Autor: Mgr. Adrián Drobňák, historik

Hovorí sa, že príroda je všemocná a že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. My si dnes spolu, pri príležitosti 155. výročia požiaru hradnej veže v roku 1862, pripomenieme prípady, kedy príroda ukázala našim predkom svoju silu a hlavne, kedy sa oheň prejavil ako „zlý pán“. Je to príležitosť zamerať sa nielen na samotný hrad Ľubovňa, ale aj na okolité obce, ktoré v priebehu rokov postihlo niekoľko ničivých katastrof.

 

  1. Podoba hradu Ľubovňa, na obraze Juraja Félixa Raisza. Autor – Zygmunt Grüner – archív Ľubovnianskeho múzea – hrad v Starej Ľubovni

Pravdepodobne najväčší požiar postihol hrad Ľubovňa v roku 1553, kedy po viac ako tridsiatich rokoch vystriedal Petra III. Kmitu na poste starostu zálohovaného územia, Ján Boner.  Spomína sa, že požiar vznikol od výstrelu, ale nie je vylúčené, že vznikol v nedávno vybudovanej kováčskej dielni, lebo po požiari ju vybudovali na inom mieste a je dokonca veľmi pravdepodobné, že pri požiari došlo niekde k výbuchu strelného prachu. Je tiež známe, že pri ňom prišiel o život podstarosta Štefan Bylina, nazývaný Balinemeth, spolu s ďalšími ôsmimi ľuďmi. Zvykne sa uvádzať, že pri tomto požiari hrad vyhorel do základov, toto však platí iba na palác pri veži. Na hornom hrade zostala len veža a kuchyňa. Ostatok bol v ruinách, ako to dokazujú aj účty zo znovuvýstavby hradu. Miestami bolo pravdepodobne narušené aj murivo, pretože muselo byť demolované a nahradené novým. Obnova hradu však nebola len vecou finančnou. Bolo treba využiť situáciu a hrad prebudovať tak, aby vyhovoval všetkým vtedajším nárokom nielen na obranu, ale aj na pohodlný život. Pravdepodobne najväčšou modernizáciou bolo zavedenie vodovodu do hradu. Voda sa viedla drevenými rúrami zvonku zo západnej strany do bývalej pivnice pod vchodom do starého hradu pod zemou. Tu sa zachytávala do nádob. Hlavné rekonštrukčné práce prebiehali v rokoch 1554 – 1557 a vrcholili roku 1556.1 Veľkolepú prestavbu hradu, nám dokumentuje aj pamätná tabuľa s nápisom: „Tento hrad Stará Ľubovňa, hradbu Poľského kráľovstva, zničený ohňom, novou výstavbou týchto hradieb a budov, ako vidíš, hosť, na popud najctihodnejšieho poľského kráľa z Božej milosti Augusta, opravil Ján Bonar, biečsky kastelán, 1555.“2

Oheň zachvátil hrad Ľubovňa naposledy v roku 1862 na streche gotickej veže potom, čo ju zasiahol blesk. Informujú o tom dva zápisy z hosťovskej knihy návštev, ktorú zaviedol Juraj Félix Raisz v roku 1827. Obidva spomínané údaje boli v návštevnej knihe zapísané dňa 16. mája 1862. Ten prvý pochádza z pera Künzla Lóranda, plukovníka 20. pešiackeho pluku, ktorý píše: „Navštívil som hrad Ľubovňa na priateľské pozvanie majiteľa hradu. Kým som písal tieto riadky, udrel blesk do pozlátenej gule na hradnej veži a strecha pod ňou sa okamžite vznietila. Obyvatelia neboli schopní oheň uhasiť, tak urobil až následný silný dážď.“ Tento zápis slúži aj ako potvrdenie barokovej podoby zastrešenia hlavnej hradnej veže. Okrem tohto dôkazu je možné sa oprieť aj o originálnu maľbu portrétu hradného pána Juraja Félixa Raisza zhotoveného poľským maliarom pôsobiacim v Tarnowe, Zygmuntom Grünerom. Na pravom hornom okraji tohto portrétu sa totiž nachádza maľba hradu s barokovým zastrešením hlavnej hradnej veže. Okrem zápisu Künzla Lóranda je k dispozícii aj druhý zápis, ktorý bol vyhotovený neznámym návštevníkom a ktorý hovorí: „Hneď po udretí blesku som videl strechu veže Ľubovnianskeho hradu, ktorá bola úplne rozbitá na zemi.“3

 

  1. Stránka z návštevnej knihy z mája 1862 z textom od Künzla Lóranda – archív Ľubovnianskeho múzea – hrad v Starej Ľubovn

Požiare a rôzne iné prírodné katastrofy neobchádzali ani okolie hradu Ľubovňa. Je preto na mieste si niektoré z nich pripomenúť. V Hniezdnom podľa obecných záznamov z roku 1579 bola požiarom zničená časť vtedajšieho mesta a v roku 1696 zase zhorelo 96 domov. V 18. storočí postihli Hniezdne štyri veľké požiare a to v rokoch 1706, 1753, 1764 a 1768, kedy prakticky zhorelo celé mesto, vrátane kostola.4 28. augusta 1873 zase blesk zapálil 2 stodoly v južnej časti Novej Ľubovne. Zhorela stodola farára a Adama Vilčeka. Škoda bola o to väčšia, že len nedávno do nich navozili úrodu obilia. Podobne aj 13. januára 1879 zhorela uprostred dediny stojaca stodola domu č. 71 Michala Ruru, pričom sa predpokladalo, že príčinou požiaru bolo podpaľačstvo. Napriek tomu, že v tej dobe mnohé spišské obce mali svoje dobrovoľné hasičské spolky, Nová Ľubovňa ho nemala. Obec mala len jednu vozovú striekačku a 200 m hadíc a o bezpečnosť sa starali štyria noční strážcovia.5 Keď nahliadneme do histórie obce Jakubany, zistíme, že pri požiari v roku 1888 zhorelo v obci 96 domov a pri požiari v roku 1903 zhorelo 24 usadlostí.6 Jeden z najväčších požiarov v histórii obce Jakubany bol však v roku 1907, kedy zhorelo 250 domov, stodoly aj maštale. Oheň sa šíril od terajšej fary a počas tohto požiaru zhorel aj starý drevený kostol.7

Ničivé požiare sa nevyhýbali obciam okresu Stará Ľubovňa ani v nasledujúcom období. Medzi najväčšie požiare v Jarabine patrí ten z roku 1913, ktorý pohltil 66 rodinných domov s hospodárskymi budovami. Ľuďom, ktorých tento požiar postihol však pomohli ostatní tým, že im poskytli ubytovanie, stravu, šatstvo a tiež pomáhali odstraňovať škody a stavať obydlia nanovo. Požiar vypukol 18. septembra 1913 a spôsobili ho malé deti. Stalo sa to napoludnie v dome Terézie Kmečovej, oproti kostolu za potokom. Bolo to v čase, keď ľudia boli na poliach. Keď zbadali, čo sa deje, rýchlo sa ponáhľali hasiť, ale nebolo dostatok vody. Aj napriek tomu, že nakoniec prišli pomôcť hasiči z ostatných obcí, tak sa oheň nedarilo likvidovať. Rozšíril sa aj na vyšší koniec dediny a zastavil sa až pri záhrade Vyšná popovka. Po pravej strane potoka požiar do základu zničil všetky domy, vedľajšie hospodárske budovy a záhrady. Zhorela aj farská budova s veľkými stodolami, maštaľami, šopami, sypancom, ovocnou záhradou a veľkým včelínom so 40 úľmi. Na hornom konci obce nezostal ani jeden dom.

21. novembra 1926 vypukol požiar vo Forbasoch v čase, keď boli ľudia v kostole. Jedna z forbašských žien, ktorej manžel odišiel do Nižných Ružbách, ostala v čase bohoslužieb doma s deťmi a varila pálenku. Pri silnom vetre začala pálenka horieť a plamene šľahali až na povalu domu. Keď to žena zbadala, chytila podušku a uhasila ňou horiacu pálenku. Podušku vyniesla do drevárne, domnievajúc sa, že všetko je v poriadku a vrátila sa do izby. Lenže poduška nebola uhasená. V blízkosti boli suché, horľavé veci, ktoré začali horieť. O chvíľu vzbĺkla strecha stajne a potom za silného vetra všetko naokolo. V kronike školy vo Forbasoch sa uvádza: „Tak zase len tá nešťastná pálenka bola príčinou pohromy, ktorá zničila celú obec.“ Prví pri požiari boli hasiči a občania Hniezdneho. V kronike sa ďalej píše: „Forbašania len v zmätku stáli a ruky zalamujúc nariekali. Ženy a dievčatá z Hniezdneho zachránili malé dieťa a nemluvňatá, berúc ich do Gniazd pod svoju ochranu.“ Pri tomto požiari zhorela takmer celá obec. Zo 74 domov, postavených väčšinou z dreva, zhorelo 50 a to aj s vedľajšími hospodárskymi staveniskami. Medzi nimi aj škola. Zaujímavé je, že kostol zostal neporušený aj napriek tomu, že zo všetkých strán zúrili plamene. Celková škoda bola odhadnutá na jeden a pol milióna korún. Z okolitých obcí prinášali ľudia denne rôzne milodary, najmä potraviny, šatstvo a krmivo pre dobytok. Finančnú podporu poskytol napríklad vojenský pluk z Podolínca, v Hniezdnom zase hasiči usporiadali divadelné predstavenie a zisk venovali deťom. Najväčšiu podporu poskytol štát a to vo výške 100 000 Kčs. Vyučovanie v obci bolo prerušené až do 4. februára 1927 kvôli tomu, že škola bola zničená a že v obci nebolo vhodnej miestnosti na vyučovanie. Od 4. februára až do konca školského roka sa žiaci forbašskej školy učili v Rímskokatolíckej škole v Hniezdnom.9

Dňa 2. augusta 1927 v noci z neznámych príčin vypukol požiar v Starej Ľubovni. Zhorelo sedem obytných domov s hospodárskymi budovami a celková škoda bola vyčíslená na 400 000 Kčs. Núdzová podpora bola poskytnutá iba dvom ľuďom a to vo výške 5000 Kčs. Pri tomto požiari zhorel aj dom, v ktorom na prvom poschodí bol okresný úrad. S veľkou námahou sa však podarilo zachrániť veci z okresného úradu a tak neutrpel vážnejšie škody. Požiar spôsobil len menšie škody na spisoch, náradí a palivovom dreve. Budova, v ktorej sídlil úrad bola však tak poškodená, že tam nebolo možné vykonávať administratívu a tak museli úrad presunúť do nevyhovujúcich miestností na námestí. Majiteľ domu odmietol dom, napriek viacnásobnému vyzvaniu, opraviť a to z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Obec sa zaviazala vystavať nový dom pre úrad, ale len vtedy, keď jeho sídlo ostane v Starej Ľubovni.10

V septembri 1927 vypukol v Jakubanoch jeden z najničivejších požiarov, pri ktorom zhorelo 112 obytných domov s hospodárskymi budovami a to aj s celoročnou úrodou obilia a sena. Celková škoda bola vo výške 2 473 000 Kčs. Poistení boli iba štyria ľudia, ostatní boli väčšinou chudobní ľudia, ktorí boli ubytovaní v ostatných jakubianskych domoch a u známych v ostatných dedinách. V rámci okamžitej podpory rozdelili 150 000 Kčs, ktoré poskytla vláda. Zároveň sa začala zbierka pre postihnuté rodiny a na krmivo pre dobytok. Neskôr vláda poskytla ďalších 100 000 Kčs. Stále to bol však len malý príspevok pre poškodených, ktorý im nenahradil celkovú škodu.11

22. júla 1928 asi o 10 – tej hodine vypukol požiar v Novej Ľubovni u vdovy Vavrincovej – Foľvarčíkovej. Zapríčinila ho samotná vdova svojou neopatrnosťou. Pred dňom odpustu piekla v peci (pekárniku). Pri vynášaní slamy z izby na dvor pod šopu, jej z pece padli do slamy iskry. Slama sa vznietila a vypukol oheň. Novoľubovnianski hasiči vtedy prvýkrát použili novú motorovú striekačku, ktorá mala ťahať vodu z Jakubianky. Žiaľ, vo chvíli, keď ju potrebovali, nemohli ju naštartovať. Použili preto starú ručnú striekačku, ktorej ramená ťahalo desať chlapov. Vycvičeného strojníka nemali a keďže v obci nebol telefón, učiteľ Bočkaj odišiel na bicykli na poštu do Starej Ľubovne, telefonicky zháňať strojníka, ktorý po šiestich hodinách nakoniec prišiel z Kežmarku. Až potom so štyrmi prúdnicami zabránili ďalšiemu rozširovaniu ohňa a do rána ho úplne zlikvidovali. Pomáhali aj hasiči z Jakubian, Kolačkova, Starej Ľubovne, Jarabiny, Forbás, Hniezdneho, Podolínca, Chmeľnice a z Plavnice. Hasiť prišli dokonca požiarnici z Poľska, ale následky boli katastrofálne. Zhorelo 33 domov a 60 hospodárskych budov s náradím, zvieratami, s novou úrodou sena a ďatelinou a záhrady s ovocnými stromami. Zo všetkých obetí tohto požiaru, mal poistený dom iba jeden.12

V roku 1936 pri požiari v Jarabine zhorelo dvanásť domov s hospodárskymi budovami na nižnom konci. Požiar vypukol 15. septembra na dolnom konci obce, poniže kostola a opäť ho spôsobili deti a zhorelo pri ňom dvanásť domov. Ľuďom poskytol pomoc 1000 Kčs, ako prvý, biskup Pavel Gojdič. Dostali aj štátnu podporu 18 000 Kčs. Najväčšia finančná pomoc však prišla od krajanov z USA a to vo výške 30 000 Kčs, ktoré boli zaslané notárskemu úradu v Jarabine. V roku 1943 zase horel mlyn. Aj napriek tomu, že v roku 1949 bola v Jarabine zavedená elektrina, ktorá spôsobila úbytok sviecí, lampášov, lámp, petromasiek, čím sa znížil počet požiarov, neobchádzalo nešťastie obec úplne. V roku 1950 po údere hromu horel dom Antona Kormaníka. V roku 1954 vznikol požiar na Gregorianke. V tom istom roku zase horelo v rodinnom dome Vasila Chanata. V roku 1961 následkom blesku horelo v gazdovstve Michala Redaja. V roku 1968 vznikol požiar v budove pohostinstva, ktorý sa preniesol i do predajne s textilom. V roku 1971 horelo v rodinnom domčeku Jána Kormaníka na nižnom konci. V roku 1996 zase horelo v rodinnom domčeku Bundyho.13

 

  1. Vyšný koniec obce Jarabina približne v rokoch 1929 – 1930, súkromný archív Ivana Bulíka. Dostupné na internete: http://www.obecjarabina.sk/index.php?cx=008285927291506622991%3Ayo0_zrzthzu&page=google&cof=FORID%3A11&id=24&sa=&q=po%C5%BEiar

15. augusta 1948 zase vypukol požiar na povale domu Jozefa Lacha vo Vyšných Ružbachoch. Bolo pri ňom zničených šesť obytných domov so všetkým vnútorným zariadením, šatstvom, budovy s poľnohospodárskymi strojmi, náradím, úrodou a zvieratami. Na jeho likvidácii sa podieľalo 16 hasičských zborov z okresov Kežmarok a Stará Ľubovňa a 70 príslušníkov tábora brannej výchovy. Príčinou bol chybný komín, ktorý vyúsťoval na povalu domu iba do výšky 50 cm a nebol vyvedený nad strechu. Od komína sa zapálila drevená hrada, tesne vedľa komína. Požiar sa rozšíril aj na susedné domy a hospodárske budovy. Z poškodených roľníkov bol na nepatrnú sumu poistený iba jeden.14

Z týchto príčin ľudia hľadali spôsoby ako zabrániť ničeniu životov a majetku. Hľadali sa opatrenia v stavebných materiáloch, pri zaobchádzaní s otvoreným ohňom, spôsobe osvetlenia a podobne. Vykonali sa nemalé opatrenia v urbanistike miest a obcí, organizácii zástavby a riešilo sa stráženie v obciach, tzv. varty. Taktiež sa hľadali nové a účinnejšie stroje a náradie na likvidáciu požiarov. V roku 1846 v nemeckom meste Durach založili prvý dobre organizovaný dobrovoľný hasičský zbor, ktorý prevzal požiarnu ochranu do svojej správy. Myšlienka dobrovoľných hasičských zborov sa šírila po Európe veľmi rýchlo a prenikla aj do nášho okresu. Prvý dobrovoľný hasičský zbor v okrese Stará Ľubovňa bol ustanovený v meste Podolínec v roku 1876. Tento trend pokračoval a už v nasledujúcom roku bol založený dobrovoľný hasičský zbor v Hniezdnom, v roku 1878 v Jarabine a Lomničke a postupne aj v ďalších obciach okresu.15

Literatúra:

(1) CHALUPECKÝ Ivan – SMETANA, Marcel. Hrad Ľubovňa. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1987, s. 31 – 32.

(2) ŠTEVÍK, Miroslav. Hrad Ľubovňa v poľskom zálohu (1412 – 1772). In Ľubovniansky hrad. Stará Ľubovňa : Ľubovnianske múzeum v Starej Ľubovni, 2002, s. 18. ISBN 80-968783-9-5.

(3) MIKULÍK, Dalibor. Rod Raiszovcov. In MIKULÍK, Dalibor (ed.) Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa : Ľubovnianske múzeum – hrad, 2014, s. 79. ISBN 978-80-971032-12-4.

(4) KRIVOŇÁK, Jozef. Krutá daň ohňu. Z histórie požiarnej ochrany. In Ľubovnianske noviny, 1993, roč. 19, č. 15, s. 4.

(5) CHALUPECKÝ, Ivan. Veľké a ničivé požiare. In Ľubovnianske noviny, 2008, roč. 34, č. 30 – 31, s. 14.

(6) KRIVOŇÁK, Jozef. Krutá daň ohňu. Z histórie požiarnej ochrany. In Ľubovnianske noviny, 1993, roč. 19, č. 15, s. 4.

(7) Kronika obce Jakubany do roku 1990, s. 57. Dostupné na internete: http://www.jakubany.sk/resources/File/kronika_do_1990.pdf

(8) MURCKO, Michal. Dávne katastrofy (Požiare v Jarabine). In Ľubovnianske noviny, 2002, roč. 28, č. 47, s. 2.

(9) MURCKO, Michal. Takmer zabudnuté katastrofy. In Ľubovnianske noviny, 2002, roč. 28, č. 51, s. 2.

(10) MURCKO, Michal. Dávne katastrofy (požiar). In Ľubovnianske noviny, 2002, roč. 28, č. 44, s. 2.

(11) MURCKO, Michal. Dávne katastrofy (požiar). In Ľubovnianske noviny, 2002, roč. 28, č. 44, s. 2.

(12) MURCKO, Michal. Dávne katastrofy (novoľubovniansky požiar). In Ľubovnianske noviny, 2002, roč. 28, č. 46, s. 2.

(13) STRENK, Mikuláš. Oheň ako nepriateľ. Z kroniky jarabinských požiarov. In Ľubovnianske noviny. 1998, roč. 24, č. 16, s. 2.

(14) MURCKO, Michal. Takmer zabudnuté katastrofy. In Ľubovnianske noviny, 2002, roč. 28, č. 51, s. 2.

(15) KRIVOŇÁK, Jozef. Krutá daň ohňu. Z histórie požiarnej ochrany. In Ľubovnianske noviny, 1993, roč. 19, č. 15, s. 4.

 

Podoba hradu Ľubovňa na obraze Juraja Félixa Raisza. Autor: Zygmunt Grüner

Podoba hradu Ľubovňa na obraze Juraja Félixa Raisza. Autor: Zygmunt Grüner

Stránka z návštevnej knihy z mája 1862 s textom od Künzla Lóranda.

Stránka z návštevnej knihy z mája 1862 s textom od Künzla Lóranda.

Vyšný koniec obce Jarabina približne v rokoch 1929-1930, súkromný archív Ivana Bulíka.

Vyšný koniec obce Jarabina približne v rokoch 1929-1930, súkromný archív Ivana Bulíka.