Autor: Mgr. Radovana Rabíková

Počiatky epidémie v minulosti

MOR

Rok 1831 sa v Uhorsku, ale i v Starej Ľubovni spája so smrtiacou epidémiou, ktorá sa rozšírila z Ázie až do kontinentálnej Európy. So smrteľnými nákazlivými chorobami ľudia žili odpradávna. Dejiny boli v dekádach popretkávané pandémiami, ktoré si často vyžiadali veľký počet obetí.  V minulosti sa však na ne pozeralo inak ako dnes. Z pohľadu dobového človeka by sme mohli povedať, že boli často chápané ako trest Boží. Neznalosť vedy a z toho vyplývajúce nesprávne opatrenia si preto mnohokrát vyberali svoju daň v podobe vysokého počtu nakazených a mŕtvych. Z prvých najznámejších morových epidémií bol Justiniánsky mor, ktorý vypukol v 6. storočí. Šíril sa naprieč Áziou a Európu a svoj vrchol dosiahol práve v Byzancii za panovania Justiniána I., po ktorom bol pomenovaný.

Všeobecne sa za pôvodcu moru považuje baktéria Yersinia Pestis (pomenovaná po svojom objaviteľovi Alexandrovi Yersinovi), ktorá sa na územie Východorímskej ríše dostala z Indie. Postupom storočí sa reakcie na morové a cholerové nákazy zlepšovali. Napriek tomu v 14. storočí zasiahla Európu obrovská vlna pandémie moru, ktorá v priebehu mesiacov vyhubila tretinu obyvateľstva „starého kontinentu.“ Mnoho historikov sa zhoduje na tom, že sila tejto choroby bola spôsobená  spojením troch foriem moru – pľúcneho, bubonického a septického. “Čierna smrť“ najviac zasiahla ostrovný štát – Itáliu. Dôležitú úlohu v tomto období zohrávala lodná doprava. To bolo príčinou prečo sa mor rýchlo šíril nekontrolovateľne z jedného kontinentu na druhý. V týchto časoch zahŕňal pojem mor nielen „čiernu smrť“ ale aj osýpky, kiahne či týfus.

Do popredia sa dostáva aj nový význam slova „quaranto“, dnes všetkým známa karanténa. Pochádza z Talianska a znamená štyridsať, čo súviselo s tým, že každý človek, ktorý sa dostal do kontaktu s nakazeným sa mal štyridsať dní izolovať od spoločnosti.

CHOLERA

Nemenej známou bola aj cholerová epidémia. Choleru spôsobuje baktéria Vibrio Cholerae. Tento druh baktérie sa najčastejšie nachádza v riekach, respektíve v ich ústí a prebýva takmer vo všetkých sladkých vodách po celom svete. Pojem označujúci toto ochorenie sa odvodzuje z gréckeho slova cholé čo v preklade znamená žlč a rein – tiecť. Názvom sa vyjadruje forma choroby – prudká vodnatá hnačka žltej farby. Predpokladá sa, že cholera sa prvýkrát objavila v Indii a preto sa v lekárskej terminológii zvykne nazývať aj indica alebo asiatica. Ak by sme to mali zovšeobecniť tak ide o akútne infekčné ochorenie, ktoré sa od ostatných líši pomerne krátkou inkubačnou dobou, pričom k smrti dochádza už v priebehu pár hodín. Cholera mala endemický charakter, čo znamená, že sa vyskytovala iba v určitých oblastiach. Zväčša postihovala chudobné vrstvy, najviac deti preto ho logicky zaradzujeme  medzi ochorenia vidieka. V mestách sa vyskytovala len zriedka.

Cholerové ochorenie začalo náhlou bolesťou žalúdka a hnačkou. Navyše stolica menila konzistenciu v priebehu niekoľkých hodín na bielu až hlienovitú. Hnačky sprevádzalo vracanie, čím dochádzalo k veľkej dehydratácii organizmu. Najčastejšie po dvanástich hodinách hnačky ustali a chorý sa dostal do kolapsového stavu, a teda mal nízky krvný tlak a slabo nehmatateľný tep. Koža pacienta bola vyschnutá a pokrytá lepkavým potom, sliznice suché, hlas chrapľavý. Ak človek toto štádium prežil, bolo veľmi pravdepodobné, že sa z cholery úplne zotaví.

Prenos cholery nebol úplne jednoduchý, avšak pri nedodržaní hygienických podmienok vedel narobiť nemálo škôd. Zdrojom nákazy bol síce človek, ale samotná baktéria bola vylučovaná skrz výkaly. Tie sa dostávajú do vody a potom naspäť do tela. Vďaka takémuto druhu prenosu sa cholera rozširovala medzi najchudobnejšími.

CHOLEROVÁ EPIDÉMIA V UHORSKU

Postupom storočí sa takmer vo všetkých krajinách Európy podarilo zničiť ohniská morovej nákazy. Koncom 18. storočia akoby zázrakom choroba zmizla, no spolu s ňou sa začali objavovať nové ochorenia. Ak pojednávame o území vtedajšieho Uhorska, musíme vyzdvihnúť jeden dôležitý fakt. Cholerová epidémia bola najničivejšou a vyžiadala si najviac obetí v novovekých dejinách Uhorska.

Ako už bolo vyššie spomenuté, cholera sa vyskytovala pôvodne v Ázii a za hranice Prednej Indie, kde dlhé roky hubila miestne obyvateľstvo sa dostala až v roku 1817. Mnoho historikov predpokladá, že choleru do Európy priniesli v roku 1830 ruskí vojaci prechádzajúci z Perzie do Poľska. Cholera sa rozšírila cez severnú hranicu do Uhorska, keď sa už v júli roku 1831 objavili prvé prípady na severnom pohraničí, konkrétne v Haliči.

Cholera bola do 19. storočia ako pre Európu, tak pre Uhorsko neznámou chorobou. V tomto období prechádzali krajiny novou etapou dejín, ktoré dostali prívlastky národné a národnobuditeľské. Modernizácia, ktorá prebiehala v Uhorsku tak bola poznačená dvoma dôležitými udalosťami. Obe spolu navzájom súviseli a v oboch prípadoch mali tragický koniec. Išlo o roľnícke povstanie a cholerovú epidémiu, ktorá vypukla v júni roku 1831. Hlavným problémom bolo, že zatiaľ čo v ostatných častiach Európy budovali okolité štáty občiansku spoločnosť, s čím súviselo aj rušenie výsad šľachty, tak naopak v Uhorsku konzervatívne prevládal feudalizmus.

Počas povstania, i počas epidémie sa naplno prejavila nedôvera medzi dvoma vrstvami obyvateľstva. Šľachta a poddaní viedli medzi sebou vzájomné spory. Výsledkom čoho bolo neustále obviňovanie a osočovanie. Akonáhle boli hlásené prvé prípady nariadili miestodržitelia  organizovanie vojska a vydali príkaz postihnuté oblasti izolovať sanitnými kordónmi. Vrchnosť sa snažila rôznymi spôsobmi a zvýšenou hygienou potlačiť šírenie epidémie. Poddaní to však vôbec neprijali, ba práve naopak. Boli mimoriadne odmietaví a nespolupracovali.

PROTICHOLEROVÉ OPATRENIA

Do boja s epidémiou cholery boli vyslaní tzv. proticholeroví komisári. V tomto čase sa začali vydávať brožúry a obežníky, ktoré boli dvojakého charakteru. Jedni popisovali opatrenia a odporúčania ako predísť vpádu cholery do krajiny, druhé zasa mali obyvateľov informovať o príznakoch, prevencii, liekoch a liečbe cholery. Obežníky sa vydávali v troch stupňoch. Primárne brožúry zverejňovala štátna správa a samospráva. Ďalšou autoritou boli cirkevné inštitúcie a v neposlednom rade lekári a ľudoví liečitelia. Podobne ako dnes sa veľa informácii ľudia dozvedeli aj z dobovej tlače.

Hoci nákaza vypukla v severovýchodnom Uhorsku, postupovala celou monarchiou. Ochorelo 536 517 ľudí, z toho 237 641 zomrelo. Obmedzenie pohybu, ktorý vláda zavádzala bolo deštruktívne hlavne pre roľníkov, chudobu a bezzemkov, ktorí potrebovali pracovať aby uživili seba i svoje rodiny. Tak ako pri každej nákaze, aj vtedy bol vydaný zákaz usporadúvať trhy, jarmoky a verejné zhromaždenia. Výsledkom bolo zlé zásobovanie potravinami. Navyše sa pridružili aj ďalšie problémy s úrodou, pretože a nanešťastie bola rok pred vypuknutím cholery, slabá žatva.

Úlohou proticholerových krajinských komisárov bolo zavádzať, dohliadať a kontrolovať opatrenia zavedené vládou. Následne mali informovať o tom, či sa opatrenia dodržiavajú, či je liečba účinná a aký je jej  priebeh.

Dobové rúško alebo vtáčia maska používajúca sa v čase cholerovej epidémie ako ochrana tváre.

(zdroj: https://www.bystricoviny.sk/historia-2/sa-banskej-bystrici-nevyhli-velke-epidemie/)

LIEČBA

Problém celej situácie bolo, že ľudia častokrát nedbali na rady lekárov a felčiarov a mnoho z nich odmietalo ich rady a zavše aj dezinfekciu studní. Nedodržiavanie základných hygienických návykov ako umývanie rúk, každodenná výmena bielizne, dezinfekcia výkalov, preváranie a dezinfekcia zdrojov pitnej vody, malo pre nich tragické následky. Navyše sa ukázalo, že všetky dostupné liečivá a spôsoby liečenia na choleru neúčinkovali. Keďže v časoch 19. storočia ešte medicínska veda nebola na takej úrovni ako je dnes, nepoznali lekári ani organizmy, ktoré ochorenie spôsobovali. Bojovali tak s nákazou, ktorá sa zrazu objavila a nikto o nej nevedel prakticky nič.

Účinok tak mali tie základné opatrenia, ktoré sa osvedčili pri iných epidemických chorobách – izolácia, hygiena a karanténa najviac postihnutých oblastí. Kordóny okolo žúp, miest a obcí boli neskôr zrušené a izolovali sa len domy, v ktorých boli nakazení, alebo prišli do styku s nakazeným. V Uhorsku bol nedostatok lekárov, preto často poverovali laikov rozdeľovaním liekov, či rozdávaním letákov. V mestách a väčších obciach sa narýchlo zriaďovali cholerové špitály, kde sa sústreďovali chorí. Napriek opatreniam pacienti nedostávali dostatočnú opateru, trpeli hladom, smädom a slabou hygienou. Starostlivosť týchto obyvateľov mala na starosti daná župa. Tá však nemala na to dostatok prostriedkov.

Súčasťou proticholerových opatrení boli aj predpisy a nariadenia pri pochovávaní tých, ktorí podľahli cholere. Pochovávať sa mohli iba v noci, bez kňaza, bez zvonenia a bez príbuzných. Veľa mŕtvych dávali do spoločných truhiel a hrobov na osobitne určené miesta. Niekde sa posypávali dokonca vápnom mŕtvoly. Chlórové vápno bolo jedným zo základných preventívnych opatrení. Dávali ho do miestnosti, kde ležal chorý. Jeho výpary mali zabrániť nákaze. Lekári a lekárnici často odporúčali, že účinnou ochranou pred nákazou je aj zmena stravy, vyvarovanie sa alkoholu či fajčeniu.

Konkrétny liek na choleru nebol, ale na zmiernenie lekári zvyčajne používali bizmut, ktorý sa spočiatku síce považoval za univerzálny liek proti cholere, no po vypuknutí sedliackeho povstania sa jeho užívanie prestalo používať a dokonca aj odporúčať. Keďže poddaní začali rozširovať travičskú legendu prestali bizmut ľudu vnucovať. Okrem tohto lieku sa zavše používal aj chlorid ortutnatý, ópium, respektíve laudanum a kamilkový olej. Lekári zaviedli ako prevenciu napríklad aj teplé kúpele. Samotné ochorenie liečili podobne, niektorí lekári dávali chorým piť teplú vodu, robili im teplé zábaly či popolové obklady na bruchu a nariadili chorého trieť pálenkou. Iní zasa používali silné trenie chorého vlnenou handrou namočenou vo vínovom (hroznovom) octe. Objavili sa aj prípady lekárov, ktorí chorým púšťali žilou alebo im na telo prikladali pijavice.

Zdravotné opatrenie proti šíreniu cholery spĺňali účel v časoch 19. storočia. I keď úplne nedokázali zabrániť rýchlemu šíreniu choroby, zmierňovali obrovské smrtné dopady. Niektorí lekári zastávali názor, že choleru prenáša tzv. „miazma“, teda látka šíriaca sa vzduchom. Nakaziť sa teda mohol ktokoľvek kto prišiel do kontaktu s nakazeným človekom, alebo predmetom. Veľmi pozoruhodnou skupinou lekárov boli tí, ktorí sa prikláňali k teórii, že cholera nie je nákazlivá. To malo za následok, že dochádzalo k znižovaniu významu ochranných opatrení. Ďalším negatívnym javom, ktorý sprevádzal šírenie cholery bolo sedliacke povstanie. Na východnom Slovensku tieto udalosti znemožnili zavádzanie a uplatňovanie proticholerových opatrení.

K objaveniu pôvodcu cholery došlo až v 19. storočí. Pokrok dosiahol v roku 1883 Robert Koch, zakladateľ modernej mikrobiológie. Okrem iného objasnil spôsob prenosu nákazy, ochranu proti nej a zaviedol významné hygienicko-epidemiologické pravidlá, ktoré platia dodnes.

CHOLERA V STAREJ ĽUBOVNI

Tak ako zvyšok Uhorska, aj Starú Ľubovňu zasiahli v tridsiatych rokoch 19. storočia zvraty politické, kultúrne i sociálne. Nepochybne aj v Starej Ľubovni bolo roľnícke povstanie v roku 1831 znakom zmien. Nákaza cholery však vypukla aj v Starej Ľubovni a stala sa tak predvojom povstania. Napriek opatreniam vrchnosti a vytvoreniu kordonálnych línií sa v júni 1831 objavili prípady cholery. V Spišskej župe bol prvý prípad identifikovaný 25. júla v Kamienke. Reakcia Spišskej stolice bola rýchla. Okamžite odvolala vojenské oddiely z trestných výprav v Levoči a rozmiestnila ich do najrizikovejších oblastí. Išlo predovšetkým o Spišské Podhradie, Slovinky, Krompachy, Spišskú Novú Ves, Teplice, Batizovce, Spišskú Starú Ves a Starú Ľubovňu.

Cholera si už za prvý polrok vyžiadala veľa obetí, ku koncu roka 1831 to na Spiši bolo 5400 ľudí. Rebelanti využili túto zlú situáciu, ktorá sa pre nich stala vhodným časom na uskutočnenie revolty proti vrchnosti, ktorej sa nevyhla ani Stará Ľubovňa. Povstaleckú vzburu sa však v meste a v jeho blízkom okolí podarilo držať na uzde, zásluhou hradného pána z rodu Raizs – Juraja Félixa. Dva roky po tom, čo kúpil hrad Ľubovňa spolu s panstvom, sa tu presťahoval spolu s rodinou. Rodine Raizs patril hrad aj s ďalšími dedinami a pozemkami – Podsadkom a Chmeľnicou.

Hoci sa podarilo hradnému pánovi potlačiť vzburu a udržať mesto v pokoji, choroba sa tak rýchlo a ľahko zadržať nedala. Obyvatelia Starej Ľubovne ju vnímali citlivo. Notár kožušníckeho cechu Michal Ketlnik vo svojej notárskej knihe poznamenal, že od septembra do októbra podľahlo nákaze asi 142 Staroľubovňanov.  Údaje tohto notára potvrdzuje aj miestna matrika, kde sa ako prvé úmrtie uvádzať smrť Michala Dlugolínskeho. Do konca roka podľahlo chorobe ešte niekoľko ďalších ľudí. Ani Stará Ľubovňa sa nevyhla  všakovakým „povedačkám“ a „ohováračkám.“ I tu medzi ľuďmi prevládal názor, že bohatí páni chcú poddaných otráviť a preto im sypú jed do studní. Píše o tom už spomínaný notár Michal Keltonik. Niektorí obyvatelia mesta sa vývojom udalostí a hlavne zo strachu vzbúrili a chceli začať povstanie, ktoré však bolo rýchlo potlačené. Rovnako ako tomu bolo aj v ostatných Spišských mestách.


Ako dobový ľud vnímal cholerovú epidémiu – ako panské travičstvo

(zdroj: http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/cholerova-epidemia-v-uhorsku-si-vyziadala-1-milion-obeti)

Cholerovú epidémiu sa v konečnom dôsledku nepodarilo potlačiť úplne, ale výrazné zlepšenie hygienických podmienok malo za následok postupné zmiernenie. Dnes je  už veľmi ťažké polemizovať o tom, čo by zabránilo šíreniu cholery na území vtedajšieho Uhorska. Historici sa prikláňajú k rôznym názorom. Jedni hovoria, že svoj podiel viny na šírení nákazy nesie aj stoličná vrchnosť. Tá vraj nedostatočne informovala poddaných o ochorení a tak prispeli k tomu, že sa začali šíriť rôzne dezinformácie a legendy. No a nemenej dôležitým faktom je aj postoj aký zaujalo mnoho šľachticov, či zemepánov, keď sa v čase vypuknutia cholery odobrali na svoje panstvá na vidiek. Opačným prípadom bol napríklad klérus. Napriek nástrahám a ťažkostiam sa totiž rozhodli, čo najviac pomôcť sužovanému obyvateľstvu. Starali sa nielen o duševné ale aj o telesné blaho ľudu.

Zdroj:

  1. JIROUŠKOVÁ,M.: Zdravotnícke opatrenia proti cholere v roku 1831. In Roľnícke povstanie 1831. Košice: Východoslovenské múzeum, 1984. s. 116-122
  2. LIŠKA,A.: Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2012. 163 s. ISBN 978-80—55-0691-3
  3. LIŠKA, A.: Dobové tlače Dr. Sommera a Dr. Hlatkého z roku 1831, popisujúce príznaky, prevenciu a liečbu cholery. Dejiny – internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, 9/1, 2014, 160 – 189. Dostupné na internete: http://dejiny.unipo.sk/PDF/Dejiny_1_2014.pdf
  4. LIŠKA, A.: Z obsahu proticholerových brožúrok a obežníkov z rokov 1830 – 1831 (I.). Štátne a cirkevné opatrenia a odporúčania proti šíreniu cholery. Dejiny – internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove 7/1, 2012, 98 – 138. Dostupné na internete: http://dejiny.unipo.sk/Dejiny_1_ 2012.pdf
  5. LIŠKA, A.: Masový vrah – Cholera v Uhorsku. 2016. HistoryWeb.dennikn. Dostupné na internete: https://www.ff.umb.sk/vinglotova/bibliograficke-odkazy-a-internetove-zdroje-v-akejkolvek-podobe-k-problematike-o-komikse.html [21.04.2020]
  6. MALOVCOVÁ,B.: Spišská Stará Ves. Prešov: Vydavateľstvo UNIVERSUM, 2008. 349 s. ISBN 978-80-89046-48-5