Autorka: Mgr. Monika PAVELČÍKOVÁ, etnografka

Exponáty v expozíciách hradu ožívajú spomienkami potomkov, ktorí ich navštevujú. Pekný príbeh je spojený s drevenými vyrezávanými saňami, ktoré sú súčasťou expozície povozov pod nástupnou budovou v hrade. Poslala nám ho Katarína Chapuis rod. Šutorová, pôvodom z Vyšných Ružbách, dlhodobo žijúca v južnom Francúzsku. Tento príbeh napísala vďaka spomienkam svojej mamičky, ktorá bola dcérou pôvodného majiteľa a zhotoviteľa týchto krásne vyrezávaných saní. Treba ešte dodať, že zo šikovných rúk zhotoviteľa pochádza aj posteľ, umiestnená v obydlí mlynára v mlyne v skanzene pod hradom Ľubovňa.

Svoje spomienky z detstva porozprávala pani Angela Šutorová, rodená Mačáková:

Tieto sane vyrobil môj otecko Šimon Mačák (1910-1978). Zhotovil ich pravdepodobne, keď sa vrátil z vojenčiny, hneď po svadbe. Stolárčina bola nielen jeho prácou ale aj koníčkom. Venoval tomu všetok voľný čas, aký len gazda môže mať. Pracoval nielen prakticky, ale aj esteticky. Posúďte sami. Keď sa človek pristaví pri saniach a všimne si detaily… Súčasne so saňami vyrábal pre svoju mladú rodinku aj manželskú posteľ a detskú kolísku. Vyzdobil ich rovnakým motívom kvetov, ktoré videl v okolitej tatranskej prírode.

Sane slúžili na viaceré účely, ale hlavne na tieto dva:

Môj otecko bol v našej obci poctený tým, že každú nedeľu po svätej omši v Ždiari vozil pána farára na druhú omšu do Javoriny. Sane vystlal najbelšími kožami z baranov, aby bolo pánovi farárovi teplo a taktiež, aby boli pekné. Veď bola nedeľa a išlo sa do kostola!

Druhým hlavným účelom bol prevoz chorých detí k pani lekárke Ježikovej do Spišskej Belej. Bolo nás desať detí a detských chorôb bolo neúrekom. Aby choré dieťa cestu prežilo, dno saní čo najlepšie vystlal slamníkom “stryzlakom” ktorý prekryl ľanovou plachtou a dekou a dieťa zabalili do perín. Do koča zapriahol pár koní. Aj keď vlastnil iba jedného, dobrý brat mu stále požičal druhého koňa, aby šiel záprah rýchlejšie. Len pre informáciu- vzdialenosť medzi Ždiarom a Spišskou Belou je približne 20 km, v zime s chorým dieťaťom to bola nekonečná cesta.

Príležitostne požičiaval sane aj na svadby a iné slávnostné príležitosti. Vtedy sa krásne ozdobovali pestrofarebnými stužkami. Mali sme viacero saní a tieto, keď si dobre pamätám, mali dve sedadlá pod ktorými bol úložný priestor – kanape. Pod zadným sedadlom sa uskladňovali osobné veci, jedlo a pod. A pod predným vrece s krmivom pre kone tzv. “obrotnica” a tkané súkenné deky na prikrytie rozhorúčených koní.  Okrem práce na gazdovstve, bol môj otecko aj strážmajstrom lanovky na drevo “sodrunka” v Ždiari. Odchádzal každé ráno o 3 hodine, aby skontroloval ždiarsky úsek. Neraz sa mu stalo, že stretol okrem inej zveri aj medveďa. Nebolo mu všetko jedno, ale vždy sa mu z tohto stretnutia podarilo uniknúť bez jedinej potýčky. Mal toho naozaj veľa, ale robil to s láskou a úctou!

Čas a spôsob života sa rýchlo mení…

Tieto spomienky nám môžu poslúžiť na zamyslenie a literárne nadaným na spracovanie pútavej rozprávky s poučením.