Autor: Mgr. Eduard Laincz

Situácia v Starej Ľubovni – každodenný život za vojny

Vojna zo sebou priniesla mnoho zmien, ktoré pocítili predovšetkým obyčajní ľudia. Situácia bola kritická najmä po odchode mužov, pretože rodina prišla o zárobok hlavy rodiny. V meste zostali iba starci, ženy a deti. Tých okrem biedy, trápil aj neustály strach o životy svojich drahých na fronte. Túto kritickú a neutešenú situáciu sa pokúsil čiastočne vyriešiť štát sociálnopolitickými opatreniami. Berný úrad v Starej Ľubovni tak od roku 1915 poskytoval nemajetným rodinám príspevky na výživu (85 halierov denne) a na nájom (127,5 halierov). Vyživovací príspevok dostavali aj ženy vojakov, vojnové vdovy a siroty. Z obehu zmizli postupne zlaté, strieborné, niklové a bronzové mince. Viac bolo papierových peňazí, dvojkorún a železných 20 halierníkov a 2 halierníkov. Od roku 1915 prišlo v rámci opatrení vojnového hospodárstva aj k rekviráciám. Štát konfiškoval obilie, zemiaky, dobytok, mak, seno, slaninu, vlnu, uhlie, strukoviny a iné. Nepriaznivo doľahol na ľudí najmä rok 1916, pretože bol poznačený pádom ľadovca. To malo za následok zničenie úrody a nedostatok potravín. Preto postupne od roku 1916 až do konca vojny cena potravín v obchodoch stúpala a to aj napriek nariadeniam a opatreniam vlády. Týmto rokom sa začal veľký nedostatok, ktorý trval až do konca vojny.

Prídelový systém a nedostatok potravín

Bremeno vojny zasiahlo vo veľkej miere najmä meštianstvo. Obyvatelia miest si často nemohli dopestovať vlastné potraviny, takže chodievali hľadať zásoby na vidiek. Zásluhou poľských Židov sa tak mohol v tejto dobe rozšíriť čierny trh, handlovanie a úžera. Štátne orgány zaviedli v tejto kritickej situácii prídelový systém. Všetko si tak museli ľudia kupovať na lístky, ktoré vydávali chlebové komisie. Na každý druh potravín bol lístok. Obilie sa predávalo radšej rovno štátu a v neskoršom období sa rekvirovalo za asistencie četníctva. Pre nedostatok múky bola predávaná múka z bôbu a gaštanov. Mäsa bolo málo, takže sa počas týždňa zaviedli 2 až 3 bezmäsité dni a  pre rekvirovanie hovädzieho dobytka bol aj nedostatok mlieka. Preto sa medzi ľuďmi rozšíril chov kôz. Do konca vojny sa prejavil aj nedostatok petroleja, cukru, múky, ryže, kávy či mydla. Hlavným jedlom v tomto období tak bola kukurica, kukuričná múka a kukuričný chlieb. Na začiatku roku 1918 sa objavili aj lístky na obuv s drevenou podrážkou, ktoré stáli od 100 do 200 korún.

Zdravotné a školské pomery

Negatívnym následkom presunu vojsk a veľkého množstva ľudí a zvierat v meste boli rôzne infekčné choroby. Medzi miestnym obyvateľstvom sa rozšírili choroby ako týfus, cholera a dyzentéria. Často sa preto muselo pristúpiť aj k násilným očkovaniam, pretože pre vedľajšie účinky neboli medzi obyvateľmi obľúbené.

Napriek vojnovému stavu sa v škole učilo aj naďalej. Dokonca v roku 1914 bola obnovená škola, ktorá zanikla v roku 1910 a vznikla tak súkromná dvojtriedna meštianska škola pod vedením riaditeľa Dávida Seslera. V prvom školskom roku sa do školy zapísalo 55 žiakov. Do roku 1918, kedy škola zanikla, sa rozrástla až na štvortriednu. Navštevovali ju deti mešťanov, úradníkov a židovských obchodníkov. Škola zohrala veľkú úlohu v maďarizačnom procese na území Starej Ľubovne.

Hrôza 1. sv. vojny v Starej Ľubovni

Každodenný život v Starej Ľubovni narušila aj jedna udalosť spojená s pobytom vojakov v meste. Dňa 7. decembra 1914 bol do Starej Ľubovne prevedený istý poľský občan Krenický. Bol obvinený zo špionáže, že prezradil ruskému vojsku polohu rakúsko-uhorských vojakov pri Muszyne. Následkom tejto zrady ruskí vojaci zastrelili 12 vojakov a 1 dôstojníka. Zajatec bol držaný pod strážou, kým nerozhodol generál Berndt o jeho odsúdení na trest smrti povrazom. O pol štvrtej poobede sa konal sprievod s odsúdeným na miesto popravy, pred garbiareň Júliusa Dlugolinského. V sprievode bol starosta Kačmarský, kňaz Csumitta, odsúdený obkľúčený hulanmi, dôstojníci a nakoniec miestni obyvatelia. Pri dome J. Dlugolinského, smerom na Mýto, stála ohnutá vŕba a na tej bol poľský špión obesený. Popravený visel na vŕbe až do ďalšieho dňa, kedy bol po intervencii miestneho farára vojakmi zvesený a pochovaný na starom cintoríne sv. Rochusa pri ceste. Pre viacerých miestnych obyvateľov, prítomných na poprave, sa tak naskytol prvýkrát bližší pohľad na hrôzy 1. svetovej vojny.

Vojna neobišla ani kostol

Vojna doľahla aj na miestnu cirkev. Kostol mal pred 1. svetovou vojnou 6 zvonov, avšak 5 z nich bolo odovzdaných na vojnové účely počas vojny. Mali poslúžiť na výrobu kanónov. Vo veži ostal iba malý zvon, ktorý zvonil pri zvolávaní veriacich. V roku 1918 bola na vojenské účely odovzdaná aj časť medeného plechu na streche veži. Tá bola neskôr nahradená pozinkovaným plechom. Ostatný medený plech sa zachoval len vďaka tomu, že už skončila vojna a boje na frontoch utíchli.