Autorka: Mgr. Monika Pavelčíková, etnografka

Prežívame sviatky jari. Sú to staré sviatočné dni po prvom splne mesiaca, ktorý nasledoval po jarnej rovnodennosti – nie sú v ustálenom termíne, ale sú pohyblivé v termíne od 22. marca do 25. apríla. Po stáročia ich naši predkovia, ktorí boli roľníkmi, slávili kolektívne. Vítali jar, začiatok poľnohospodárskych prác a prvý výhon dobytka a oviec na pastviny. V tomto období praktizovali obrady a obyčaje, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu, zdravie ľudí a zvierat. K známym zvykom v tomto období je na Slovensku chodenie s Morenou – alebo v našom okolí Vynášanie smrtky na smrtnú nedeľu. Tento zvyk symbolizuje vynesenie zimy, dlhých tmavých noci z chotára a privítanie jari. Hlavná postava slávnosti je slamená, na palici nastrčená, v jednoduchom kroji oblečená figúra, ktorú nesú mladé dievčatá v sprievode k potoku, kde ju podpália a hodia do vody. Zvyk bol v posledných rokoch obnovený aj v Starej Ľubovni zásluhou súboru Ľubovnian.

 Pre kresťanov sú veľkonočné sviatky najdôležitejšie sviatky cirkevného roka. Predchádzali im starožidovské jarné sviatky „pésah“ /obchádzanie/. Aj Izraeliti ho spájali s jarným telením sa dobytka /duchom pastvín ako obeť prinášali baránka.) Okrem toho si v tomto čase Izraeliti pripomínali i historickú udalosť ich vyslobodenia z egyptského otroctva a preto ich slávili ako prejav vďaky Bohu/Jahve/ za pomoc.

Na tieto sviatky prichádza s veľkou slávou a uvítaním do Jeruzalema aj Ježiš Kristus, ktorý tam nakoniec trpel, bol ukrižovaný, pochovaný a  vzkriesený. Slávny príchod Ježiša do Jeruzalema nám pripomína Kvetná nedeľa, alebo tiež palmová nedeľa. Takto ju nazývajú naši susedia Poliaci. Na Kvetnú nedeľu prinášame do kostolov na posvätenie bahniatka – prvú zeleň. V Poľsku vyrábajú z prútov, kvetín a rôznej zelene ozdoby – palmy.

V tradičnej ľudovej kultúre sa s veľkonočnými sviatkami spájali obyčaje spojené s príchodom jari, z ktorých mnohé prijalo aj kresťanstvo – svätenie zelene na kvetnú nedeľu, svätenie vody – počas obradov Bielej soboty, zapaľovanie ohňa na Bielu sobotu a svätenie potravín na veľkonočnú nedeľu. Takže voda, zeleň, oheň, vajíčka sú prastarými symbolmi jari.

Teraz spoločne prejdeme zvyky, ktoré sú spojené s jednotlivými dňami  veľkonočného týždňa.

Posledná pôstna nedeľa je Kvetná nedeľa – do kostola prinesieme bahniatka a pripomenieme si slávnostné vítanie J. Krista v Jeruzaleme. Bahniatka si gazdovia prinášali domov a vyháňali nimi l. krát dobytok na pastvu, zaorávali ich do l. brázdy, aby mali dobrú úrodu, odkladali na povalu domu, ako ochranu pred bleskom, pálili ich pri chorobe dobytka, člena rodiny, dávali ich pod hlavu mŕtvemu. Z halúzky urobili krížik a pribíjali na dvere do maštale, aby ho chránili pred zlými silami – strigami.

Na podobné zvyky sú bohaté aj posledné tri dni veľkonočného týždňa – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota.

Zelený štvrtok – venovali sa takým praktikám, aby sa ochránili pred zlými silami – prelievali vodu cez dierku kľúča, ktorou sa potom umývali, dobytku strihali srsť, aby mu striga neodobrala mlieko, koňom strihali z chvosta, aby mu neodňali silu. Popoludní išli na obrady Zeleného štvrtka. V tento deň si kresťania v kostoloch pripomínajú ustanovenie sviatosti oltárnej – Ježiš večeral so svojimi učeníkmi. Po obradoch stíchnu zvony a nahradia ich až do vzkriesenia klepáče a rapkáče a tie tiež svojím výrazným zvukom mali odháňať zlé sily. Ježiš odchádza do Getsemanskej záhrady, kde prežíva ťažké utrpenie, pretože vedel, že musí podstúpiť túto veľkú obetu – obetoval sa za hriechy ľudstva.

Veľký piatok – je doteraz dňom najväčšieho pôstu, ktorým kresťania prejavujú úctu ku Kristovej obeti na kríži. Aj v minulosti ľudia prísne dodržiavali tento pôst – konzumovali iba pečené zemiaky a kyslú kapustu, niektorí len chlieb a vodu. V tento deň zavčas rána, pred východom slnka sa umývali tečúcou vodou na potoku, aby boli čistí a zdraví. Hovorí o tom riekanka z V. Lesnej Čistučka vodička, Kristova matička, omývaš brehy, korene, omývaš i mňa, hriešne stvorenie.Aj gazdovia vyháňali kone do potoka, aby boli po celý rok zdravé. Počas dňa ošetrovali a sadili ovocné stromy, ženy presádzali kvety. Podľa počasia v tento deň, predpovedali budúcu úrodu. Ak v tento deň pršalo, rok mal byť neúrodný a suchý, ale ak ráno videl gazda na lúkach námrazu, tešil sa, že bude mať pre dobytok dostatok sena.

Obľúbeným stromom na jar medzi dievčatami bola vŕba. Vo štvrtok a veľký piatok si dievčatá pod vŕbou rozčesávali vlasy a odriekali Vŕba, vŕba daj mi muža, červeného ako ruža a bieleho ako kvet a dobrého ako med.

Ku kresťanským obradom veľkého piatku patrí krížová cesta, kedy si veriaci pripomínajú Kristovo utrpenie, smrť a pochovanie do hrobu. Tradične tento nádherný zvyk ešte udržiavajú v Jakubanoch. Kňaz a veriaci vyjdú z kostola na kostolný dvor. Kňaz nesie na ramenách plátno „plasčenicu“ so zobrazením mŕtveho Ježiša. Ženy pred ním kladú tkané bielo červené domácky tkané obrusy a postupne obídu okolo kostola. Po návrate uložia plasčenicu do symbolického hrobu. Veriaci sa mu prichádzajú pokloniť. (Použiť prezentáciu)

Biela sobota – bola v znamení príprav na sviatky. Dievky upratovali. Muži upratovali okolo dobytka a pripravovali pokrm pre dobytok na celé sviatky. Gazdiné piekli veľkonočné kysnuté koláče – pasky zo sladkého bieleho cesta v okrúhlych plechových formách. Po vymiesení cesta dala gazdiná ruky oblízať dobytku, aby bol okrúhly a hladký /aby bol nápomocný rodine svojím úžitkom – mliekom, mliečnymi výrobkami, mäsom a ťažkou prácou./ Predtým než vložila koláče do veľkej chlebovej pece, poklopala drevenou lopatou po stenách izby, aby všetok hmyz odohnala z domu. Z cesta naškrabaného po koryte upiekla buchtičku /huľku/, ktorú nechala vysušiť a používala na liečenie po celý rok. v Jakubanoch a v Osturni piekli toľko kusov pasiek, koľko bolo členov v rodine. Pasku a ďalšie pokrmy – uvarenú údenú šunku /šovdra, šovdrina/, klobásy, údené rebrá, vajíčka, maslo, soľ, tvaroh, slaninu, múku, chren, obilie, zemiaky, jahňacie mäso a kúsok domáceho plátna pripravovali na svätenie. Druh pokrmov nebol v každej rodine rovnaký.

Pred obradmi vzkriesenia – v podvečer na Bielu sobotu u rímskokatolíkov, pred svitaním u gréckokatolíkov – pred kostolom sa roznecuje živý oheň. Nebol to oheň zo zápaliek a iných zapaľovačov, ale oheň z iskry vykresanej z kremeňa a vysušenej huby. Pálenie ohňa pripodobňujú páleniu Judáša, ako trest za zradu. Tento oheň mal očistnú moc. Popol rozsypali po poli a uhlíky si nechali, pálili ich keď liečili urieknutie.

Na veľkonočnú nedeľu ráno, išli rodičia pokrmy/sväteniny/ posvätiť do kostola. V košoch bola celá šunka a ostatné už menované potraviny a pokrmy. Tento pekný zvyk si dodržiavame do súčasnosti. Koše boli naplnené vrchovato. Ak bolo v koši málo miesta, pasky niesol muž zabalené v obruse na chrbte. Keď bolo dobré počasie, pán farár posvätil pokrmy aj na kostolnom dvore. Zo svätenia sa rýchlo ponáhľali, až utekali domov, aby im úroda obilia rýchlo dozrievala. Pri vstupe do dverí domu u grécko katolíkov, sa pozdraví Christos voskres a domáci odpovedajú Voistynu voskres.

Kôš s jedlami položia na stôl. Po dlhom 40 dňovom pôste na tento okamih čakala celá rodina. Hostina sa začínala konzumáciou vajíčka, rozkrojili ho na toľko časti, koľko bolo členov v rodine. Vajíčko je považované za symbol jari a Veľkej noci. Vajce ako symbol života bolo u Slovanov známe už v VI. st. Ale aj starí Germáni zakopávali na jar vajcia do zeme, aby zvýšili jej úrodnosť.

Uvarené vajíčko farbili v minulosti jednoducho – v cibuľovej šupke na hnedo, odvarom z malých výhonkov topoľa na žlto, zo slivkovej kôry na červenkasto. Gazda všetkým dospelým členom rodiny nalial pohárik pálenky a zaželal všetkým členom rodiny – zdravie a šťastie. Potom sa konzumujú ďalšie pokrmy. Z pasky gazdiná odkrojila tri kúsky a nechávala až do budúcej veľkej noci, inde kúsok položili za krov strechy, aby boli ochránení pred ohňom. Posvätené obilie, zemiaky sypali do l. sadby, škrupinky z vajíčok rozhadzovali po hriadkach, aby vyrástla pekná zelenina, kosť zo šunky používali, ako ochranný prostriedok pred povodňou, ohňom a živelným pohromami. Maslom liečili choré priedušky a kĺby, posvätenú soľ dávali kravičkám, aby mali dobré mlieko.

Aj v súčasnosti zvyk posvätenia jedál praktizujeme, ale mu už nepripisujeme taký význam, pretože nežijeme z pôdy a gazdovstva ako naši predkovia.

Veľkonočné zvyky vrcholia vo veľkonočný pondelok a utorok oblievačkou studenou vodou a šibačkou korbáčom. Chlapci ako odmenu za oblievačku dostávajú od dievčat maľované vajíčko. Dievča svojmu milému darovalo vajíčko so slovami: Tak jak vajíčko nima konca, tak nech nima konca ani naša láska.

Voda – spomínali sme ju počas celých sviatkov – mala ozdravujúcu a očisťujúcu moc.

Dôležitú úlohu vo veľkonočných obradoch mal aj kult predkov. Až do súčasnosti sa zachovala tradícia zdobenia a návštev hrobov mŕtvych predkov. U gréckokatolíkoch pretrváva zvyk slávenia panachídy – pobožnosti za zomrelých na cintoríne. V minulých storočiach sa naši predkovia tu v Karpatoch na veľkonočnú nedeľu alebo pondelok zhromažďovali na hroboch aj s jedlami. Po modlitbe a posvätení jedál kňazom, prestreli obrusy na hrob a posvätené jedlá aj konzumovali. Gazda nakoniec urobil na hrobe do zeminy jamku a položil do nej vajíčko, prežehnal so znamením kríža a pozdravom Christos voskres.