Autor: Mgr. Adrián Drobňák

V tomto článku si pripomenieme vyhotovenie portrétu Juraja Félixa Raisza a jeho manželky Apolónie Teőke Csépánfalvi maliarom Zygmuntom Grünerom a priblížime si životné osudy týchto významných osobností z ktorých najmä Juraj Félix Raisz veľkou mierou zasiahol do spoločenského
a politického diania nielen na Spiši. Majiteľom hradu Ľubovňa sa stal v priebehu 19. storočia, obdobia v ktorom hrad prešiel významnými zmenami. V  roku 1772 sa totiž skončilo obdobie poľského zálohu spišských miest. Hrad Ľubovňa sa tak po dlhých 360 rokoch opäť vrátil na mapu Uhorska. Ukončenie zálohu však pre hrad znamenalo, že stratil postavenie pohraničnej pevnosti
a centra správy zálohovaného územia a postupne začal chátrať. V tom čase sa dostal do správy Košickej komory, finančno – správnej inštitúcie poverenej správou kráľovských majetkov
a vyberaním príjmov v severovýchodnej oblasti Uhorska, označovanej ako Horné Uhorsko.

 

Cesta Juraja Félixa Raisza na hrad Ľubovňa

V roku 1819 sa v novinách objavil inzerát s ponukou predaja hradu Ľubovňa, ktorý bol
v Prešporských novinách uverejnený dvakrát v roku 1821 a ešte raz v roku 1822. Až o dva roky neskôr naň zareagoval Juraj Félix Raisz, pohraničný komisár a šľachtic, ktorý hrad o rok neskôr kúpil a v roku 1827 sa tu presťahoval s celou svojou rodinou. Hrad kúpil spolu s prislúchajúcimi majetkami Podsadek (Szadek) a  Chmeľnica (Hobgard) patriacich k panstvu. Meno Raisz zviditeľnil predovšetkým koncom 18. storočia Juraj II. (otec Juraja Félixa Raisza), ktorý sa výrazne podieľal
na politickom, vojenskom a  spoločenskom dianí na Spiši. S manželkou Annou Teréziou Petkovou, ktorá bola dcérou spišskovlašského richtára, mal štyri deti. Z  nich v  poradí druhým bol práve Juraj Félix Raisz, ktorý bol zároveň jediným pokračovateľom rodu.1

Juraj Félix Raisz sa narodil v  Hodkovciach pod Spišským hradom 10. mája 1781. Už po skončení školy, a to aj za cenu prerušenia právnických štúdií, narukoval do husárskeho pluku v Rzeszówe. Zúčastnil sa bitiek proti napoleonským vojskám a po 29 – mesačnej službe vystúpil z armády
a dokončil si právnické vzdelanie. Potom nastúpil na miesto prokurátora. V  župe slúžil ako šľachtický pokladník. Zásluhy získal ako pohraničný komisár v  roku 1809 pri vystrojení šľachtického vojska a roku 1831 pri likvidovaní cholery a roľníckeho povstania2, čo bolo povstanie poddaných, ktoré sa odohralo v júli a auguste 1831 v Zemplínskej, Abovskej, Šarišskej a Spišskej župe. Do povstania sa zapojilo mnoho roľníckych usadlostí a aktívne sa ho zúčastnilo vyše 40 000 povstalcov. V roku 1830 bola totiž veľká neúroda, ktorá prehĺbila zlé sociálne podmienky poddaných, na ktorých náladu vplývali i revolučné udalosti v Poľsku. Bezprostredným impulzom povstania však boli preventívne opatrenia proti cholerovej epidémii, ktoré si ľudia vysvetlili ako úmysel pánov otráviť poddaných a zmocniť sa ich majetku. Na čelo povstania sa postavil Peter Tašnádi (Tasnády), ktorému sa však nepodarilo povstalcov koordinovať a povstanie bolo potlačené.3

Dňa 13. februára 1805 sa v Spišských Vlachoch Juraj Félix Raisz oženil s Apolóniou Teőke Csépánfalvi. Manželia Raiszovci mali štyri deti: Alexandra, Annu, Júliusa a Konštantína. Juraj Félix Raisz sa s  hradom Ľubovňa a  k  nemu priliehajúcim panstvom oboznámil v  roku 1824, keď strávil asi desať dní na hrade Dunajec v Nedeci (Poľsko). V  tom istom roku sa zdržiaval aj v  Ľubovnianskych kúpeľoch. Presvedčil sa o  tom, že v tomto chladnom podnebí sa nebude dariť poľnohospodárstvu, preto sa zameral na pasenie dobytka a  oviec, no hlavným zdrojom príjmov
sa malo stať lesné hospodárstvo. Nakoniec, aby vyplnil otcovu túžbu, písomne požiadal o darovanie majetku. Cena hradu Ľubovňa s priľahlým panstvom bola 57  000 zlatých. Jeho žiadosť bola priaznivo vybavená a kráľovským prípisom č. 20 087 zo 6. júla 1825 mu vtedajšia kráľovská komora v Budíne oznámila, že majetok kombinovaný kráľovským darom získa on a jeho potomkovia
po zaplatení určenej sumy.4

 

Život na hrade a starosti v rodine

Rodina Juraja Félixa Raisza neprijala sťahovanie na hrad s veľkým nadšením. Čakal ich tu ťažký život na upravenej zrúcanine, na ktorej dal hradný pán obnoviť Kaplnku sv. Michala a barokový palác, ktorý obýval spoločne s rodinou. V ňom prijímal významných hostí a usporadúval veľkolepé hostiny. Taktiež čiastočne zabezpečil stabilitu ruiny severnej steny gotického paláca horného hradu
a prekryl niektoré objekty hradu strešnou krytinou. Manželka Apolónia sa obávala chladného podnebia, ktoré nevyhovovalo chorľavému synovi Alexandrovi. Ten v roku 1829 napokon chorobe podľahol a pochovali ho pred hradnou Kaplnkou sv. Michala. Dcéra Anna sa vydala za Adama Mariášiho (Mariássy). Hradný pán mal však veľké problémy so svojim druhorodeným synom Júliusom, ktorý v roku 1832 nastúpil ako kadet k  husárom. Július často od otca požadoval finančnú podporu, ktorou si potom zabezpečoval cestu k povýšeniu a vojenským hodnostiam. Napokon však predčasne ukončil vojenskú kariéru a vrátil sa na hrad Ľubovňa, kde pôsobil až do svojej smrti. Najmladším dieťaťom a jediným pokračovateľom rodu Raiszovcov bol syn Szilárd-Konštantín Raisz, ktorý pôsobil ako podnotár, dopisovateľ novín Pesti Hírlap a jeden z poslancov Spišskej župy v uhorskom sneme.5

Je potrebné spomenúť, že Juraj Félix Raisz sa podstatne odlišoval od predchádzajúcich majiteľov hradu a to najmä tým, že to bol jeho prvý súkromný majiteľ. Hrad Ľubovňa slúžil Raiszovcom predovšetkým ako trvalé bydlisko a nie ako pohraničná pevnosť. Samotný Raisz sa zaoberal správou celého hradného majetku, čo je v porovnaní s predošlými majiteľmi podstatný rozdiel. Tí mali na hrade svojho kastelána, ktorý im zabezpečoval správu hradu. Po smrti manželky Apolónie v roku 1860 sa Juraj Félix presťahoval do kaštieľa pod hradom, kde aj 12. decembra 1861 umrel. Pochovaný je spoločne s  manželkou a dvomi synmi Júliusom a Alexandrom pred Kaplnkou sv. Michala
na hrade Ľubovňa. Po jeho smrti došlo k dedičským sporom medzi jeho dvoma synmi Júliusom
a Szilárdom-Konštantínom a ich výsledkom bol predaj hradu Ľubovňa a okolitých majetkov mestu Stará Ľubovňa za 87 000 zlatých v roku 1880.6

 

Hradný pán s manželkou vystupujú z anonymity

Ľubovnianske múzeum – hrad v Starej Ľubovni sprístupnilo dňa 8. mája 2011 v barokovom paláci na hrade novu expozíciu pod názvom Juraj Félix Raisz – majiteľ hradu Ľubovňa 1826 – 1880. Expozícia prezentuje nielen historické fakty týkajúce sa pôsobenia rodiny Raisz na hrade, ale aj množstvo zbierkových predmetov.

V jednej z miestností je prezentovaný obraz hradu Ľubovňa z  druhej polovice 19. storočia od rodáka z Kežmarku Wiliama Forbergera, ktorý pôsobil ako profesor kreslenia na levočskej reálke a ktorý
vo svojich kresbách a akvareloch sústredil svoju pozornosť na tatranskú krajinu. Forberger bol
i plodným portrétistom, ale príťažlivejšou témou pre neho boli scenérie spišských miest
s architektonickými detailmi. Ďalej je v tejto miestnosti prezentovaná sedacia súprava zdobená perleťou, rodostrom rodiny Raiszovcov od roku 1609 do roku 2011, ale aj osobné dámske a pánske predmety a fotogaléria rodiny. Okrem týchto vzácnych predmetov sú tu vystavené aj dva portréty nesmiernej hodnoty.

Ľubovnianski múzejníci totiž dlho nepoznali podobu hradného pána Juraja Félixa Raisza a jeho manželky Apolónie. Po dlhom pátraní v zahraničí cez USA, Maďarsko až po Luxembursko
sa napokon podarilo skontaktovať s priamym potomkom po J. F. Raiszovi, Georges VI. Lublóvári, ktorý v  súčasnosti žije ako dôchodca v Luxembursku. Tento potomok rodu je dodnes vlastníkom viac ako dvesto rokov starého archívu rodiny Raiszovcov. V júni 2009 múzeu daroval originálne portréty majiteľov hradu Juraja Félixa Raisza a jeho manželky Apolónie Teőke, ktoré sa po 150 rokoch vrátili na hrad Ľubovňa.

Oba tieto portréty boli namaľované maliarom Zygmuntom Grünerom (Grinerom, Grynerom), poľským maliarom z Tarnowa, o čom svedčí signatúra tohto umelca na rube portrétu Apolónie
a na fotke pôvodného stavu rubu portrétu Juraja Félixa, ktorá sa nachádza na rube obrazu. Zadná strana portrétu Juraja Félixa Raisza je totiž prerobená, nie je pôvodná a obsahuje len prepis pôvodného nápisu, kde je uvedené meno autora obrazu v nesprávnej podobe – „Appon Grünen“. Tieto portréty boli pravdepodobne namaľované v roku 1841. Zdá sa totiž, že práve v tomto roku navštívil Zygmunt Grüner hrad Ľubovňa, o čom informuje jeho odkaz v návštevnej knihe zo
6. decembra 1841, v ktorom sa píše: „Niekoľko dní pobývajúc v pohostinnosti váženej rodiny Raisz, nemôžem odtiaľto odísť, pokiaľ skrz svoj podpis nezanechám na večnú pamiatku náležité poďakovanie za ono prijatie a príjemne strávené chvíle. S krivdou budem prosiť Boha, aby mi dovolil ešte raz navštíviť tento milovaný dom a v ňom hospodárov, bodajže aj po mnohých rokoch, nájdených pri tom istom zdraví. Lúčiac sa oddávam celý dom pod ochranu Najvyššieho Stvoriteľa. V Ľubovni, 6 decembra 1841, klania sa najvďačnejším priateľom Zygmunt Gruner.“

Zygmunt Grüner (1815 – 1888) sa narodil vo Wieliczke rodičom Wojciechovi a Terese, rodenej Belli. Oženil sa s Mariannou Krywald. Keď mal 20 rokov, tak sa 12. januára 1835 zapísal na akadémiu vo Viedni, kde študoval do roku 1837. Okrem toho študoval v Berlíne u nemeckého maliara menom Peter J. von Cornelius, vďaka ktorému sa v 19. storočí dostali opäť do popredia fresky. Cornelius väčšinou pracoval v Nemecku, konkrétne v Mníchove pre bavorského kráľa Ľudovíta.7 Patril
k prívržencom „nazarénizmu“, čo je termín, ktorý sa začal používať pre umelecký smer čerpajúci
z neoklasicizmu a neogotiky v poňatí romantizmu. Prejavil sa predovšetkým v prvej polovici 19. storočia a vyznieval až do počiatku 20. storočia v Nemecku, Taliansku a v Rakúskej monarchii.8

Do Tarnowa prišiel Zygmunt Grüner v roku 1850. Neskôr v rokoch 1853 – 1854 pracoval
na neogotickej polychrómii celého interiéru katedrály v Tarnowe, ktorý sa však nezachoval v pôvodnom stave. V Krakove tiež vystavoval v roku 1854 kompozíciu s názvom Šujskí cári pred Žigmundom III. Namaľoval tiež obraz sv. Anny v Kaplnke Božieho srdca Ježišovho. Kreslil pohľady náhrobkov v Tarnowskej katedrále a to Jana a Jana Krysztofa Tarnowskich, Zofie z Tarnowskich Ostrogskiej, ale aj Janusza a Zuzanny Ostrogskich. V roku 1860 reštauroval maľby na stenách na zámku v Krasiczynie. Iné jeho diela sú napr. Portrét muža (1850) vo výmere 60×50 cm, ktorý je namaľovaný v podobnom štýle ako portrét Juraja Félixa Raisza. Olejomaľba s názvom Matka Božia podľa Rafaela (1860), ďalej tiež olejomaľba Sv. Trojica na bočnom oltári kostola sv. Mikuláša v Łegu Tarnowskim (1860) so signatúrou „Zg. Griner 1860“. Ale aj Portrét preláta Jana Gieldanowskiego (1862), Kristus na kríži a cudzoložnica (1864) alebo Dve dievčatá jazdiace na voze (1876).

V rokoch 1870 – 1874 učil kreslenie na Ženskej strednej škole a v rokoch 1875 – 1888 učil
v Mužskom učiteľskom seminári. V rokoch 1869 – 1888 učil tiež kreslenie na Vyššom gymnáziu
v Tarnowe.9 Je tiež autorom obrazu Najsvätejšej Márie Panny umiestneného v kostole Ducha Svätého v Żabnie. Pravdepodobne mal vplyv aj na tvorbu Franciszeka Borgiasza Leśniaka (1846 – 1915), absolventa Vyššieho gymnázia v Tarnowe, ktorý po skončení tarnowskeho duchovného seminára, pracoval v Niepołomiciach, Starym Sączu a tiež v škole benediktínok v Stąniatkach. Maliarstvu sa venoval amatérsky. Od roku 1887 pôsobil ako farár pri katedrále v Tarnowe a zastával funkciu pedagóga v duchovnom seminári, zaoberajúc sa teológiou a umeleckou históriou.10

Čo sa týka portrétu Juraja Félixa Raisza. V jeho pravom hornom rohu je vyobrazená podoba hradu Ľubovňa s barokovým zastrešením hlavnej hradnej veže a v ľavom hornom okraji je namaľovaný erb rodiny Raisz. Práve podoba hradu so zastrešením nám slúži ako jeden z dôkazov o podobe veže. Ďalším z dôkazov sú odpisy z  knihy návštev Ľubovnianskeho hradu, ktorú zaviedol Juraj Félix Raisz na hrade Ľubovňa od roku 1827. Rodinný erb Raiszovcov, ktorý je vyobrazený v ľavom hornom rohu portrétu, predstavuje štít so strieborným poľom, na ktorom sú nad sebou dve vodorovné zelené brvná prechádzajúce krížom. V hornom brvne sa ligoce strieborný polmesiac, v dolnom zlatá hviezda. Z pravej hornej štvrtiny šikmo k ľavej dolnej štvrtine smeruje červené brvno, v ktorom
sa jeleň, vzpínajúci na zadných nohách, skláňa k prameňu z pred ním sa týčiacej skaly. Z koruny prilby nad štítom sa dvíha grif s napriahnutými krídlami, s otvoreným zobákom a vyplazeným jazykom, prednými nohami držiac tri ľalie.

Vďaka usilovnej práci zamestnancov Ľubovnianskeho múzea – hrad v Starej Ľubovni a nesmiernej ochote a veľkorysosti Georgesa VI. Lublóvári, môže múzeum svojim návštevníkom ponúknuť pohľad na podobu majiteľa hradu v 19. storočí. Veríme, že aj tento článok prispeje k ich poznaniu a priblíži príbeh dvoch vzácnych portrétov a ich autora, uznávaného poľského maliara, Zygmunta Grünera.

 FOTOGALÉRIA: 

Juraj Félix Raisz

Juraj Félix Raisz

 

Apolónia Teőke Csépánfalvi

Apolónia Teőke Csépánfalvi

 

Rub portrétu Juraja Félixa Raisza

Rub portrétu Juraja Félixa Raisza

 

Fotografia pôvodného stavu rubu portrétu Juraja Félixa Raisza

Fotografia pôvodného stavu rubu portrétu Juraja Félixa Raisza

 

Rub portrétu Apolónie Teőke Csépánfalvi

Rub portrétu Apolónie Teőke Csépánfalvi

 

Odkaz Zygmunta Grünera v knihe návštev.

Odkaz Zygmunta Grünera v knihe návštev.

 

Použitá literatúra:

(1) MIKULÍK, Dalibor. Rod Raiszovcov. In MIKULÍK, Dalibor (ed.). Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa : Ľubovnianske múzeum – hrad, 2014, s. 76. ISBN 978-80-971032-12-4.

(2) MIKULÍK, Dalibor. Zabudnutí majitelia hradu Ľubovňa. In Pamiatky a múzeá, 2010, roč. 59, č. 1, s. 31. ISSN:1335-4353.

(3) LUPČO, Martin. Východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831 v dokumentoch pohrebného bratstva Chevra Kadiša. Dostupné na internete: http://www.regionalnedejiny.sk/?p=14933

(4) MIKULÍK, Dalibor. Rod Raiszovcov. In MIKULÍK, Dalibor (ed.). Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa : Ľubovnianske múzeum – hrad, 2014, s. 75 – 76. ISBN 978-80-971032-12-4.

(5) MIKULÍK, Dalibor. Rod Raiszovcov. In MIKULÍK, Dalibor (ed.). Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa : Ľubovnianske múzeum – hrad, 2014, s. 77 – 78. ISBN 978-80-971032-12-4.

(6) MIKULÍK, Dalibor. Hrad Ľubovňa v 19. storočí (Uhorský štát, Juraj Félix Raisz – Lublovári, mesto Stará Ľubovňa, Andrej Zamoyski – majitelia hradu Ľubovňa). In ŚLUSAREK, Robert (ed.). Sandecko – spišské zošity. Nowy Sącz : Muzeum Okręgowe w Nowym Sączu, 2009, s. 92. ISBN 978-83-89989-24-4.

(7) CHRZANOWSKA, P. Griner Zygmunt. In PECOLT, Danuta – RZĄŚNICKA, Irena (eds-). Słownik artystów polskich i obcych w Polsce działających : malarze, rzeźbiarze, graficy . II. D – G. Wrocław : Zakł. Narod. im. Ossolińskich, 1975, s. 472.

(8) Peter von Cornelius. Dostupné na internete: https://www.britannica.com/biography/Peter-von-Cornelius

(9) CHRZANOWSKA, P. Griner Zygmunt. In PECOLT, Danuta – RZĄŚNICKA, Irena (eds-). Słownik artystów polskich i obcych w Polsce działających : malarze, rzeźbiarze, graficy . II. D – G. Wrocław : Zakł. Narod. im. Ossolińskich, 1975, s. 472.

(10) DZIK, Janina. Historyczny wystrój i wyposażenie kościoła parafialnego pw. Ducha Świętego w Żabnie. Dostupné na internete: http://www.nid.pl/upload/iblock/ebf/ebf10e4c38f991ece261ea53445c7277.pdf