Autor: Mgr. Eduard Laincz

Obyvatelia okresu na frontoch prvej svetovej vojny

   Slováci zasiahli do bojov na severovýchodnom Slovensku len okrajovo. Väčšinou bojovali mimo nášho územia na východnom a západnom fronte. Ako sme spomenuli v predošlom článku, narukovať sa muselo už krátko po začatí vojny. Odvody brancov trvali od 28. júla 1914 do 15. marca 1918. Išlo o mužov z ročníkov 1865 až 1900, teda veková hranica bola od 18 do 42 rokov. Nie všetci sa však priamo do bojov aj zapojili. Zo Starej Ľubovne plnilo vojenskú činnosť počas vojny 298 mužov. Z toho podľa národností bolo 27 Maďarov, 15 Nemcov a 254 Slovákov.

Spomienky z ruského, rumunského a talianskeho fronte

V rámci Archívu Ľubovnianskeho múzea – hradu sa nám zachovali aj spomienky niekoľkých obyvateľov Ľubovnianskeho okresu na toto obdobie našich dejín. O bojoch na frontoch Veľkej vojny vypovedajú spomienky Andreja Habiňáka z Haligoviec. Narukoval v Spišskej Novej Vsi v roku 1916 a tri mesiace bol na cvičeniach v Košiciach a Banskej Bystrici. Odtiaľ sa dostal cez Karpaty a Halič až na rumunský front „Tam ma guľka ranila do ruky…liečil som sa v špitáli asi dva mesiace, na ruke som mal takú gumu, odtekala mi stade špinavá krv.“ Po preliečení bol s vojskom prevelený na taliansky front a ako ďalej spomína „bojoval som tam v roku 1917 a 1918, v Milnici, Montenegro i na Piave. Na talianskom fronte som dostal bronzový a strieborný metál.“ Na taliansky a rumunský front takto spomínal aj Ján Zuber z Plavnice „Nemali sme čo jesť, nemali sme ani koňa, do polievky sa niekedy krájala runkľa na také kocky. Na jeseň sme však jedli hrozno a popri cestách figy. No najhoršie bolo na Piave. Okolo rieky Piavy bolo síce krásne, ale padlo tam strašne veľa vojakov. Piava je jak Dunaj – veľká voda. Kto nevedel plávať, ten sa utopil. V poslednej ofenzíve nás zajali. Ale Tí Taliani sa k nám ako k zajatcom chovali lepšie ako Rumuni. Jedných poslali na robotu a druhí v lágri. V rumunskom lágri nám dali jeden krajec chleba pre 24 chlapov. Ech, vojna je zlá.“ Bojovalo sa hlavne na ruskom fronte, kde boli nasadené aj väčšie „slovenské“ jednotky. Na ten si spomínal Jozef Ševčík z Plavnice takto „Prišli sme na vojnu v roku 1914 cez Karpaty a nepriateľ nás už čakal. Furt sme išli dopredu a dopredu a bojovali sme. V Tomášove som bol ranený, strelili mi guľku zboka, ani som nevedel kedy. Previezli ma do špitála, ale bitka pokračoval ďalej. Raz naši postupovali, raz Rusi. Keď som sa vyliečil, tak znovu nazad na frontu. Neskôr som šiel na taliansky front. Tam som bol až do konca.“

Životné osudy Karola Dlugolinskeho spojené s 1. sv. vojnou

Zaujímavý je aj príbeh a spomienky obyvateľa Starej Ľubovne K. Dlugolinskeho na obdobie 1. sv. vojny. Narodil sa 17. januára 1892 ako syn Štefana a Kataríny Dlugolinskych.  Do armády narukoval 2 roky pred začatím vojny. Vojenskú povinnosť si plnil v Prešove pri delostrelcoch. Po vypuknutí vojny v roku 1914 sa ako vojak rakúsko – uhorskej armády dostal na ruský front, kde však kvôli zraneniu pri Ľvove pobudol len krátku dobu ako súčasť pechoty. Napriek tomu bol jeho pobyt na ruskom fronte ocenený piatimi medailami za statočnosť – zlatá, dve strieborné, dve bronzové a železná. Karolovi zlatú medailu udelil samotný cisár František Jozef I., ktorý sa počas slávnostného vyznamenávania prihovoril každému ocenenému vojakovi jeho rodnou rečou. Po zranení sa z ruského frontu dostal vlakom za jednu noc do vojenskej nemocnice v Iglo (vtedajšie pomenovanie Spišskej Novej Vsi), kde bol najväčší lazaret v tej dobe. Do lazaretu sa dostal aj Antal (Anton) Heins, ďalší rodák zo Starej Ľubovne. O jeho ďalšom osude počas vojny, už nemáme ďalšie informácie. Po vyliečený bol K. Dlugolinsky prevelený na taliansky front. Tu bol zaradený do horskej a delostreleckej jednotky a zúčastnil sa viacerých bojov. Za toto pôsobenie na talianskom fronte získal tiež vojenské vyznamenanie. Vojnu sa mu podarilo prežiť a šťastne sa vrátil do svojho rodného kraja, kde prispel k rozvoju mesta Stará Ľubovňa.

Padlí v 1. sv. vojne:

Celková smutná bilancia z obyvateľov Starej Ľubovne, ktorí zasiahli do bojov na frontoch prvej svetovej vojny je – ranených bolo 25 vojakov, 54 vojakov padlo do zajatia a trinásti ostali po vojne invalidmi. Počet padlých sa v rôznych prameňoch líši. Nám sa na základe archívneho výskumu podarilo zistiť niektoré mená padlých hrdinov. Preto na nasledujúcich riadkoch s úctou a obdivom podávame menoslov týchto obyvateľov Starej Ľubovne, aby sme si pripomenuli aspoň takto ich obetu: Štefan Barlik, Ján Faltinovič, Štefan Grolmus, Jozef Heins, Ján Horvath, Tomáš Juščák, Ján Kocún, Štefan Kačúr, Otto Kavecky, František Kolodzej, Adolf Klinkovič, Štefan Keller, František Kostur, Michal Kostur, Ján Lányi, Róbert Lomniczer, František Lukáč, Michal Lukáč, Ján Saloň, Štefan Sarnecký, Ján Šipoš, Jozef Šipoš, Štefan Špesz, Ján Sroka, Karol Tillicky, Antal Turák, Michal Zentko, Štefan Vitkovsky, Viktor Kocún, Jozef Kostúr a Jozef Billanovič.