Autor: Mgr. Radovana Čubová

Na výročie slávnej Bitky pri Viedni v dnešnej dobe častokrát zabúdame. Pritom ide o tak významnú udalosť akou bola Bitka pri Moháči v roku 1526, ba možno ešte aj významnejšiu. Bolo to 12. septembra v roku 1683, keď porazila  kresťanská Európa, osmanského nepriateľa, ktorého zastavila až pred bránami Viedne. Na budúci rok si tak v septembri pripomenie už 340. výročie tejto bitky.

Dnes sa historici zhodujú v tom, že išlo o kľúčový moment, ktorý nadobro odvrátil turecké nebezpečenstvo. Výraznú zásluhu pripisujú predovšetkým poľskému kráľovi. Kráľovi z ľudu – Jánovi III. Sobieskemu.

Tento významný muž sa zapísal do dejín, ale nie iba tých poľských, ale aj dejín hradu Ľubovňa. Práve po víťaznej bitke, keď sa v roku 1683 v decembri vracal späť do vlasti, zastavil sa na hrade Ľubovňa.

Obliehanie Viedne

Pre Turkov, ktorí do Európy prenikali, po víťaznom dobytí Konštantínopolu v roku 1453, bolo pokorenie Viedne dôležitým míľnikom. Veľkú úlohu tu zohrali viaceré faktory, od nestabilných pomerov v Uhorsku, cez Tököliho povstania až po vnútorné problémy samotnej Osmanskej ríše. Svoje zohral nepochybne aj fakt, že obidvaja čelní predstavitelia Osmanskej ríše si chceli naplniť osobné ambície. Sultán Mehmed IV. túžil pokračovať vo víťaznej a dobyvačnej histórii svojho rodu a veľkovezír Kara Mustafa chcel zožať slávu. (DANGL,V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. s. 177)

I keď po víťazstve pri Moháči v roku 1526 a následnom rozdelení Uhorska, viedli Turci  viaceré menšie, či väčšie výboje, predsa len sa rok 1683 stal akýmsi vrcholom ich pôsobenia v kresťanskej Európe. Navyše v samotnom strede Európy – v Uhorsku – prebiehali stavovské povstania šľachticov, ktoré boli namierené proti kráľovi. Osmanskí Turci tak mali živnú pôdu a dokonalú príležitosť nato, aby sa pokúsili dobyť aj poslednú baštu kresťanstva.

Už začiatkom jari v roku 1683 sa vydala obrovská osmanská armáda na čele so sultánom Mehmedom IV.  a Karom Mustafom z Drinopolu  a už v máji sa nachádzali v Belehrade. Poverený viesť vojsko až k bránam Viedne bol veľkovezír Kara Mustafa, sultán sa obliehania nezúčastnil. (DANGL,V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. s. 178)

Osmanské vojsko dorazilo k Viedni už v júli 1683 a začalo podnikať prvé útoky. Cisár Leopold I. v Hofburgu do poslednej chvíle dúfal, že k vojne nedôjde. Nebol na ňu totiž absolútne pripravený. Už v marci však začal uzatvárať spojenectvá s okolitými krajinami, čo vyústilo do vytvorenia protitureckej koalície. Na jej čele stál poľský kráľ Ján III. Sobieski. Poľské kráľovstvo bolo takisto v priamom ohrození sultána Mehmeda IV. Obľúbený kráľ Ján III. Sobieski sa v konečnom dôsledku nielenže stal záchrancom Európy, keď skoro ráno 12. septembra prišli jeho husári na pomoc aliancii, ale aj „kronikárom“ svojej doby. Hoci subjektívnym. (KÓNYA,P. a kol.: Dejiny Uhorska (1000 – 1918). s. 318)

Cisár Leopold, ktorý odišiel z Viedne poveril velením armády vojvodu Karola Lotrinského. Ten tvoril pravé krídlo vojska a neskôr keď dorazil Ján Sobieski, bolo vytvorené aj ľavé krídlo. Spočiatku sa aj vojvoda Karol Lotrinský stiahol za Dunaj a zvolil vyčkávaciu taktiku. V konečnom dôsledku síce dokázalo približne 20 tisíc obrancov, brániť niekoľko mesiacov hlavné mesto Habsburskej ríše, no mýtus o neporaziteľnosti osmanskej armády ale ukončil až poľský kráľ. (Tamže)

Ako opisujú listy Jána Sobieskeho bitku pri Viedni

Poľského kráľa Jána III. poznáme predovšetkým v spojitosti s Osmanskými Turkami a ich útokom na Viedeň. Pohnuté časy zdokumentoval aj vo svojich listoch manželke Márii Kazimíre d´Arquien, ktoré písal počas všetkých svojich výprav. Výnimkou teda nebola ani tá v roku 1683. Pre Starú Ľubovňu je významný ale tým, že niekoľko takých listov nesie datovanie z hradu Ľubovňa. Korešpondencia manželov je svedkom toho, aký vrúcny vzťah medzi sebou mali. Ani netušili však akými svedkami doby sa nakoniec ich listy stanú.

List z 9. septembra 1683

Ján III. Sobieski tesne pred bitkou písal, že už nebude môcť tak často odosielať listy, pretože v tom čase už jeho vojská prekročili brehy Dunaja a postúpili bližšie k nepriateľovi. Sobieski v liste opísal podmienky s akými sa museli jeho muži popasovať. Začiatkom septembra bolo v tejto časti Európy daždivo a prechod cez Dunaj bol mimoriadne náročný a močaristý. Kvôli tomu dochádzalo k zlému zásobovaniu, pretože ako Sobieski spomína, polovica vozov neprekročila rieku a neprešla cez narýchlo vybudovaný most: „Mosty lubo arcy dobrze zrobione, a przecie się ustawicznie psuią dla czego dotąd i połowę ieszcze wczora woyska konnego naszego nieprzeprawiła się, co iest z srogo niewygodo…“ (RACZYŃSKI,E.: Listy Jana III, krola polskiego pisane do krolowy Maryi Kazimiri w ciągu wyprawy pod Wieden w roku 1683. s. 35)

Ďalej v liste Sobieski píše, že putovali cez zalesnené a pusté územie, ktoré vojakom navyše neposkytovalo dostatok priestoru ani prírodných zdrojov ako bola voda a podobne. Koniec listu obsahuje veľmi dôležitú informáciu, podľa všetkého málokto veril, že Viedeň sa dočká nejakej pomoci zo strany svojich spojencov. Dokonca nikto neveril, že so svojím vojskom dorazí aj samotný poľský kráľ.(Tamže s. 35)

List z 12. septembra 1683

Azda neexistuje list, ktorý by nám viac hovoril o tom ako sa poľský kráľ so svojou kráľovnou mali radi. Ešte pred samotným vojenským stretom odoslal svojej manželke, kráľ Ján III. informáciu. Hneď v úvode kráľ zdôraznil svoje obavy o tom, či list bude vôbec doručený. Kráľ sa nachádzal priamo nad táborom osmanského vojska, na vrchu Kahlenberg v kamaldulskom kláštore (vtedy už spálenom). V liste oznámil, že „za łaską Boźą stanełi nad obozem Tureckim vczora przed wieczorem…“ (RACZYŃSKI,E.: Listy Jana III, krola polskiego pisane do krolowy Maryi Kazimiri w ciągu wyprawy pod Wieden w roku 1683. s. 42)

Ani tu však ich problémy s terénom nekončili. Sobieski zdôraznil, že o takýchto podmienkach nebol vôbec informovaný. Doslova uvádza, že na horu Kahlenberg nevystúpili ale takmer sa na ňu museli vyškriabať, pretože cesta bola takmer nepriechodná. Nakoniec sa im trasu ale podarilo prejsť bez väčšej ujmy. Samotný kráľ v liste niekoľkokrát ďakuje Bohu zato, že na ceste nedošlo k stratám na životoch, dokonca ani vtedy keď ich spozorovali Tatári: „ale, P. Bóg z nieograniczoney swey łaski uchował dotąd, źe się naymnieysza nie stała konfuzya y człowiek ieden nie zginął…“(RACZYŃSKI,E.: Listy Jana III, krola polskiego pisane do krolowy Maryi Kazimiri w ciągu wyprawy pod Wieden w roku 1683. s. 45)

Z tejto informácie jasne vyplýva, že už skoro ráno 12. septembra aj Osmanské vojská pravdepodobne vedeli o pomoci habsburskému cisárovi Leopoldovi I. zo strany poľského kráľa. Ako ale Sobieski v liste píše, do Viedne ich čakala ešte jedna nepríjemnosť súvisiaca so zlými prírodnými podmienkami. Cesta dole z vrchu Kahlenberg mala byť schodná a mali sa za ňou nachádzať už len vinice. Na kráľovo prekvapenie však bola pokrytá rovnako hustým lesným porastom ako tá, ktorou stúpali hore. Noc preto ešte plánoval Sobieski prespať so svojím krídlom v lese, no ako písal manželke obliehanie naberalo na intenzite, streľbu bolo počuť hneď neďaleko jeho tábora. Navyše veľkovezír Kara Mustafa nepredpokladal, že Sobieskeho vojsko sa nachádza na vrchu Kahlenberg, nerátal dokonca ani s tým, že práve odtiaľto poľský kráľ zaútočí. Na jeho veľké prekvapenie sa tak ale stalo skoro ráno o 4:00. (RACZYŃSKI,E.: Listy Jana III, krola polskiego pisane do krolowy Maryi Kazimiri w ciągu wyprawy pod Wieden w roku 1683. s. 48)

Porážka Turkov v bitke pri Viedni

Nasledujúce listy, ktoré kráľ Ján III. Sobieski adresoval svojej manželke Márii Kazimíre d´Arquien sa už nesú v duchu veľkého víťazstva. Dokonca 13. septembra 1683, teda deň po bitke jej písal zo stanu veľkovezíra Kara Mustafu, kde údajne Turci zanechali obrovské bohatstvo. Sobieski Turkov prenasledoval smerom do Uhorska a neskôr ich definitívne porazil v bitke pri Parkáne (dnešnom Štúrove). Aj odtiaľ máme datovaných niekoľko listov. (RACZYŃSKI,E.: Listy Jana III, krola polskiego pisane do krolowy Maryi Kazimiri w ciągu wyprawy pod Wieden w roku 1683. s. 49)

Listy z hradu Ľubovňa

Písomnosti, ktoré kráľ písal Márii Kazimíre nám do veľkej miery dokumentujú cestu a nasledujúce pohyby Sobieskeho vojska, po tom ako odišiel z Viedne. Vracal sa späť do Poľského kráľovstva okrem iného cez Ostrihom, Štúrovo, Prešov a na niekoľko dní sa zastavil aj na hrade Ľubovňa. Napísal tu zopár krátkych listov, v ktorých manželke popísal pohyby vojska a jednotlivé situácie. Na malý moment sa tak aj centrum Spišského zálohu v Hornom Uhorsku stalo súčasťou veľkých dejinných udalostí, akými Bitka pri Viedni či Parkane (Štúrove) nepochybne boli.

Bibliografia

1. DANGL,V.: Bitky a bojiská v našich dejinách – Od Samovej ríše po vznik stálej armády.Bratislava: Perfekt, 2005. 243 s. ISBN 80-8043-310-7

• KÓNYA,P. a kol.: Dejiny Uhorska (1000 – 1918).Bratislava: Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9

• RACZYŃSKI,E.: Listy Jana III, krola polskiego pisane do krolowy Maryi Kazimiri w ciągu wyprawy pod Wieden w roku 1683.Varšava: Drukiem N. Glucksberg, 1823. 233 s.