Autor: Mgr. Monika PAVELČÍKOVÁ

V roku 2002 sa vedeniu Ľubovnianskeho múzea podarilo za pomoci španielskeho veľvyslanectva v SR nadviazať písomný kontakt s Jozefom Zamoyskim de Borbón, ktorý so svojou rodinou žil v Madride. Prostredníctvom korešpondencie boli obojstranne získané informácie z obdobia rokov 1944 – 2010. Roku 2003 vedením múzea a vtedajším primátorom mesta Stará Ľubovňa bol s manželkou pozvaný na slávnostné otvorenie expozície venovanej ich rodu a na otvorenie obnovenej hradnej veže. Za pozvanie sa úprimne poďakoval a v  svojom ospravedlňujúcom liste napísal:“ Je pre mňa ťažké, s ohľadom na všetko, čo sa týka Starej Ľubovne vhodne reagovať. V prvom rade kvôli nostalgickým spomienkam na rodičov, na svoje detstvo. Nezabúdajte, že hrad bol mojím domovom, ktorý bol násilím odňatý mojim rodičom. Pochopte preto smútok, ktorý má premáha, keď musím čeliť tejto ťažkej a nespravodlivej situácii. Veľmi ma teší, že realizujete tak zaujímavú a dôležitú prácu – reštaurovanie historických múrov, ktorých rekonštrukciu začala moja matka pred veľa rokmi. Veď nie je noci, aby som si nespomenul na výhľady na región Spiš, kde som vyrástol a kde som mal svoj domov“. (list zo 17. sept. 2003).

V roku 2007 navštívil územia svojich predkov vnuk posledného súkromnného majiteľa Jána Zamoyskeho – José Miguel Zamoyski de Borbón (1974). Jeho dojmy z návštevy svojich príbuzných v Poľsku a z návštevy hradu a Vyšných Ružbách na Slovensku boli publikované v poľskom  časopise Tatry TPN (2007) v článku s názvom Powrót w strony rodzinne. Uvádza, že to bola jeho druhá návšteva hradu. Prvýkrát hrad navštívil v jari 1990. Po politických zmenách v roku 1989 jeho otec s veľkou nádejou zorganizoval cestu do bývalého Československa a Poľska. Mal vtedy 15 rokov a na  túto návštevu si dobre pamätá. Po ceste na hrad sa jeho otec prihovoril okoloidúcemu starcovi. Ten ho spoznal podľa podoby na starého otca Jána. Obidvaja neskrývali emócie. Keď vystúpili k hradnej bráne, otec bol veľmi rozrušený. Po vstupe do hradu zastal, pretože sa mu vrátili všetky spomienky. On s mamou mali väčší odstup od minulosti, preto vstúpili až do nádvoria, ale všetky objekty boli zatvorené.

V deň jeho druhej návštevy- 21. augusta 2007 bolo od rána krásne slnečné počasie. V čase, keď prichádzali pod hradný kopec, sa náhle objavili búrkové mračná. Začal padať dážď a ľadovec. Museli sa s priateľmi rýchlo schovať pod vstupnú bránu. Po rýchlej búrke sa opäť objavilo slnko. Ktosi z prítomných povedal, že to bol nezvyklý jav, akoby znamenie. Potom si pozrel hrad a expozície, v ktorých bolo možné vidieť obrazy, rodinné pamiatky, fotografie a uniformu starého otca. Ťažko sa mu opisoval tento moment. Bol dojatý a zároveň pocítil smútok, bezmocnosť a zlosť. Zvieralo mu v hrdle, keď sa usiloval skryť vzrušenie pri komentovaní rodinných fotografií. Najsilnejším pocitom v expozícii bola fiktívna predstava starých rodičov sediacich v kreslách a vedľa nich otca a jeho súrodencov hrajúcich sa v ich blízkosti. City ho zablokovali natoľko, že keď sa vrátil domov do Španielska a chcel rozpovedať svoje zážitky rodičom, nevedel si na nič spomenúť. V pamäti mu zostala veľká strieborná tácňa s erbami Zamoyskich a Borbónovcov s gravírovaným nápisom “Svadobný dar od lekárov z Červeného kríža zo Sewilly“. Bola tam umiestnená aj kniha návštev, kde mohol napísať svoje dojmy z návštevy. Urobil to, ale zároveň oľutoval, mal pocit, že sa necíti v svojej koži, pretože v skutočnosti pobudol v dome svojich starých rodičov. Po obhliadke hradu navštívili kúpele vo Vyšných Ružbachoch, ktoré boli tiež majetkom starých rodičov. Toto bola najsmutnejšia časť jeho výletu, pretože tu po vojne zostali žiť sestry jeho starého otca. O svojich tetách Róze a Terézii nevedel vôbec nič. Nevedel ani, ako vyzerali. Ale je presvedčený, že keď niečo v živote urobili zle, už na tejto zemi zažili peklo. Prežívali v domácom väzení, v jednom z malých švajčiarskych domcov v areáli kúpeľov a udržiavali sa vďaka vlastnej práci a pomoci cudzích ľudí. História tohto druhu núti človeka premýšľať, ako sa zmení ľudský osud. Obidve každý rok strávili tri mesiace v Cannes, cestovali po Európe, zúčastňovali sa svadieb v kráľovskom paláci v Madride a v posledných rokoch svojho života zostali osamotené a uzavreté, v ťažkých časoch po vojne podporované biednymi ľuďmi.

Múzeum sporadicky navštevujú aj potomkovia Zamoyskich z Poľska – Ján Zamoyski so synom Michalom, potomkovia po Františkovi, staršom bratovi Jána Zamoyského. Pravnuk Andreja Zamoyského Tytus Bisping sa ako úspešný hráč zúčastňuje slovensko-poľských bridžových turnajov, ktoré sa spolu so šachovým turnajom v ostatných rokoch konajú na počesť grófa Jána Zamoyského, pod patronátom jeho syna Jozefa.