetko svätí rádu kartuziánov.

„Na chválu Božej slávy si Kristu, Otcovo Slovo, skrze Ducha Svätého od počiatku vyvolil ľudí, ktorých zaviedol do samoty a chcel sa s nimi jednotiť v intímnej láske“.[2] Zakladateľom rádu kartuziánov je sv. Bruno, ktorý v roku 1084 založil pustovňu v Chartreuse vo Francúzsku. Odtiaľ pochádza aj názov rádu Chartreuse – Kartúza. Kartuziánsky rád patrí k najprísnejším reholiam. Na čele rádu stojí generálna kapitula, na čele ktorej je generál, ktorého volí spoločenstvo vo Veľkej Kartúze a zároveň je jej priorom. Spôsob života napĺňa cieľ rádu: „Celý spôsob života je zameraný na jediný cieľ, aby mohli členovia usilovne hľadať, rýchlejšie nájsť a úplne vlastniť samého Boha, a tak dosiahnuť dokonalú lásku. Preto sa zriekajú všetkého, čo ich nemôže priviesť k tomu jedinému podstatnému.“[3]

Najbližšie k Starej Ľubovni sa takýto kláštor nachádzal v Červenom kláštore. Tento obývali dve skupiny mníchov – pátri a frátri. Pátri väčšiu časť dňa trávili vo svoje cele. Tie sa členili na pracovňu, spálňu a dreváreň. Pri celách sa nachádzali tiež záhradky, v ktorých každodenne pracovali. Kartuziánsky mnísi sa odievali do bieleho habitu prepásaného opaskom. Nosili škapuliar a kapucňu.

Červený kláštor v rokoch 2000 – 2008 patril do správy Ľubovnianskeho múzea – hrad v Starej Ľubovni. Pri tvorbe stálej expozície v Červenom kláštore bol do zbierkového fondu prijatý antifonár. Antifonár do múzea daroval kartuziánsky kláštor, ktorý sa nachádza k nášmu múzeu najbližšie, a to kláštor v Pleterje v Slovinsku. Kláštor bol založený v roku 1403. Hlavným donátorom a zakladateľom kláštora bol Herman II. Celijský. Prví mnísi do tohto kláštora dostali z kláštora v meste Žič. V roku 1595 bol kláštor kartuziánov odobraný a odovzdaný rádu Jezuitov. Až v roku 1899 odkúpil rád kláštor späť. V roku 2008 Ľubovnianske múzeum – hrad v spolupráci s kláštorom v Bigorre vo Francúzsku vytvorili výstavu pod názvom Dialógy  … od opátstva Escaladieu v Bigorre po Červený Kláštor na Spiši. V rámci výstavy bol prestavený život troch rádov, ktoré obývali Červený kláštor. Výstava prezentovala ich život a bola doplnená fotografiami zo súčasnosti, ktoré boli nafotené v kláštore na Bielanach v Poľsku. Prestavila sa vo viacerých krajinách, okrem Francúzska, tiež v Poľsku, na Ukrajine, či v Čechách. Antifonár je súčasťou tejto výstavy a patrí k jej najväčším skvostom.

 

[1] Ľubovnianske múzeum – hrad, zbierkový fond ĽM: Antiphonarii ordinis Castusiensis ad exemplar maioris Cartusie castigati. Pars Hyemalis, 2003/0058, L 14 249.

[2] KOSTOLANSKÝ, Felix (zodp. red.). 2004. Kartuziánsky život. Bratislava: Rehoľa menších bratov – františkánov, 2004. ISBN 80-8081-000-1. s. 5.

[3] Ibidem, s. 5 – 10.