Písal sa deň 16. október 1904, teplota v Madride dosahovala 1 stupeň Celzia, bol slabý vietor a v kráľovskom paláci sa dcére španielskeho kráľa Alfonza XII. Márii Mercedes do Borbón rodí tretie dieťa. Pôrod bol komplikovaný. Narodené dieťa – dievčatko považovali za mŕtve. Lekár zachraňoval aspoň život matky. Avšak samotný kráľ prišiel k dieťaťu a radostne kričal, princezná žije! Žiaľ, jej 24 ročná matka na následky komplikovaného pôrodu na druhý deň umiera.

V podvečer pekného slnečného 16. októbrového dňa 2014 sa na hrade Ľubovňa uskutočnilo spomienkové podujatie venované nedožitým 110. narodeninám španielskej princezny Izabely Alfonzy de Borbón, grófke Zamoyskej, ktorá bola manželkou posledného súkromného majiteľa ľubovnianskeho panstva grófa Jána Zamoyskeho. Podujatie sa začalo zádušnou sv. omšou, ktorú celebroval rímskokatolícky kňaz Stanislav Misál. V homíli sa prihovoril dekan rímskokatolíckej farnosti v Starej Ľubovni Pavol Lacko.

Druhá časť podujatia sa konala v expozícii, ktorá je venovaná šľachtickej rodine Zamoyskych. V komornom prostredí pri sviečkach, s milými hosťami, pamätníkmi a priateľmi, predstavili múzejníci život princeznej Izabely – jej narodenie, detstvo a mladosť na španielskom kráľovskom dvore v Madride, jej šťastný rodinný život v Starej Ľubovni v rokoch 1930 – 1944, smutný odchod rodiny na sklonku 2. svetovej vojny a veľmi ťažké začiatky po návrate do Španielska v meste Sevilla. Všetky udalosti jej života boli ilustrované fotografiami a dokumentárnym filmom. Spomienkové rozprávanie bolo podfarbené španielskou gitarou v podaní žiakov ZUŠ Jana Melkoviča zo Starej Ľubovne.

Nielen prostredie expozície s fotografiami, obrazmi a  predmetmi, ktoré patrili členom grófskej rodiny, ale aj Izabeline šperky, ktoré boli vybrané z vitrín pre túto príležitosť, mohli prítomní vidieť z blízkosti.

Atmosféra večera bola veľmi milá. Spomienkami prispeli aj hostia. Pán primátor Michal Biganič sa prítomným prihovoril plynulou španielčinou.

Tak, ako kedysi Izabela tu hostila svojich priateľov dobrými španielskymi jedlami, aj múzejníci zverili prípravu španielskych jedál – cocido (kosido) a gaspacho (gaspačo) a  churros (čuros) študentom a ich pedagógom SOŠ na Ul. Jarmočnej v Starej Ľubovni. Spotrebovalo sa všetko, takže chutili.

Izabela sa v svojom pokročilom veku rozhodla žiť v úplnej samote. Mala možnosť zvoliť si ľahšiu cestu, využiť vplyv a privilégia príbuzenského vzťahu so španielskym kráľom Juanom Carlosom, ktorému bola tetou. Ona to však neurobila. Keď sa pre ňu najbližší znepokojovali, odpovedala: „To, čo treba robiť, sa robí a nerozmýšľa sa o tom. To čo chce Boh, treba prijať“.

Bola to silná žena, ktorá nikdy neplakala za krásnou minulosťou, ale žila prítomnosť. Zomrela 18. júla 1985 a je pochovaná v kláštore sv. Vavrinca, ktorý je súčasťou paláca španielskych kráľov El Escorial neďaleko Madridu.

Fotografie nájdete TU.

Autorka: Mgr. Monika Pavelčíková