Autorka: Mgr. Monika Pavelčíková, etnografka

História obce Veľký Lipník

Prví osadníci územia za Spišskou Magurou boli slovanského pôvodu žijúci na zvykovom práve. Intenzívnejšie osídľovanie tohto územia sa začalo až v druhej polovici 13. storočia a do obdobia rokov 1235-1270 (vláda uhorského kráľa Bélu IV.) spadajú aj počiatky obce Veľký Lipník, keď na jej územie prišli Nemci povolaní Belom IV. na zaľudnenie okrajových oblasti uhorského kráľovstva po tatárskom vpáde (tzv. šoltýska kolonizácia na nemeckom práve).

Karol Róbert, uhorský kráľ v rokoch 1308-1342, daroval toto územie (Lipnický les – silvam Lypnice) v roku 1314 (prvá písomná zmienka o obci) Juliusovi Gorgeyovi (syn Hanusa zo Spišského Hrhova-Gargowa) a v krátkom čase sa tu rozrástla obec s následovnými dobovými názvami: 1330 Lupnik, 1338 Fellyupnik alebo Felwpnik s časťami Olupnyk, Wylupnuk,1396 Lyndona.

Po šoltyskej kolonizácií na nemeckom práve ostali na území obce neosídlené ešte rozsiahle najmä lesné plochy, a tak sa obec Veľký Lipník počas ďalších dvoch storočí (15. a 16. storočie) ďalej dosídľovala prevažne Rusínmi z pravlasti Haliče, ktorí sa venovali pastierstvu a chovu dobytka – tzv. Šoltýska kolonizácia na valašskom práve.

Od svojho vzniku mala obec prevažne poľnohospodársky charakter. Obyvatelia sa živili najmä roľníckou činnosťou (osídlenie na nemeckom práve), alebo pastierstvom a chovom dobytka (dosídlenie na valašskom práve).

Pastierske tradície symbolizuje aj erb obce, ktorý obec používala od 16. storočia do druhej polovice 19. storočia a historickú predlohu obec použila aj pri obnove erbu v súčasnosti.

Popri málo výnosnom poľnohospodárstve sa obyvateľstvo začalo zaoberať aj remeselnou činnosťou (ručné tkanie kobercov, výroba a farbenie plátna a súkna, …) a príležitostnými povolaniami. Známe je najmä vandrovné drotárstvo, ktorým sa živilo veľa mužov z obce.

Ťažké životné podmienky, zaostalý systém v poľnohospodárstve a nedostatok iných pracovných príležitosti boli na prelome 19. a 20. storočia príčinou hromadného vysťahovalectva obyvateľov obce za prácou do cudziny a to hlavne do Spojených štátov amerických a Kanady.

Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 sa niekoľko rodín z obce vysťahovalo (optovalo) na Ukrajinu (bývalý Sovietsky zväz), niektoré rodiny sa skôr či neskôr vrátili späť na Slovensko.

Samotný názov obce Veľký Lipník je odvodený od líp, ktorým sa v obci dobre darí aj dnes.[1]

Obec má 969 obyvateľov (stav údajov k 31.12.2013), z toho 486 mužov a 483 žien.

 

Informácie o usadlosti z ktorej pochádzajú obytné domy umiestnené v ľubovnianskom skanzene

Predmetná usadlosť č. 100 sa nachádza v centre obce pri hlavnej cestnej komunikácii po pravej strane v smere Stará Ľubovňa – Spišská Stará Ves. Na usadlosti ešte v 2.pol. 20.st. žili traja gazdovia. Podľa usporiadania obytných a hospodárskych stavieb na tejto usadlosti – hlavne troch stodôl v zadnej časti predpokladáme, že jej obyvatelia v dávnejších dobách boli v príbuzenskom vzťahu a boli schopní dohodnúť sa tak, aby každý z nich mal prístup vozom do vstupného priestoru stodoly – bojiska.

Na pravej strane predmetnej usadlosti stál prvý domček, ktorého majiteľom bol Michal Bočkaj. Tento bol koncom 70. rokov 20.st. premiestnený do ľubovnianskeho skanzenu. Ide o trojpriestorový dom zo začiatku 30.rokov 20.st. Výber objektu a transfer domu zabezpečovala v tomto období Okresná pamiatková správa v Starej Ľubovni, ktorej zriaďovateľom bol Okresný národný výbor v Starej Ľubovni. Dom je v skanzene umiestnený za dreveným kostolíkom z Matysovej a prezentuje typ pôdorysu slovenského domu v našom regióne. Od domu nasledujúceho za ním ich oddeľovala mala záhradka na zeleninu.

Drevený domček za záhradkou patril Šugovcom – súrodencom Kataríne a Vasiľovi. Tento domček bol pôvodne jednotraktový – čo znamená, že obytná a hospodárska časť bola umiestnená pod jednou strechou, bez vzájomného komunikačného prepojenia. Čiže k obytnej časti domu v pozdĺžnej osi bola pristavená maštaľ a podšopa. Hospodársku časť posledný majiteľ tohto domu Michal Čarnota pred pár rokmi zbúral.

Na ľavej strane usadlosti stojí aj v súčasnosti murovaný úzky domček, ktorého vlastníkmi v tom istom období boli Torbíkovci. V rámci usporiadania vlastníckych vzťahov, odkúpil tento dom od potomkov Torbíkových Michal Čarnota, ktorý sa v súčasnosti stal jediným vlastníkom tejto usadlosti.

V roku 2014 sa vedenie Ľubovnianskeho múzea po obhliadke a prehodnotení technického stavu a historickej hodnoty domu č.100, dohodlo s posledným majiteľom Michalom Čarnotom na kúpe a transfere tohto objektu do skanzenu.

 

Historické a technické údaje domu č. 100

   Obytný dom č. 100, bol podľa vročenia na izbovom strednom stropnom tráme, postavený v roku 1885.

   Je postavený z dreva  ihličnatých stromov podľa miestnej stavebnej tradície. Stojí na kamennej podmurovke, ktorá bola pôvodne povrchovo vyhladená hlinou a natretá sýto modrým vápenným náterom. Zrub je konštrukčne zložený z nekresaných plazov previazaných na uhloch typickými spojmi. Škáry v zrube sú vyplnené suchým machom. Z vnútornej strany sú škáry natreté hlinou a do sýto modra sfarbeným vápnom. Dom je pokrytý sedlovou strechou s krokvovou konštrukciou a šindľovou krytinou.

     Pôdorys domu je dvojdielny – trojpriestorový. K základným priestorom patrí izba v priečelí, ktorá tvorí samostatný zrub. Vstupný priestor s hlavným vchodom je v rámci pôdorysu zasunutý za líniou bočnej steny izby a je v pozdĺžnej osi pôdorysu predelený na vstupný pitvor a na pôvodnú komoru, ktorú v 2.pol.20.st. používala majiteľka Katarína Šugová ako kuchyňu a izbičku na spanie. Vnútro priestorov je uzavreté dreveným stropom, v izbe kresanými trámami umiestnenými priečne – prostredný s vročením a doskovou záklopovou výplňou. Stropy v pitvore a komore sú urobené z drevenej guľatiny (čo predstavuje starší vývojový prvok v ľudovom dome). Na povalu sa vystupovalo rebríkom umiestneným v pitvore – cez otvor v povale, ktorý je opatrený doskovým vyklápacím uzáverom. Vo všetkých priestoroch sa zachovala pôvodná drevená dlážka. Poškodené miesta v drevenej dlážke opravovali jednoduchým spôsobom – výrezom a novou náhradou. V dlážke prednej izby, v mieste pod stolom, bol otvor s dreveným poklopom, cez ktorý sa dostávali do vyhĺbenej jamy, kde pre domácnosť skladovali zemiaky. Posledný majiteľ Michal Čarnota jamu pod izbou zasýpal.

     Topenisko v izbe je umiestnené v diagonálnom kúte s kultovým kútom. Je murované z tehál a kameňa, omazané hlinou a natreté sýto modrým vápenným náterom. Pozostáva zo sporáka s platňou a chlebovej pece s nadstavcom na ohrievanie izby. Ústie do chlebovej pece je opatrené kovovými dvierkami, umiestnené v izbe za dverami – otočené k bočnej stene. V malej komôrke – izbičke za stenou je postavený sporák na varenie, ktorý slúžil aj na jej ohrievanie. Vývod dymu z tohto sporáka do komína je zabezpečený plechovou rúrou. Komín ústí na povale cca 30 cm nad stropom a je na vrchu opatrený skalou, ktorá zabraňovala úniku iskier do povalového priestoru. Dym vychádzal do povalového priestoru z bočnej steny ústia. Krov a šindľová krytina bola konzervovaná dymom, ktorý ju chránil pred škodcami.

V dome sú zachované pôvodné okná – jedno v štítovej stene izby, dve v pozdĺžnej stene a jedno okienko je umiestnené v komore (izbičke). K pôvodným patria aj vchodové a interiérové dvere so starým spôsobom zamykania. Na pôvodnom mieste zostalo aj jednoduché zariadenie – nábytok, kuchynský inventár, ustlaná posteľ, skriňa s oblečením….Predchádzajúca majiteľka Katarína Šugová odišla z domu v pokročilej starobe a zanechala všetko na pôvodnom mieste – na stole modlitebnú knižku a ruženec. Pôvodné sú aj staré drevené dlážky, rebrík na povalu a  predmety, ktoré sa používali v dome príležitostne. Všetky uvedené predmety boli prevzaté do múzea, odborne spracované a evidované, a po postavení domu v skanzene budú opäť umiestnené na pôvodnom mieste.

Genealógia a biografické údaje rodiny Šugovej

Posledným majiteľom domu s vnútorným vybavením, s ktorým Ľubovnianske múzeum uzavrelo kúpnu zmluvu je Michal Čarnota. Rodina Čarnotovcov bola s pôvodnou majiteľkou Katarínou Šugovou vo vzdialenom príbuzenskom vzťahu, a preto sa o ňu v pokročilom veku a v stave nevládnosti postarala Michalova matka Mária Čarnotová.

Ešte v 2.pol. 20.st. žili v tomto dome súrodenci – Katarína a Vasiľ Šugovi. V roku 1979, ako mladá múzejníčka som spolu s kolegom Jánom Lazoríkom navštívila tento dom a jeho majiteľka nás srdečne prijala a pohostila. Dovolila nám fotografovať interiér domu, ktorý sme už vtedy považovali za archaický.

Dňa 4. 07.2014 som navštívila obec Veľký Lipník, aby som získala informácie týkajúce sa obyvateľov tohto domu. Bol nádherný slnečný a mimoriadne horúci letný deň – piatok. Na odporúčanie Michala Čarnotu som navštívila pani Máriu Kušnirákovú (58 r.) s jej 92 ročnou mamičkou, ktoré bývajú naproti domu p. Kataríny Šugovej a boli s ňou tiež v príbuzenskom vzťahu. Okrem toho sme spoločne s p. Máriou navštívili hrob Kataríny a Vasiľa na miestnom cintoríne, informátorov, ktorých sme stretávali po ceste, pani Elenu Foltinovú, ktorá sa venuje genealógii rodín a navštívili sme aj Matričný úrad sídliaci na tunajšom obecnom úrade, kde nám zistili mená rodičov Vasiľa a Kataríny.

O živote týchto súrodencov – Kataríny a Vasiľa sa podarilo zaznamenať nasledovné informácie:

Šugovci mali v obci prímenie – Lancigeriovci, ktoré môže byť odvodené od starších majiteľov tejto usadlosti. Takže Katarínu nazývali Katryna Lancigerjová alebo teta Lancigerjová a Vasiľa volali Vasko Lancigerij.

Katarína Šugová sa narodila 3. marca 1915 vo Veľkom Lipníku rodičom Jánovi Šugovi

* 1868 a Márii rod. Labovskej *1878. Vierovyznanie – gréckokatolícke. Dom, ktorého sa týka táto dokumentácia bol podľa vročenia na tráme postavený v roku 1885, keď mal jej otec Ján Šuga 17 rokov. Preto predpokladáme, že tento dom stávali pravdepodobne ešte jeho rodičia.

Vasiľ Šuga sa narodil 25. marca 1909 vo Veľkom Lipníku (podľa údaja v jeho zápisníku). Vierovyznanie gréckokatolícke. Obidvaja súrodenci boli slobodní. O Katarínu mal záujem chudobný pastier dobytka Ignacz Polakevič, ktorý pochádzal spoza hranice – z Poľska. Keďže bol chudobný, matka Mária jej nedala súhlas vydať sa za tohto mládenca, preto Katarína zostala celý život slobodná. Iste, ako mladá dievčina túžila po mládencovi. V jej pozostalosti – v stolovej zásuvke si zachovala odliatky z olova, podľa ktorých sa snažila v predvečer sviatku sv. Ondreja vyveštiť svoju lásku. Rovnaký osud postihol aj jej brata Vasiľa, ktorý bol už zasnúbený zrukovaný s miestnou dievčinou Katarínou, ale rodičia nedovolili… Medzi predmetmi v stolovej zásuvke v izbe boli nájdené šnúrkou zviazané 2 prstene – obrúčky, (jedna so zn. Atlantic, druhá pravdepodobne vyrobená z mosadznej nábojnice). Tie potvrdzujú skutočnosť, že Vasiľ sa chcel oženiť. (Moja informátorka v tejto súvislosti spomenula, že teta Katryna v spomienkach na rodičov raz povedala „ žeby mojich rodyčov zato zemľa vyrutyla“.) Pocit majetnosti ich rodičom dodávali peniaze, ktoré prichádzali od príbuzných z Ameriky, ktorých fotografie v rámoch boli zavesené v izbe pod stopom.

Po smrti rodičov sa obidvaja súrodenci Vasiľ a Katarína živili ako roľníci. Keď nestačili polia sami obrábať, najímali si pomocníkov z miestnych obyvateľov. Vasko choval pekné voly (ľem ša tak blyščali), dodala informátorka.

V 1.pol.20.st. si súrodenci plánovali postaviť na nižnom konci obce murovaný domček. Už mali kúpený pozemok a stavebný materiál, ale Vasiľ nečakane ochorel a na následky choroby zomrel v roku 1963 vo veku 54 rokov. V jeho zápisníku sú uvedené nemocnice v ktorých sa liečil: Nemocnica Kežmarok 1954, Prešov 1960, Kežmarok 1963.

Vasiľ bol parádnym mládencom. Informátorky spomínajú, že nosil červené vysoké čižmy, ktoré si priniesol z drotárskej vandrovky v Maďarsku. Na výročné sviatky, keď sa miestni drotári vrátili domov, bola pred kostolom módna prehliadka. Široké klobúky, čierne či červené vesty, jazdecké nohavice a vysoké červené a čierne čižmy, to boli mládenci! Aj u Šugovcov si sestra po Vasiľovi uchovala nohavice – pričesy, oblekové sako a vesty, a samozrejme čižmy s vysokými sárami a mládenecké pierko, ktoré nosil za klobúkom. V platenom vrecúšku zostalo aj drotárske náradie a predmety potrebné na opravu obuvi. Miestne ženy si pamätajú nato, že starystyval. Nie je to vo význame vykonávania svadobného starostu, ale on sprevádzal nesmelých mládencov na pytačkách a vyberal im pekné dievky za ženy. Jedna informátorka poznamenala, že vyberal iba mladé dievky, staršie nechával čakať. Preto sa aj hnevali. Keď zomrel, do truhly ho sestra vyparádila ako mládenca. Obula mu červené čižmy. V dedine  bolo zvykom, že truhlu slobodného mládenca, aj keď zomrel v staršom veku, niesli na cintorín slobodné dievky. A veru, naša informátorka, ku ktorej nepriviedol pytača bola medzi nimi.

     Teta Katryna po smrti svojho brata zostala žiť v domčeku celkom sama. Živila ju jedna kravička a jedna rolička v briežku nad jej domom Na bani. Hnoj spod kravičky z maštale vynášala na chrbte v koši hore brehom a späť znášala plodiny, ktoré sa jej na roli urodili. Na konci dvora mala ohradenú záhradku na zeleninu. Záhradu a breh jej pravidelne kosil mladý muž z príbuzenstva. Vysušenou trávou kŕmila kravičku. Spoločnosť jej robili mačky (kociky ich volala), ktoré do domu vpúšťala cez malý otvor vyrezaný vo vchodových dverách. Bola k nim starostlivá, kŕmila ich klobásami, ktoré pravidelne kupovala v miestnej predajni. Celý život bola slabozraká, v pokročilej starobe slepá, ale mala veľmi dobrú pamäť.

Bola to žena vyššej, útlej postavy s veselou povahou. Odvtedy čo jej zomrel brat Vasiľ, si ju ľudia pamätajú stále v čiernom oblečení. V nedeľu kráčala na liturgiu do kostola cerkvi medzi poslednými. Počas liturgie stála iba pod vežou a medzi prvými odchádzala domov. Jej kroky bolo stále počuť, lebo mala klapkajuče topánky. Svoj život v dome sústredila do malej komôrky – izbičky za pitvorom so sporákom, ktorý jej slúžil na varenie a ohrievanie. Z inventáru, ktorý v dome zostal do súčasnosti usudzujeme, že súrodenci žili veľmi skromne. A všetko, čo Kataríne dobre slúžilo, nevyhadzovala a nenahradzovala novými predmetmi. Vďaka tomu sa tu zachovali kuchynské predmety, posteľná bielizeň, odev, a iné domáce predmety v takom stave, že budú umiestnené po transfere domu do skanzenu na pôvodne miesto. V jej pozostalosti zostali z korešpondencie s príbuznými v USA iba obálky a platené poťahy z balíčkov, ktoré jej posielali. Nezachoval sa ani jeden list.

Keď už bola staručká, nevládna, sedela skrčená na prahu domu a vedľa nej jej spoločníci – kotky, príbuzní Čarnotovci si ju vzali k sebe a starali sa o ňu viac ako 15 rokov – do smrti. (p. Mária Čarnotová, rod. Čarnotová, nar. 1944, č.d. 52 Veľký Lipník). Moja informátorka Mária Kušniráková ju zašla príležitostne navštíviť. Stará teta Katryna ležala v posteli, pri nej fľaštička pálenky. Celý život si po trošku vypila na zdravie. Upila z fľaše, prepláchla ústa a prehltla. Hovorila, že má v hrdle reumu, tak si ho musí zohriať. Vypytovala sa jej, či ešte stojí jej dom otázkou „ stojit chyža“? A prikazovala: „ Dajte Mani 100 korún nech kúpi kobasy a dá kocikom, bo mi chraňat dom od myšoch“ A veru chránili, keď sme vyberali odevy a textílie, nič nebolo myšami poškodené.

V tom čase denne od 7 hod. rannej až do 22 hod. večer mala zapnuté rádio a počúvala správy, piesne a hudbu. Večer pred spaním sa prihovárala redaktorom v rádiu „Bože Vám zaplať, že ste mi tak cilyj deň šumni hrali i špivali“.

Bola pripravená aj na smrť a na všetko čo nasledovalo po nej. Sama si pripravila oblečenie do truhly – bielu košeľu s tkanými a vyšívanými manžetami – opliča s majketami, biely sveter, šatku na hlavu a zásteru, a k tomu sukňu s hráškovaným vzorom – s horoškami. V modlitebnej knižke, kde je text k svätej omši, mala vložený obrázok a priala si, aby jej tam po úmrtí vložili palec, aby potom na druhom svete v knižke nehľadala modlitby. Takto pripisovala vážnosť  sv. omši. Aj keď mala 91 rokov priala si, aby jej truhlu niesli slobodní mládenci. K jej hrobu na miestnom cintoríne sa ide veľmi strmo, preto sa  smiala, že mládencom ešte priťaží „ Aj ked som skora a kosť, ja ša jim ešči zaprú“. Zomrela v máji v roku 2006.

Domček a usadlosť zostali opustené, zapadli prachom, obalili sa pavučinou a zarástli trávou…. a aj kotky sa odsťahovali. Až domček navštívili múzejníci zo Starej Ľubovne a on začal spomienkami ožívať….A keď sa podarí premiestniť ho do skanzenu, o veľmi skromnom a jednoduchom živote súrodencov Vasiľa a Kataríny Šugových budú vedieť tisíce ľudí.

Zo spôsobu jednoduchého a skromného života týchto súrodencov pre nás súčasníkov vyplýva poučenie – Nie je ten bohatý čo veľa má, ale ten čo málo potrebuje.