V minulom čísle sa 1. časť článku o poľskom zálohu skončila pri rodine Lubomírskich. Pri tejto príležitosti mi, prosím, dovoľte, uviesť niektoré širšie okolnosti. Tie mali, totiž, veľký vplyv na zálohované územie. Poďme sa pozrieť na to, ako to bolo ďalej a hlavne, ako to skončilo.

Druhá polovica 16. storočia bola veľmi zaujímavým obdobím. Na uhorskom tróne sa stále viac udomácňovali Habsburgovci a Turci rozširovali v Uhorsku svoje územie. Politika bola, snáď viac ako kedykoľvek predtým, spojená s náboženskou otázkou. Išlo hlavne o otázku vierovyznania šľachty, mešťanov a tým aj miest. V tejto zložitej dobe bola prijatá zásada, ktorá sa stala heslom 16. a 17. storočia. Bola to zásada: „Cuius regio, eius religio,“ čiže „Koho panstvo, toho náboženstvo.“ Znamenalo to, že ak bol zemepán katolík, aj jeho poddaní boli katolíci. Ak bol protestant, jeho podaní boli, automaticky protestanti. Ako môžete vidieť, išlo o súperenie katolíckej viery s protestantskými vierovyznaniami.

Protestantizmus neobišiel ani severný Spiš. Je známe, že dvaja starostovia zálohovaného územia boli protestanti. Boli to Mikuláš Maciejowski a jeho syn Ján. Otec bol luterán a syn kalvín. V tom čase bolo aj naše mesto luteránske a evanjelikom patril kostol    sv. Mikuláša. Iná situácia však nastala po zmene starostov.

V roku 1591 kupuje spišské starostovstvo gróf Sebastián Lubomírski. Kúpou získal zálohované územie do dedičnej držby, preto ho tento rod spravoval päť generácií. Je dôležité povedať, že Sebastián bol katolík. Preto v zmysle hesla tej doby začal presadzovať katolícku vieru. Počas jeho pôsobenia bol vrátený farský kostol späť do rúk katolíkov. Sebastiánove rekatolizačné kroky však boli iba nádychom. Oveľa viac sa do rekatolizácie u nás pustil jeho syn Stanislav. Napríklad v roku 1642 nechal vybudovať Piaristické kolégium v Podolínci. Odtiaľ sa mala šíriť protireformácia na zálohovanom Spiši.

Autor: Mgr. Peter ŽARNOVSKÝ

Pre naše mesto však bol významný rok 1643. V tom roku zasadala synoda krakovskej diecézy, ktorá pripojila Ľubovniansky dekanát pod poľskú cirkevnú správu. Dekan nášho dekanátu, v tom čase, podliehal pod krakovského biskupa. To bol výrazný posun v prospech katolíkov. Možno povedať, že týmto začlenením definitívne prevážilo v Ľubovnianskom dekanáte rímskokatolícke náboženstvo. Vráťme sa ale späť ku starostom, ktorých sídlom bol hrad Ľubovňa.

Už spomínaný Stanislav Lubomírski uskutočnil barokovú prestavbu nášho hradu. Napríklad nechal postaviť barokovú kaplnku sv. Michala, barokový palác, či dnešnú hradnú bránu. Po jeho smrti nastúpil na starostovský post jeho syn Juraj. Práve on sa veľmi vyznamenal pre poľskú korunu. Počas Švédsko – poľskej vojny ukryl na hrade Ľubovňa poľské korunovačné klenoty. Repliky klenotov môžu návštevníci vidieť vystavené na našom hrade. Po Jurajovi nastúpil Stanislav Heraklius a po ňom jeho syn, Teodor Konštantín. Práve posledný Lubomírski bol asi najmenej obľúbený u poddaných. V podstate, každý starosta „obdaroval“ obyvateľstvo nejakými daňami. Bola to napr. daň z komína, či povinné dary pre starostu, ak mal nejaký sviatok. A Teodor veľmi kruto vyberal dane a všetky ostatné poplatky. Za to dostal od obyvateľov prezývku „Knieža pekelných temnôt.“ Po jeho smrti pripadol hrad pod správu poľskej koruny. Kráľ, August III. Saský, ho daroval svojej manželke.

2. polovica 18. storočia, je doba, kedy sa nad Poľským kráľovstvom začali sťahovať mraky. Pod vplyvom vnútornej nejednoty si začali na poľské územie brúsiť zuby jeho susedia. Konkrétne išlo o Rusko, Prusko a Rakúsko. V tomto období, v roku 1769, bolo zálohované územie obsadené uhorskými jednotkami. Z tohto roku pochádza aj veľmi podrobná mapa Starej Ľubovne, kde je detailne zakreslené námestie s budovami. Plány poľských susedov sa zavŕšili v roku 1772. Vtedy došlo ku 1. deleniu Poľska.

V rámci 1. delenia bolo obsadené aj zálohované územie, čím sa záloh skončil. Pôžička 37 000 kôp českých grošov, ktorá to všetko spôsobila, nebola oficiálne nikdy vrátená. Avšak už Mária Terézia tvrdila, že táto suma sa musela počas trvania zálohu dávno vrátiť.

Ľubovniansky hrad, prestal byť centrom zálohovaného územia a začal chátrať. Richtári trinástich spišských miest, Starej Ľubovne, Hniezdneho a Podolínca zložili prísahu vernosti uhorskej korune. Tým dali definitívnu bodku za kapitolou našich dejín, známu ako Poľský záloh.

Tento stav trval dlhých tristošesťdesiat rokov a natrvalo vtlačil svoju pečať do historického vývoja severného Spiša. Zálohované mestá de facto bohatli na nesvároch dvoch kráľovstiev. To aj nášmu mestu umožnilo získavať privilégia a hospodársky rásť. Koč histórie sa však hnal tryskom vpred a dnes je Ľubovniansky hrad posledný svedok zašlej slávy, moci a bohatstva.