Autor: Mgr. Eduard LAINCZ

Hrebene karpatského oblúka tvorili severné hranice Slovenska s Poľskom už od 11. – 12. storočia. Táto hranica bola veľmi stabilná a mala prirodzenú ochrannú funkciu. Práve hornatosť a bohatý lesný porast terénu priťahovali ľudí, ktorí nemohli legálne prekračovať hranice z rôznych príčin. Tajné prechody cez ňu poznali miestni občania už oddávna. Takýto prechod cez spoločné hranice susedných krajín využívali od nepamäti rôzni zbojníci a pašeráci. Horské masívy poslúžili na prechod v neskoršom období práve poľským politickým emigrantom a Židom.

Dňa 1. septembra 1939 útokom Nemecka na Poľsko vypukla druhá svetová vojna. Moment prekvapenia a rýchly útok znemožnili pôsobenie partizánskych skupín. Situácia v Poľsku bola kritická, preto sa na konci septembra vytvorila vo Francúzsku exilová vláda na čele s Władysławom Sikorskim.

Pri poľskej exilovej vláde vznikla snaha o nadviazanie spolupráce s ilegálnymi organizáciami na území bývalého Poľska, a to cez spriatelené Maďarsko. Služba víťazstva Poľska bola hlavná ilegálna organizácia, utvorená na konci septembra 1939. Neskôr v novembri 1939 bola premenovaná na Zväz ozbrojeného boja a následne v roku 1942 prebudovaná na Armiu Krajowu. Pre lepšie spojenie na trase Budapešť – Varšava vzniklo v Budapešti dôležité stredisko poľského zahraničného odboja. Poľský konzulát v Budapešti hromadne vysielal vojakov do armády generála W. Sikorského cez Juhosláviu a Taliansko. Vystavoval utečencom pasy a získaval francúzske víza. Vďaka priaznivým pomerom vznikli od decembra 1939 v Budapešti tri poľské základne: WĘGRY, ROMEK (neskôr LISZT a PESTKA), W. Tieto tri základne mali na starosti organizovanie kuriérskej služby a udržiavanie kontaktov medzi exilovou vládou v Paríži (neskôr v Londýne) a ilegálnym poľským odbojom. Každá základňa mala svojich vlastných kuriérov. Do Poľska nosili zbrane, korešpondenciu, výbušniny, peniaze a komunikačné zariadenia pre potreby domáceho odboja. V neskoršom období sa prevádzali aj dôstojníci z Maďarska naspäť do vlasti, kde pomáhali budovať ozbrojené hnutie odporu.

Na území bývalého Poľska, pri slovenskej hranici, bolo vytvorených niekoľko centier, ktoré podporovali činnosť poľských kuriérov. Kuriérske trasy boli vybudované na celom úseku hraníc Slovenska a Generálnej Gubernie. Hranica sa tak rozdelila na štyri oblasti – oblasť Sanoka (krycie meno Bronisława), Jasła (Kazimierza), Nowého Sącza (Sabina) a Nowého Targu (Teresa). Dôležitým bolo mesto Nowy Sącz, kde bol organizátorom kuriérskej služby Klemens Gucwa „Goral“, dôstojník poľskej armády. V Szczawnici a Piwnicznej boli hlavné strediská, v ktorých sa sústreďovali záujemcovia o prekročenie hraníc.

Kuriéri skladali prísahu, poberali žold a dostávali vyznamenania. Peniaze na odboj posielala poľská emigračná rada. Za kuriérov vyberali najmä mladých ľudí, čestných a inteligentných. Priemerne absolvovali cestu raz alebo dvakrát za mesiac. Výber bol vzhľadom na náročnosť práce veľmi prísny, dôraz sa kládol na pohotovosť, železné zdravie a dobré organizačné schopnosti. Regrutovalo sa najmä spomedzi Goralov, ktorí poznali výborne terén na hranici. Mnohí boli pred vojnou aktívni športovci a reprezentanti Poľska v lyžovaní alebo pôsobili ako horskí vodcovia. Kuriéri pri realizácii svojich úloh museli prejsť cez dve prísne strážené hraničné pásma, a to poľsko-slovenské a slovensko-maďarské. Tu im neustále hrozilo, že padnú do rúk gestapa alebo slovenských žandárov, resp. pohraničných jednotiek. Nebezpečenstvo samozrejme číhalo aj v horskom teréne a svoj vplyv na kuriérsku činnosť malo aj nevyspytateľné počasie.

V oblasti Beskidu Sądeckého pôsobili najmä kuriéri, ktorí pochádzali z osád v údolí potoka Czercz pri Piwnicznej. Okrem toho, že dokonale poznali hraničný priestor, mali príbuzných a priateľov v obciach po slovenskej strane hranice, a to v Mníšku nad Popradom, Jarabine, Litmanovej, Pilhove, Hraničnom a v najbližšom meste za hranicou v Starej Ľubovni. Ilegálne prechody boli zaznamenané i pri poľskej Krynici a na slovenskej strane pri dedinách Ruská Voľa nad Popradom a Orlov. Boli to najmä Klemens Gucwa, Jan Freisler, Roman Stramka, Zbigniew Rýs, Michał Łomnicki, Francizsek Musiał, Wladyslaw a Kazimierz Świerczkowie, Franciszek Krzyżak, Paweł Liber a Jan Podstawski.

Prvé začiatky spolupráce poľského hnutia odporu s ilegálnym odbojom v okrese Stará Ľubovňa možno datovať od októbra 1939. Vtedy začali prechádzať cez územie Slovenska prví kuriéri z Poľska do Maďarska a s nimi aj dobrovoľníci do poľskej exilovej armády. Pri realizácii svojich úloh museli kuriéri prejsť cez dve prísne strážené hraničné pásma (poľsko-slovenské a slovensko-maďarské). Kuriérska služba mohla fungovať na slovensko-poľskej hranici najmä vďaka veľkej pomoci a spolupráci slovenských občanov.

V Starej Ľubovni pracovala ilegálna skupina, ktorá bola prepojená s poľským odbojom v Nowom Sączi, Szczawnici a v Piwnicznej. Práve tieto strediská a ich kuriéri si vytvorili niekoľko trás, ktoré viedli cez Mníšek nad Popradom a Jarabinu do ilegálneho centra v Starej Ľubovni. Organizátorom tejto skupiny bol majiteľ krčmy na Myte Róbert Pavlovský. Jeho spolupracovníkmi boli zo Starej Ľubovne Peter Lorek, Vojtech Nevrlý, Otto Černecký, Ján Kovaľ, Cyril Kopsa, Ján Zamoyski, Filip Papík, Zoltán Morgenbesser, Maximilián Zavartkay, Mária Lampartová, Alexander Weiss, z PilhovaRozália a Michal Dlugošovci, Vojtech Ščurka, Pavol Žifčák, Michal Imrich, Ján Gumuľák, Jozef Baláž, z Jarabiny Michal Medvedcký, Jozef Kormaník, Jozef Chudík, Ján Minčík, Jozef Sirko a z Litmanovej to boli Mikuláš a Jozef Hlinkovci. Obetavo pri presunoch ľudí sa angažovali bratia Pavol, Štefan a Viliam Kocúnovci, synovia horára Jána Kocúna. Ich horárňou prešlo niekoľko tisíc utečencov, ktorých bratia nasmerovali k Róbertovi Pavlovskému do Starej Ľubovne. Utečencom z Poľska pomáhali aj iní obyvatelia Starej Ľubovne a okolia, ktorí ich ukrývali a poskytovali im obživu.

Okrem vyššie vymenovaných veľkú úlohu v rámci ilegálnej skupiny R. Pavlovského odohrala skupina, ktorí previezli utečencov do Gemerskej Polomy alebo Bohdanoviec, kde následne prekročili slovensko-maďarskú hranicu. Boli to najmä Michal Kohút, Ján Sýkora, Róbert Faltinovič, Ferdinand Ištvan, Henrich Traurig, Peter Szentiványi, Jozef Čupka a ďalší. Pred prekročením hranice často strávili noc v rôznych bytoch, krčmách alebo stodolách, ktoré patrili ilegálnym pracovníkom. Po prekročení hranice sa dostali do Košíc, ktoré boli v tej dobe súčasťou Maďarska. Tam sa o nich už postarali poľskí ilegálni pracovníci, ktorí mali svoje sídlo v Košiciach.

Okrem poľských civilov smerujúcich do poľskej armády vo Francúzsku, sa ilegálne prevážali cez hranicu do Maďarska vo väčšom počte aj Židia. Tieto skutočnosti potvrdili pamätníci, ale aj fakt, že od roku 1942 do marca 1944 nepretržite prebiehala akcia Żegota. Išlo pri nej práve o prevádzanie poľských Židov do Maďarska.

Po okupácii Maďarska, v marci 1944, sa základňa presunula z Budapešti do Bratislavy. Uskutočňovali sa už len ojedinelé prechody, hlavne cez Oravu do Poľska. Od jari 1944 sa v oblasti Nowého Sącza a Podhalia začali rozvíjať partizánske oddiely, kde sa často angažovali aj kuriéri a ilegálni pracovníci z okresu Stará Ľubovňa. Tam práve mohli využiť svoje znalosti terénu a skúsenosti.

Vďaka pomoci Slovákov sa podarilo dostať z bývalého územia Poľska až do Maďarska niekoľko tisíc poľských obyvateľov, ktorí tak utiekli pred nemeckým terorom a možnou smrťou.

Podrobnejšie na túto tému sa budete môcť dočítať v najnovšom čísle Sandecko- spišských zošitov, ktoré vyjdú na jeseň 2014.