Autor: Mgr. Eduard Laincz

Vďaka rôznym hospodárskym privilégiám, rozvoju trhu a obchodu v jednotlivých mestách, sa začala prudko rozvíjať aktivita domácich remeselníkov. Stúpajúce nároky na samotnú kvalitu, či množstvo výrobkov si však postupne vyžadovali kvalitnejšiu, odbornú pripravenosť remeselníkov a organizáciu ich výroby. Preto bol vytvorený cechový systém, ktorý združoval remeselníkov venujúcich sa podobnej výrobnej činnosti. Práva a podmienky ich organizácie v jednotlivých cechoch upravovali cechové artikuly. Na ich základe bol cech prísne organizovaný, na jeho čele stál cechmajster a jeho členovia boli rozdelení do troch stupňov: majster, tovariš a učeň. Každý cech mal aj svojho cirkevného patróna a z toho vyplývajúci znak a zástavu, ktorá bola uložená v miestnom kostole. Vďaka cechom prišlo k zdokonaleniu organizovania remeselnej výroby a rozvoju hospodárstva v jednotlivých mestách.[1]

Remeslá a cechy v Starej Ľubovni a jej okolí mali v minulosti svoju bohatú tradíciu. Na jej území pôsobili desiatky cechov.[2] Vďaka tomu, že Stará Ľubovňa počas spišského zálohu získala viacero privilégií od uhorských a poľských panovníkov, mesto tak malo dobré podmienky na rozvoj obchodu, remeselnej výroby a cechového systému. Prvenstvo v rámci celého územia Slovenska drží mesto Podolínec, z ktorého pochádza cechová listina pre ševcov už z roku 1415. Ďalšie zmienky o cechoch v tejto oblasti sú zo 16. storočia, kedy máme písomne doložený spoločný cech pivovarníkov, krajčírov a ševcov z miest Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Ďalším vývojom sú zachytené už v nasledujúcom 17. storočí aj samostatné cechy na území mesta. Boli to napríklad krajčíri (1610), tkáči (pred rokom 1632), obuvníci (pred rokom 1675), súkenníci (1691) a v tomto období pravdepodobne aj cechy kováčov a mäsiarov.[3]

Ďalším zaujímavým prameňom k poznaniu rozvoja remeselnej výroby na území mesta Stará Ľubovňa je inventár Spišského starostovstva z roku 1758. V tej dobe tu žilo 218 majiteľov domov, 60 nájomcov a 455 detí. Z týchto sa až 133 obyvateľov venovalo remeslu. Boli to títo rôzni remeselníci: tkáči (50), obuvníci (30), krajčíri (12), mäsiari (10), kožušníci (7), kováči (4), debnári (3), hrnčiari (3), ľanári (2), maliari (2), sklenári (2), stolári (2), zámočníci (2) a jeden sedlár, zlatník, farbiar a holič.[4]

Po prinavrátení správy zálohovanej časti Spiša späť k Uhorsku sa postupne Stará Ľubovňa začlenila do Provincie XVI spišských miest. Stratila tak významné postavenie administratívneho centra zálohovanej časti Spiša, ktoré mala 360 rokov. Tieto nové pomery sa prejavili aj na jej ďalšom vývoji.[5] Čo sa týka toho hospodárskeho, na konci 18. storočia a začiatkom 19. storočia prišlo aj v rámci neho k niektorým zmenám. V tejto dobe bol zaznamenaný pokles počtu remeselníkov: 196 v  roku 1773, 163 v roku 1775, v roku 1809 len 87 a v roku 1828 už len 24. Paradoxne, od roku 1777 počet cechov vzrastal od počiatočného stavu 7, na číslo 10 v roku 1846 a v roku 1856 až na 14 . Išlo o tieto cechy: tkáčsky, mäsiarsky, krajčírsky, kožušnícky, kováčsky, obuvnícky, garbiarsky, tesársky, murársky, farbiarsky, zámočnícky, debnársky, stolársky a umelecko-tkáčsky.[6]

Napriek tomuto postupnému nárastu cechov, smerovalo koncom 19. storočia cechovníctvo k úpadku. Čoraz markantnejšie sa rozvíjal spôsob veľkovýroby a preto cechy strácali svoje postavenie a skôr brzdili ďalší rozvoj. Vyústením tejto situácie bol rok 1872, kedy cechy formálne zanikli.[7] Po ich zrušení sa malovýroba koncentrovala do živností a remesiel.[8] Živnosti sa delili na slobodné, remeselné a koncesované, ktoré sa mohli vykonávať na základe preukázania odbornej spôsobilosti alebo po získaní koncesie od živnostenského úradu.[9] V meste bolo v roku 1880 zaznamenaných 93 živností, čo v porovnaní so susedným Podolíncom (28) bol veľký rozdiel.[10] Stará Ľubovňa sa tým pádom stala v druhej polovici 19. storočia najvýznamnejším remeselníckym centrom na severnom Spiši. O význame remesiel a remeselníckej výroby svedčia dodnes aj názvy niektorých ulíc v meste Stará Ľubovňa, ako Farbiarska, Garbiarska a podobne.

Stolár Obuvník

 

 

[1] ŠPIESZ, Anton. Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin: Osveta, 1983, s. 31-35.

[2] Bližšie pozri: ŠTEVÍK, Miroslav – KALETA, Ľudovít. Cechy a remeslá v Podolínci, Hniezdnom a Starej Ľubovni. In K dejinám Podolínca a novovekého Spiša. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum, 2006, s. 15-44.

[3] ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela – DLUGOLINSKÝ, Vladimír. Stará Ľubovňa v premenách storočí. Stará Ľubovňa: Mestský úrad, 2006, s. 22.; ŠPIESZ, Anton. Remeslá, cechy a manufaktúry…, s. 33.

[4] CHALUPECKÝ, Ivan. Inventár spišského starostovstva z roku 1758. In Z minulosti Spiša, III-IV, 1995/96, s. 83-84.

[5] KURTYKA, Janusz. Starostwo Spiskie (1412-1769/70). In Terra Scepusiensis. Levoča – Wroclaw. 2003. s. 531-532.; CHALUPECKÝ, Ivan. Prehľad vývinu verejnej správy na Spiši. In Sborník archívních práci, roč. 8, č. 1, 1963, s. 119-145.

[6] ŠPIESZ, Anton. Remeslá, cechy a manufaktúry…, s. 64 ŠTEVÍK, Miroslav – KALETA, Ľudovít. Cechy a remeslá v Podolínci, Hniezdnom a Starej Ľubovni…, s. 35-37.; NOVOTNÝ, Jan: Stav řemeslné výroby a postavení řemeslníků na Spiši za daňového soupisu v roku 1828. In Nové Obzory 9, 1967, s. 114 – 116.

[7] LENGOVÁ, Miriam. K dejinám cechov na Slovensku: cechy v Spišskej Sobote, Poprade, Veľkej, Matejovciach a Strážach pod Tatrami. In Človek a spoločnosť, 2005, roč. 8, č. 2.

[8] Živnostníci sa riadili podľa živnostenského zákona z roku 1884. Od 20. rokov 20. storočia sa aktivity živností upravili podľa živnostenského zákona č. 259 Zb. z 10. októbra 1924.

[9] HALLON, Ľudovít. Príčiny, priebeh a dôsledky štrukturálnych zmien v hospodárstve medzivojnového Slovenska. In Slovensko v Československu 1918-1939. Bratislava: VEDA, 2004,s. 320.

[10] ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela – DLUGOLINSKÝ, Vladimír. Stará Ľubovňa v premenách storočí…, s. 29.