Autor: Mgr. Monika Pavelčíková

Výstava La femme fatale hradu Ľubovňa

Dejiny určujú kým sme boli, kým sme a kým budeme. Výstava La femme fatale – osudové ženy hradu Ľubovňa predstavuje ženy, ktoré tvorili neodmysliteľnú súčasť dejín hradu Ľubovňa. Mapuje ženy v dejinách hradu od jeho počiatku až do súčasnosti. Neide iba o prezentáciu ich samotných a ich osudov, ale prostredníctvom nich výstava prezentuje aj samotný život ženy.

Anna Balážová

Anna Balážová

V tomto článku si predstavíme ženu, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou Ľubovnianskeho múzea v 2. polovici 20. a začiatku 21. storočia. Bola to žena veľmi milá, skromná, pracovitá a trpiaca … Pani Anna Balážová, rod. Viziskowa sa narodila v Poľsku, v malej osade Lomnica Zdrój, ktorá sa nachádza v blízkosti Rytra a slovensko-poľskej hranice. Pochádzala zo skromnej roľníckej rodiny. Od útleho veku ju rodičia zapájali do prác na gazdovstve a v domácnosti.

Strastiplný život mladej ženy

Bola len 13-ročným dievčatkom, keď v roku 1939 Nemecko napadlo jej vlasť a ona, ako aj tisíce mladých ľudí, bola odvlečená na nútené práce do Tretej nemeckej ríše. Nepamätala si mesto ani región, kam ju priviezli. Bývala a pracovala na väčšom gazdovstve ako slúžka v domácnosti. Vypomáhala pri ošetrovaní dobytka a prácach na poli. Do staroby sa v spomienkach vracala k hrozným udalostiam, ktoré tam prežila. Spomínala na neustále bombardovanie a na koniec vojny i na svoju strastiplnú cestu domov do domoviny. Majitelia, u ktorých prežila celú vojnu, ju aj skromne finančne odmenili a kúpili jej oblečenie.

Návrat do domoviny

Obrovský stres zažila na vlakovej stanici. Stála tam aj s jednou známou dievčinou. Množstvo ľudí túžiacich po návrate domov čakalo na prichádzajúci vlak … Keď vlak prichádzal na nástupište, cestujúci  v snahe rýchlo nastúpiť, vytvorili obrovský tlak. Pred jej očami sa dievča dostalo pod kolesá prichádzajúceho vlaku …  zahynulo. Pre pani Hanku to bol nesmierny šok, bolesť a krutosť. V tom okamihu prišla o blízkeho človeka a navyše o všetko, čo mala pri sebe. Z  obdobia jej mladého života jej nezostalo nič. Iba holý život, strašná spomienka a zopár nemeckých slov, ktoré vedela použiť, keď sa nemeckým turistom prihovárala na hrade Ľubovňa.

Príchod do Starej Ľubovne

Po návrate domov sa vybrala hľadať prácu za hranicu. Osud ju zavial na Slovensko … do Starej Ľubovne, na majetok poľského grófa Jána Zamojského. Majiteľov už na hrade nebolo. Ich hospodárstvo sa po vojnovom rabovaní dávalo dokopy. Do práce ju prijal vtedajší správca Ján Pavlovský. Práce na gazdovstve jej nerobili problém. Zoznámila sa s ďalšími zamestnancami, ktorí boli prevažne z osady pod hradom – z Podsadku. Bola veľmi pekná a milá, šikovná, súca na výdaj. Podsadčania jej začali hľadať ženícha.

Láska a rodinný život

A veru aj našli … Andreja Baláža, ktorý  bol polosirotou, žil v rodine svojho strýka a pracoval na veľkom gazdovstve ako sluha. Pani Hanka sa mu zapáčila, vzal si ju za ženu a priviedol do rodiny. Spočiatku boli pod ochranou dobrého strýka, ale po jeho smrti celú veľkú rodinu riadila nevlastná svokra. Pani Hanka tam porodila 5 detí, ktoré ťažko vychovávala. V rodine došlo k  vyostreniu vzťahov až tak, že pani Hanka bola prinútená opustiť svoje deti a manžela a odísť z domova. V tom čase, okolo roku 1970, pracovala v múzeu, sídliacom na hrade ako upratovačka. So svojím veľkým problémom sa zverila vtedajšiemu riaditeľovi Andrejovi Čepiššákovi, ktorý jej v múzeu poskytol prístrešie. V roku 1973 sa Čepiššákovci odsťahovali do Košíc. Bývať jej v priestoroch múzea umožnili aj ďalší riaditelia: Marcel Smetana, Rudolf Žiak a Monika Pavelčíková. Zostala v múzeu zamestnaná na krátky úväzok viac rokov už ako dôchodkyňa, aby mohla za svoje skromné bývanie zaplatiť. Denne obetavo kráčala pešo do mesta a späť po muzeálnu poštu. 

Spomienky múzejníkov
Anna Balážová

Pani Balážová, takto sme ju všetci volali, bola veľmi milá, starostlivá, pozorná a obetavá žienka, ktorá vedela udržať tajomstvo. Hovorila ľubovniansko-sandeckým dialektom. Mnoho rokov sme s ňou slávili každé jej meniny a narodeniny. Stále nás srdečne pohostila jej povestným zeleným pepermintovým likérom a čerstvými koláčikmi z miestnej cukrárne. Často sme obdivovali jej vkus v obliekaní. Typická Poľka. Každodenná účasť na svätej omši vo farskom rímskokatolíckom kostole v meste Stará Ľubovňa bola pre ňu samozrejmosťou a životnou potrebou. Ľudia poznali jej smutný osud a v čase sviatkov – Vianoc a Veľkej noci ju pozývali Podsadčania a Staroľubovňania do svojich rodín k prestretému sviatočnému stolu.

Žila tu samotárskym životom. Vyrovnaná s krutým životným osudom. Roky pribúdali a s nimi aj choroby. Prišiel čas, keď musela prijať naše rozhodnutie – odsťahovať sa do Domova dôchodcov  v Starej Ľubovni. O všetko sme sa jej postarali, navštevovali sme ju, aby si tam zvykla. Spokojná tu aj dožila. Pochovali sme ju na peknom mieste cintorína v Podsadku, s výhľadom na jej obľúbený hrad, ktorý mal v jej srdci osobité miesto – hrad Ľubovňa. Svojím láskyplným srdcom a úprimnosťou sa zapísala do spomienok troch generácií múzejníkov v Starej Ľubovni.

 Výstavu La femme fatale hradu Ľubovňa môžte vidieť vo výstavnej miestnosti hradu do konca septembra 2021.

Srdečne pozývame!