Autor: Mgr. Monika PAVELČÍKOVÁ

Minerálne kúpele Vyšné Ružbachy boli v čase svojej dávnej slávy, počas vlády poľských starostov Ľubomírskovcov (1593-1745) miestom stretávania sa poľskej a uhorskej aristokracie, ale aj mešťanov z blízkeho spišského okolia. Kúpele mali veľmi dobrú návštevnosť aj v 18. storočí, ako to uvádzal v roku 1720 kežmarský kronikár Juraj Bohus. Keďže smrťou kniežaťa Theodora Ľubomírskeho vymrela v roku 1744 priama vetva tohto rodu, poľský kráľ August III. daroval spišské starostovstvo svojej manželke Márii Jozefíne, dcére cisára a kráľa Jozefa I. Kráľovná sa o kúpele veľmi starala, ale toto obdobie rozvoja netrvalo dlho. V roku 1772 sa po 360 rokoch vrátilo 13 spišských miest a 3 kráľovské majetky späť do Uhorska pod priamu cisársku správu, pod ktorou začali kúpele rapídne upadať. Kráľovská komora v roku 1819 ponúkala Ľubovniansky hrad a kúpele na predaj, ale o kúpu neprejavil nikto záujem. Starostlivosť o kúpele poklesla ešte viac, ba aj chýr o nich takmer zanikol. Po úplnom úpadku kúpeľov na prelome 18. a 19. storočia sa ich ujal gróf Eugen Emerich Jóny, ktorý ich v roku 1825 dostal spolu s dedinami Vyšné a Nižné Ružbachy ako kráľovské veno. V Ružbachoch si postavil kaštieľ a čiastočne sa mu podarilo vrátiť kúpeľom bývalú slávu. Pri „Svätom prameni“ dal vybudovať zrkadlový kúpeľ, ktorý bol zlikvidovaný až po 1. svetovej vojne. Viac sa mu nepodarilo zrealizovať, pretože pomerne skoro zomrel. V svojom závete z roku 1885 poručil Nižné a Vyšné Ružbachy kežmarskému dištriktuálnemu lýceu, ktoré sa napokon rozhodlo kúpele odpredať.

V roku 1882 sa majiteľom kúpeľov stáva gróf Andrej Zamoyski, majiteľ hradu Ľubovňa. Na území kúpeľov v tom čase stála Píla na vodný pohon, ktorá spracovávala drevo z okolitých lesov. Gróf Zamoyski sa stal tiež vlastníkom jedného z dvoch kameňolomov na biely vápenec nachádzajúceho sa na okraji obce, z ktorého pálili vápno. Patril mu aj barokový kaštieľ, ktorý stál naproti vjazdu do kúpeľov. Na jeho dvore sa nachádzala pálenica liehu a kedysi dávno zaniknutá papiereň. Gróf Zamoyski si pre obnovu kúpeľov vybral dobrého poradcu. Bol ním Dr. Ján Weiss zo Spišskej Belej. Na jeho odporúčanie urobil v roku 1879 Aurel Schreffel analýzu vôd a stanovil indikácie. Gróf dal postaviť nový kúpeľný dom a opraviť zariadenia kúpeľov. Pri ich výstavbe mu bola dobrým radcom i jeho manželka Karolína. Po nej bola nazvaná budova stojaca západne od studne. Hrázdené stavby viliek pomenovali podľa svojich dcér: Karolína, Mária, Terézia a Róza. Nad zrkadlovým kúpeľom dal postaviť nový kúpeľný dom, upraviť parky a nanovo zachytiť pramene. Takto kúpele opätovne prosperovali a začali ich vyhľadávať návštevníci z radov inteligencie a športovcov z blízkeho i ďalekého okolia. Skutočný rozmach kúpeľov nastal až po l. svetovej vojne. Na podnet Teodora Santera bolo v roku 1923 vystavané najväčšie kúpalisko na Slovensku s rozmermi 34 x 21 m a s hĺbkou vody 2, 40 m. O jeho vybudovanie sa zaslúžil hlavne najmladší grófov syn Ján, ktorý bol sám nadšeným športovcom. Keď v roku 1927 Andrej Zamoyski zomiera, podujal sa jeho dedič, syn Ján, po svadbe so španielskou princeznou Izabelou Bourbon v roku 1929 k veľkolepému rozvoju kúpeľov. Jánovým plánom bolo novými vrtmi zvýšiť výdatnosť prameňov, postaviť nový kúpeľný dom, budovu s jedálňou pre kúpeľných hostí a budovy pre zamestnancov. Z hĺbky 110 m dal pražskej firme Artesia navŕtať nový, výdatný prameň, pomenovaný po Izabele. Tým celkovo pozdvihli kúpele na novú úroveň. V rokoch 1929 – 1933 sa im podarilo urobiť kúpalisko s rozmermi 50×50 m s hĺbkou 3,5 m, s plaveckou dráhou a 5 m vysokým skokanským mostíkom pre skokanské disciplíny. K bazénu bola postavená veľkokapacitná kabínková prezliekareň a moderný tobogan. Na južnej strane  oproti bazénu vyrástol dvojposchodový liečebný Štrandový hotel, neskoršie liečebný dom Dukla. Východne od neho postavili na travertínovej kope podľa návrhu architekta Kesselbauera exkluzívnu budovu z bieleho travertínu s reštauráciou – dnešný tzv. Biely dom. Kúpeľným hosťom tu bola k dispozícii veľká kaviareň s terasou, reštaurácia a nočný bar. Bočné salóniky pôvodne slúžili ako herňa, biliardová sála a pod. V okolí reštaurácie upravili chodníky a postavili altánok pre kúpeľnú kapelu. Spoločenskou udalosťou letnej sezóny bol Anna bál, na ktorý prichádzali hostia aj zo vzdialeného okolia. Prevádzka kúpeľov bola na vysokej úrovni a zodpovedala požiadavkám aj náročnej klientely. Počas zimnej sezóny tu bola možnosť sánkovania, lyžovania, skijőringu a v parku pod Bielym domom bolo klzisko. Kúpele sa takto stali jednými z najmodernejších v republike. Boli širokou verejnosťou využívané. Pre zlepšenie dopravného spojenia sa majiteľ kúpeľov a obec Vyšné Ružbachy spoločne podieľali na výstavbe cesty smerom z Nižných Ružbách. Osvetlenie kúpeľov zabezpečila vodná elektráreň. Do roku 1936 mali kúpele zriadenú vodovodnú a kanalizačnú sieť, na ktoré bol pripojený aj kaštieľ na okraji obce. Dopravné spojenie kúpeľov so železnicou od Popradu od roku 1929 zabezpečovala štátna autobusová linka. Kúpele stavala firma Oskara Zubera a Jozefa Kováča z Kežmarku. Táto veľkolepá výstavba kúpeľov sa uskutočnila v čase veľkej hospodárskej krízy a nezamestnanosti v rokoch 1928 – 1934 a podstatne zmiernila jej dopad na obyvateľstvo Vyšných Ružbách a okolia. Poskytla tak mnohým pracovné príležitosti. Gróf Ján Zamoyski v roku 1932 v rozhovore pre nemecký kežmarský týždenník Karpathen-Post k problematike svojej platobnej neschopnosti súvisiacej s krízou povedal nasledovné: Kríza prišla krátko po veľkých investíciách do kúpeľov v Ružbachoch. Hospodárska situácia v Nemecku a Maďarsku zapričínila, že inak tradičná klientela kúpeľov na Slovensko vôbec neprišla.“ Nízka ekonomická rentabilita kúpeľov spolu so stagnujúcou ťažbou dreva v lesnom hospodárstve, zapríčinili spomenuté Zamoyského problémy. On sám ich však takto neinterpretoval a veriteľov ubezpečoval, že jeho dlhy netvoria ani 1/5 hodnoty jeho celkového majetku. Požiadal o odklad splátky dlhov. Jeho ručitelia mu vyhoveli, pretože mal dobrú povesť. „Ani trocha sa nebojíme, že by sme naše peniaze nedostali! Gróf Zamoyski aj doteraz platil ako gróf. V posledných 4 rokoch nechal na Spiši 20 milónov korún československých. Aj keď je Poliak a jeho manželka Španielka, nekúpili k ich budovám ani jeden klinec mimo Spiša. 4 milióny dlhov z úrokov a na daniach, pre ktoré žiada o odklad, sú len poslednou časťou veľkých a zväčša hotovostne platených nákupov.“

V roku 1932 sa stal nájomcom aj výkonným riaditeľom v kúpeľoch pán Vojtech Politzer z Popradu. Žiaľ, za jeho éry hospodárstvo kúpeľov prestalo postupne prosperovať. Navyše dochádzalo k neplateniu finančných zmeniek v bankách, preto bola na kúpeľný majetok grófa Jána Zamoyského v roku 1939 uvalená nútená štátna správa. Gróf túto situáciu riešil predajom lesov v Podolínci a vo Vyšných Ružbachoch. Podarilo sa mu vyplatiť dlžoby v bankách vo výške niekoľkých miliónov korún. Tak sa mu kúpele opäť vrátili a začal ich ponúkať rekreantom, ktorých vzhľadom na vojnové časy bolo podstatne menej. Vo vojnových rokoch boli v kúpeľoch ubytovaní najskôr slovenskí vojaci, v auguste roku 1939 sa tu ubytovali nemecké útočné jednotky, ktoré potom 1. septembra prekročili hranice Poľska. Počas vojny v roku 1941 sa kúpele využívali na rekreovanie nemeckých detí z ríše. Po ukončení 2. svetovej vojny boli kúpele a ostatné majetky dané pod národnú správu. Správcom kúpeľov až do ich zoštátnenia podľa zákona č. 125/1948 Zb. o znárodnení prírodných liečivých zdrojov a kúpeľov bol Oto Czernecky.

Ján Zamoyski do kúpeľov investoval svoje finančné prostriedky, prostriedky pochádzajúce z vena manželky Izabely a jej dedičstvo po matke a starej matke. Tieto zdroje pochádzali zo španielskych a talianskych majetkov. Podľa niektorých prameňov, Ján Zamoyski investoval do výstavby kúpeľov 16 mil. Kč. Ak pripočítame investície vynaložené na výstavbu jeho otcom Andrejom a kúpnu cenu 100 tisíc zlatých, musíme konštatovať, že rodina Zamoyskich vynaložila nenávratne obrovské finančné prostriedky a rozhodujúcou mierou sa zaslúžila o rozvoj kúpeľov i turizmu na východnom Slovensku.

Ku kúpeľom sa viaže aj pobyt dvoch sestier grófa Jána Zamoyského – Terézie Jezierskej (1894-1953) a Rózy Brzozowskej (1891-1952), ktoré pred koncom vojny pricestovali z Poľska do Starej Ľubovne, aby emigrovali spolu s Jánovou rodinou. Obidve stratili manželov, jeden zahynul v rukách Nemcov, druhého zabili Rusi. V tom čase už rodina nebola kompletná, Izabela s deťmi bola v Bratislave, kde prostredníctvom španielskeho veľvyslanectva vybavovala odchod rodiny do exilu. Ján Zamoyski bol zatiaľ zadržiavaný Nemcami v kaštieli a len po intervenciách mu dovolili odísť do cudziny. Preto sa pravdepodobne nepodarilo odísť ani obom sestrám, ktoré zostali bývať v tzv. švajčiarskych domčekoch v areáli kúpeľov, vo veľmi ťažkých a skromných pomeroch až do svojej smrti a sú pochované na miestnom cintoríne.