Autor: PhDr. Martin Lacko, PhD.

Vedecký pracovník Ústavu pamäti národa v Bratislave. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa predovšetkým výskumu obdobia 1. Slovenskej republiky. Publikoval asi 40 štúdii doma i v zahraničí. Je zostavovateľom rôznych edícii dokumentov a prameňov k slovenským dejinám a autorom viacerých monografií – SNP; Slovenská republika 1939-1945 alebo Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942-1943.

 

Pokúsiť sa čo i len o krátky náčrt tak zložitej udalosti ako bolo povstanie v roku 1944 nie je vďačná ani jednoduchá úloha a vždy so sebou prináša riziko subjektívneho výkladu. Napriek tomu sa o to treba pokúsiť. Musíme sa ale nutne vrátiť do rokov 1938/1939.

 

Medzinárodný kontext

Rozhodujúcim zlomom vo vývoji Európy bola Mníchovská konferencia v septembri 1938. Dnes, keď je v kurze propagácia západných štátov a ich politiky, sa nepripomína, že to boli práve „demokratické“, a súčasne aj koloniálne mocnosti, Veľká Británia a Francúzsko, ktoré cynicky obetovali malé národy v strednej Európe Hitlerovi za zdanlivý pokoj pre svoje impériá. V ČSR žili tri národy: Česi, Slováci a Rusíni. Po Mníchove sa hralo už len o to, akú formu nemecká, resp. nemecko-maďarská nadvláda nad týmito národmi bude mať. Každý z týchto troch národov mal iný osud. Čechov najprv postihla strata obrovských pohraničných území (Sudet) a v marci 1939 im bola určená ponižujúca forma nemeckého protektorátu. Slováci si v októbri 1938 vyhlásili autonómiu v rámci ČSR, získali svoju prvú vládu. No už v novembri museli Maďarom odstúpiť 20% územia a 14. marca 1939 si vyhlásili vlastný štát. Karpatoruskí Rusíni sa po získaní autonómie a obdobnej strate južných území v prospech Maďarska snažili, podobne ako Slováci, o vyhlásenie samostatnosti. Aj ju 15. marca 1939 vyhlásili. Keďže však rusínsky štát nebol v záujme Nemecka, nemohol sa kreovať. Rusíni sa vzápätí dostali pod maďarskú okupáciu.

 

Význam štátnej samostatnosti

Treba povedať, že z troch národov Česko-Slovenska najlepšie vyšli Slováci. Dostali svoj štát, i keď v limitovaných hraniciach a s limitovanou suverenitou. Slovenskú republiku uznala väčšina vtedajších štátov sveta. Nepatrila medzi okupované krajiny, kde sa prejavovala hospodárska exploatácia. Životná úroveň v jej rámci bola pomerne veľmi dobrá. To museli priznať aj jej najväčší oponenti, predstavitelia KSS, ktorí boli v ilegalite. Ba čo viac, poskytla pomoc tisíckam prenasledovaných osôb z Európy, napr. z Protektorátu, z bývalej Juhoslávie, ale i Poliakom, ktorí sa vďaka existencii SR mohli zachraňovať útekom do Maďarska. Toto všetko by bolo nemysliteľné, ak by Slovensko bolo okupovanou krajinou, súčasťou Nemecka. Politický režim SR pochopiteľne nemohol byť pluralitný; existovala tu iba jedna vládna strana, HSĽS, a dve ďalšie boli povolené. Režim bol však k svojim oponentom pomerne mierny. Napr. do začiatku okupácie v lete 1944 nepopravoval, a to ani v čase stanného práva, čo bola európska rarita.

Hlavným problémom SR bolo, že svoj osud nemala vo vlastných rukách. Vo vypätej vojnovej dobe, keď bola Európa rozdelená do dvoch nepriateľských blokov, bez širšej medzinárodnej opory a tradície vlastnej štátnosti, nemohla mať pevné postavenie. Jej jediným garantom ostalo Nemecko. Logicky, s jeho porážkami, prichádzala vonkajšia i vnútorná destabilizácia SR, čo sa ukázalo v roku 1944. Naopak, s vzrastom sily antihitlerovskej koalície, najmä od leta 1941, sa upevňovala pozícia exilovej vlády E. Beneša, ktorý hlásal tézu o kontinuite ČSR. Došlo k paradoxnej situácii, že vedľa seba jestvovali dve politické reprezentácie Slovenska: prvá, vedená Dr. Tisom ako zvoleným prezidentom SR (ktorého však v roku 1944 uznávala iba pronemecká časť Európy, a Dr. Benešom ako exilovým prezidentom ČSR, ktorého zas uznávala protinemecká, a teda víťaziaca časť sveta. Z londýnskeho rozhlasu zaznievali Benešove vyhrážky všetkým Slovákom, ktorí sa v SR nejako angažovali. (Podľa jedného prameňa Beneš po vojne hodlal postaviť pred súd za „kolaboráciu“ až 800 tisíc Slovákov). Občania Slovenska si vlastne mohli, a mali, vybrať, komu chcú slúžiť: vláde v Bratislave, alebo v Londýne? A tu sa dostávame k jadru problému. Ako sa mali, hlavne štátni zamestnanci, v takejto situácii zachovať? Keď boli frontové boje ďaleko od slovenských hraníc, nebola táto otázka akútna. No všetko sa zmenilo, keď bolo jasné, že východný front vpadne aj na Slovensko. Už koncom júla 1944 sa vojská 1. ukrajinského frontu dostali do severného predhoria Karpát, blízko hraníc SR. Bol to impulz nielen pre odboj, ale najmä pre nové opatrenia na nemeckej strane. K 4. augustu 1944 bola elitná časť slovenskej armády, Východoslovenská armáda (VSA) gen. Augusta Malára, začlenená do Skupiny armád Severná Ukrajina genplk. Josefa Harpeho. Za operačné pásmo aj pre nemeckú armádu bolo vyhlásené územie Šarišsko-zemplínskej župy a okresov Tatranskej župy – S. Ľubovňa, Spišská Stará Ves a Kežmarok. Čoskoro pribudli aj okresy Levoča, Poprad, Spišská Nová Ves a Gelnica.

Príčiny a vypuknutie

Väčšia časť slovenskej vlády, vrátane prezidenta Tisu, usúdili, že sa nedá prakticky robiť nič, pretože SR je pevne vklinená do nemeckej sféry a skutočných spojencov Slovensko nemá, tobôž nablízku. Nemcov videli ako stále dosť silných na to, aby malú krajinu ako Slovensko, pri pokuse o odpor, znivočili. Tiso mal akiste pred sebou Hitlerove varovné slová z roku 1940 zo Salzburgu: „Dúfam, že si uvedomujete, že Slovensko pre nás nie je problém“. Inak uvažoval minister národnej obrany gen. Čatloš. Prišiel s vlastným plánom, ktorý spočíval v tom, že keď Červená armáda obsadí Krakov (resp. na juhu Miškovec), slovenská armáda sa obráti ako proti Maďarsku tak i Nemecku, čím by súčasne uľahčila preniknutie sovietskych vojsk z tohto smeru. V zásade ten istý vojenský plán mala aj skupina československy orientovaných dôstojníkov okolo pplk. Jána Goliana, nazvaná ako Vojenské ústredie, sídliaca na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici. Diametrálne sa však líšili ich politické ciele. Čatloš chcel udržať slovenskú samostatnosť aj po vojne, kým dôstojníci Vojenského ústredia boli orientovaní na E. Beneša a na návrat ČSR. Čatloš i golianovci si uvedomovali, že potrebujú odobrenie sovietskej strany. Cez kuriérov odoslali svoje plány začiatkom augusta 1944 do Moskvy. Je potvrdené, že oba sa na kompetentné miesta dostali, avšak Sovieti neposkytli žiadnu spätnú reakciu, prešli ich mlčaním. Tým postavili slovenských strojcov do nezávideniahodnej situácie.

Do príprav povstania však neočakávane a pre plán povstania vyslovene nešťastne, zasiahli partizáni svojimi ozbrojenými akciami. Konkrétne niektoré organizátorské skupiny zo ZSSR, ktoré boli nad územím SR vysadzované už od júla 1944, predovšetkým partizáni nadporučíka A. Veličku. Svojimi akciami nemeckú vojnovú mašinériu prechádzajúcu Slovenskom nezastavili, ale Nemcov poriadne podráždili. A najmä zatriasli režimom SR. Keď sa ukázalo, že slovenské organy (armáda, žandárstvo), nie sú schopné – a ani ochotné – potlačiť partizánsku činnosť, a nepomohlo ani vyhlásenie stanného práva (od 12. augusta 1944), vzali Nemci veci do vlastných rúk. Po márnych výstrahách a varovaniach slovenskej vláde bolo poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti obsadenie Ružomberka partizánmi v nedeľu 27. augusta 1944. Nie postrieľanie tzv. Ottovej misie v Turčianskom Sv. Martine, ako sa niekedy traduje. V Berlíne padol rozkaz vyslať na Slovensko okupačné jednotky. O skutočnom rozsahu priprav vystúpenia slovenskej armády však nemali Nemci vedomosti. Domnievali sa, že prípadný odpor pacifikujú za štyri dni. V tomto smere sa však prerátali.

 

Časové a miestne vymedzenie

Povstanie možno presne vymedziť časovo, teda trvaním, ako aj miestne, teda rozsahom. Povstalecké územie sa rozprestieralo všade tam, kde mali priamy dosah povstalecké orgány – teda po vojenskej stránke veliteľstvo ČSAS a po politickej Slovenská národná rada (SNR).

Začalo sa 29. augusta 1944. V tento deň bol pri Žiline zaznamenaný príchod prvých nemeckých transportov. To bol signál aj pre predstaviteľov Vojenského ústredia začať konať. Práve pri Žiline, zásluhou povstalecky orientovaného konšpiračného veliteľa posádky majora J. Dobrovodského a jeho spolupracovníkov, zazneli proti prichádzajúcim Nemcom prvé výstrely. Následne, vo večerných hodinách československy orientovaní dôstojníci na čele s bratmi Veselovcami ovládli budovu VPV v B. Bystrici a premenili ju na štáb povstaleckej armády. Nazvaná bola ako Československá armáda na Slovensku. Pplk. Golian ako šéf konšpiračného centra tak mohol vyjsť z utajenia, mohol zainteresovaným dôstojníkom jednotlivých vojenských posádok, vydať dohodnuté heslo na odpor, ktoré znelo: „Začnite s vysťahovaním“.

Povstanie sa v prvých dňoch odohrávalo na asi polovici územia SR, prevažne na strednom Slovensku. V rokoch socializmu sa razila téza o víťaznom, teda neporazenom povstaní, ktoré trvalo až do mája 1945. Išlo však o politickú tézu. Dnes sa historici zhodujú, že povstanie trvalo do 27. 10. 1944. V tento deň bola obsadená Banská Bystrica a povstalci prestali ovládať akékoľvek súvislé územie. V neskorších mesiacoch, až do prechodu frontu, však pokračoval lokálny partizánsky odboj. Obdobie sa preto niekedy nazýva ako „partizánska vojna“.

 

Ozbrojené zložky povstania

V opozičnom a odbojovom hnutí, existujúcom od roku 1939, bolo viacero prúdov – demokratický, socialistický, komunistický. Povstanie však mohlo vypuknúť len ako akcia armády. Pochopiteľne, s výraznou ekonomickou pomocou, ktorú zabezpečovali najmä národohospodári I. Karvaš a P. Zaťko.

Pôvodné optimistické plány sa však nenaplnili. Väčšina príslušníkov slovenskej armády bola Nemcami odzbrojená (VSA už 31. 8. 1944), deportovaná do zajatia či internácie, alebo sa rozišla domov, a len menšia časť sa pridala k povstaniu či k partizánom. V prvých dňoch sa do Povstania zapojilo 18 tisíc vojakov (najmä z posádok na strednom Slovensku) z približne 90 tisíc príslušníkov armády. Jednotky, ktoré sa pridali, boli automaticky vyhlásené za Československú armádu na Slovensku. Išlo o štátoprávny moment, o zmenu vlajky, pod ktorou vojaci bojovali. Z tohto pohľadu treba povedať, že povstanie sa odohrávalo pod československou, nie pod slovenskou vlajkou.

Zakrátko sa ukázala nutnosť povolať nové sily. Väčšina príslušníkov povstaleckej armády sa sem dostala po dvoch mobilizáciách v dňoch 5. a 26. septembra 1944, čím sa počet ich počet zvýšil až na 60 tisíc. Boli to predovšetkým záložníci (teda tí, čo mali povinnú vojenčinu už odkrútenú, čo sa neskôr odrazilo na ich bojovej morálke). Okrem toho sa povstania zúčastnilo i niekoľko tisíc partizánov; odhady kolíšu od 8 do 12 tisíc.

 

Politické aspekty a význam

Veľmi dôležité boli aj politické aspekty. Na povstaleckom tomto území sa už 1. 9. 1944 ustanovila nová politická moc reprezentovaná SNR. Moc si podelili paritne predstavitelia Demokratickej strany a KSS. SNR vyhlásila obnovu ČSR na princípe „rovný s rovným“, čím súčasne odmietla návrat do stavu prvej ČSR. Predovšetkým sa ale dištancovala od Slovenskej republiky, prihlásila k antihitlerovskej koalícii. Povstaním sa tak Slováci pred svetom zaradili medzi národy, ktoré povstali proti Nemecku, proti nacizmu. Z tohto pohľadu, i keď porazené, malo povstanie dôležitý politický rozmer, ktorý je v Európe živý podnes.

Domnievam sa, že nielen kvôli politickým aspektom, ale už i len kvôli obrovským ľudským stratám nás povstanie nemôže nechať ľahostajným. Som presvedčený, že ako pietna záležitosť, ale aj ako téma historických a filozofických úvah, bude živou aj v ďalších rokoch desaťročiach, keď sa pominú aj jeho poslední pamätníci.