Autor: Mgr. Peter ŽARNOVSKÝ

Číslovka 2, je priam magickým číslom v dejinách Starej Ľubovne. Dvojka sa viackrát opakuje v rokoch, kedy sa stali dôležité udalosti pre naše mesto. V minulom článku som sa venoval prvej písomnej zmienke z roku 1292. V dnešnom článku sa zameriam na inú, no nie menej významnú udalosť. Je to začiatok tzv. Poľského zálohu. Poďme sa spoločne bližšie pozrieť na to, čo s stalo začiatkom 15. storočia. Na to, aby sme to lepšie pochopili, musíme zájsť aj za hranice Uhorského kráľovstva.

V Uhorsku vládol od roku 1387 Žigmund Luxemburský. V Poľsku, Vladislav II. Jagello. Títo dvaja králi boli švagrovia, ale aj tak medzi nimi nepanovalo porozumenie. Vzťahy medzi nimi boli napäté kvôli Žigmundovej podpore Rádu nemeckých rytierov. Tí pôsobili aj na území dnešného Poľska a Vladislav II. s nimi viedol vojnu. Dohodu o mieri a pokoji podpísali obaja panovníci 15. 3. 1412 na hrade Ľubovňa.

Žigmund bol však veľmi výbojný panovník a viedol mnoho vojen. V tom čase tiež bojoval o prístavy v Dalmácií s Benátskou republikou. Vojny značne zaťažovali kráľovskú pokladnicu. Ak chcel uhorský kráľ pokračovať vo vojne s Benátkami, musel si požičať. Požičal si práve od svojho švagra, Vladislava, sumu 37 000 kôp českých strieborných grošov. Kvôli stredovekej morálke si kresťanský panovníci nemohli dovoliť požičať peniaze na úrok, ako je to dnes. Bolo zvykom, že sa do zálohu dávalo, spravidla, územie a zisky z tohto územia slúžili na zaplatenie pôžičky. V tomto prípade dal Žigmund do zálohu trinásť spišských miest. Boli to mestá: Spišská Belá, Ľubica, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišská Nová Ves, Poprad, Matejovce, Veľká, Spišská Sobota, Stráže. K nim sa pridali aj tri slobodné kráľovské mesta: Ľubovňa, Hniezdne a Podolínec. Niektoré mestá, ktoré som tu vymenoval, už dnes tento štatút nemajú a stali sa z nich obce. Správnym centrom zálohovaného územia sa stal Ľubovniansky hrad a naše mesto začalo prosperovať.

V podstate od začiatku zálohu, viedla poľská aj uhorská strana spory o toto územie. V mnohých prípadoch išlo doslova o zmätok, keď napr. poľský kráľ udelil nejaké privilégium a uhorský ho zrušil. Avšak mestá vedeli z tohto stavu dobre ťažiť a veľakrát získavali rôzne privilégia od oboch kráľovstiev. To im umožnilo hospodársky rásť.

Časť Spiša, ktorú si Poľské kráľovstvo vybralo do zálohu, netvorila súvislé územie. Poľská strana si vybrala bohaté enklávy, aby mala väčšiu istotu, že sa jej peniaze vrátia. Zálohovacia listina bola vydaná 8. 11. 1412 v Záhrebe. Následne bola podpísaná delegáciami oboch kráľovstiev v Košiciach. Práve tento rok je 600. výročie od začiatku poľského zálohu.

Záloh bola v tom čase pomerne bežná banková transakcia. Stav, ktorý bol spečatený zálohovacou listinou by nebol ničím zvláštny, ale dejiny to chceli inak.

Pôžička bola podpísaná na dobu neurčitú, teda kým sa nevráti požičaná suma. Zhodou historických okolností sa to však natiahol na dlhých tristošesťdesiat rokov.

Zálohované územie patrilo územne naďalej do Uhorského kráľovstva. Dane sa však platili poľskému kráľovi. Ten menoval starostov, ktorí v jeho mene spravovali toto územie. Je ale potrebné rozlišovať svetskú a cirkevnú správa. Hlavne otázka cirkevnej správy nie je celkom objasnená a vyvoláva mnoho otáznikov.

Samozrejme, uhorskí králi sa snažili o vrátenie zálohovaných miest. Prvé pokusy pochádzali od samotného Žigmunda Luxemburského, ale neboli úspešné. Rovnako neúspešne sa snažil aj kráľ Matej Korvín. Ten dokonca žaloval poľskú stranu pred Petrovým stolcom. Pápež v tom čase plnil aj úlohu medzinárodného arbitra. Z procesu však vyšli víťazne Poliaci.

Po dynastických zmenách v Uhorsku a nástupe Habsburgovcov, uhorské stavy viackrát žiadali panovníkov o vrátenie šestnástich spišských miest. Tí však tejto otázke nevenovali výraznejšiu pozornosť. Z celkového pohľadu sa môže zdať, že museli riešiť iné štátnické záležitosti, ako napr. tureckú prítomnosť vo veľkej časti Uhorska, či stavovské povstania.

Ako dnes, tak aj kedysi, muselo mať územie svojho správcu. Už vyššie som napísal, že starostov menoval poľský kráľ. To logicky znamená, že šľachtici pochádzali z radov poľskej šľachty. V dejinách poľského zálohu bolo mnoho starostov. Tí sa s väčším, alebo menším pričinením starali aj o budovanie Ľubovnianskeho hradu. Napríklad v prvej polovici 16. storočia bol postavený západný bastión a renesančný rondel. Neskôr, v roku 1555, bol obnovený hrad po požiari. Vtedy bol postavený renesančný palác, ktorý si môžu návštevníci od mája tohto roka opäť pozrieť. Obnova po požiari sa uskutočnila počas pôsobenia starostu Jána Bonera.

Najvýznamnejším a najdlhšie pôsobiacim starostovským rodom bol rod Lubomírskich. Na tomto poste pôsobili päť generácií. O tých si ale povieme v ďalšom článku.