Autor: Mgr. Katarína Babčáková, PhD.

Od Libera po Zapusty

Fašiangy tvoria súčasť záveru zimného kalendárneho obradového cyklu. Je to obdobie medzi sviatkom Troch kráľov a Veľkým pôstom, ohraničené pohyblivým dátumom Popolcovej stredy u rímskokatolíkov a Čistého pondelka u gréckokatolíkov a pravoslávnych.


U rímskokatolíkov sa od 7. storočia obdobie predveľkonočného Veľkého pôstu začína dňom zvaným Popolcová streda, Popolec, Škaredá, Krivá či Zapustna streda. Ide o deň prísneho pôstu a pokánia, počas liturgie kňaz robí popolom na čelá veriacich znamenie kríža a odrieka formulu: „Obráťte sa a verte evanjeliu!“, alebo „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“. V tento deň sa skoro ráno všetok riad umýval od mastnoty, začali sa variť pôstne jedlá a odev počas pôstu bol ladený do smútočných farieb s minimálnym zdobením. Veľký pôst, Svätá Štyridsiatnica ako pôst pred sviatkom Kristovho vzkriesenia sa v cirkvách byzantského obradu začína Čistým pondelkom po Syropôstnej nedeli a trvá do piatka pred Lazárovou sobotou. Ráno v tento pondelok sa na potoku všetok riad umýval pieskom či popolom, aby nič nezostalo mastné.



Tanec masiek a hudobníci vo fašiangovom sprievode, Forbasy (archív ĽM)

Názov Fasching („karneval“) etymologicky súvisí s nem. „Vast Schunk“ (označenie nápoja užívaného v tomto období pred pôstom). V mnohých slovanských jazykom pomenovanie obdobia súvisí s týmto nemeckým názvom, s pomenovaním „zostatkov“ konzumovaných počas posledných predpôstnych dní, ale aj s pomenovaním mäsitých jedál, ktoré v nasledujúcom pôstnom období podliehali alimentárnemu tabu (rus. mасленица, mясопуст, poľ. ostatki, mięsopust, zapusty, čes. masopust, ostatki, slovin. mesopȗst, pustni teden, fašnk, chorv. pust, poklade, mesopust, fašnik).

Na Spiši sa toto obdobie a najmä posledné dni pred pôstom, kedy vrcholí obdobie zábav, obchôdzok a stretávania sa, nazýva fašengi (spiš., goral.), fošong (nem.) či puščaňa (rusín.). Synkretická podoba fašiangových obyčají je výsledkom zaujímavého historického vývoja (Horváthová 1986).  

Významným prameňom obradových a obyčajových foriem fašiangového obdobia sú rezíduá antických osláv jarného novoročia. Sú spojené so sviatkami umierajúcich a v jarnom období zmŕtvychvstávajúcich božstiev, ktoré symbolizovali agrárny cyklus: úroda a celá príroda na jeseň umiera a na jar sa spolu s božstvom znovuzrodí. Tieto jarné sviatky boli oslavou úrody rastlín, viniča, plodnosti zvierat i ľudí spojenej so zábavou a spoločnými hostinami. 17. marca sa na počesť božstva hojnosti a plodnosti Libera (pendant Dionýza) slávili sviatky liberálie, ktoré mali na vidieku podobu slávností roľníkov. Obyvatelia vykonávali obchôdzky v maskách z kôry stromov a rôznymi úkonmi manifestovali hojnosť (konzumovalo sa víno, medové koláče, obetúvali capov). Počas týchto sviatkov sa konali aj iniciačné obrady mládencov, ktorí si mohli po prvý raz obliecť mužský odev. 14. marca sa slávili mamurálie na počesť boha Marta[1], počas ktorých z mesta palicami vyháňali v kožiach oblečeného muža, ktorý predstavoval starý rok (Mamurius Veturius)[2]. Boli spojené i s kultom predkov[3], ktorých náklonnosť pred siatím novej úrody mala zabezpečiť život, prosperitu a plodnosť.


Marcový panel z mozaiky mesiacov zobrazujúci rituál Mamuria Veturia. El Djem, Tunisko, pol. 3. stor. pnl.

Používanie zoomorfných a manistických masiek, hojnosť jedla, užívanie symbolických potravín ako med, biela múka či alkohol (považovaný za božský nápoj), bujaré zábavy, sprievody i symbolické úkony plodnosti mali za cieľ manifestovať životnú a plodivú silu spoločenstva a jeho víťazstvo nad negatívnymi silami, zimou a smrťou.

Dôležitý vplyv na vývoj fašiangovej obradnosti má i európska karnevalová tradícia, ktorá sa k nám dostávala prostredníctvom šľachty, meštianstva, remeselníkov, umelcov i obchodníkov. Stredoveké  karnevalové slávnosti „tlmočili celkom iný, výrazne neoficiálny, mimocirkevný a neštátotvorný aspekt sveta, človeka a ľudských vzťahov; vytvárali akoby na druhej strane všetkej oficiality iný svet a iný život“ (Bachtin 1975).

Dôležitý vplyv na vývoj fašiangovej obradnosti má i európska karnevalová tradícia, ktorá sa k nám dostávala prostredníctvom šľachty, meštianstva, remeselníkov, umelcov i obchodníkov. Stredoveké  karnevalové slávnosti „tlmočili celkom iný, výrazne neoficiálny, mimocirkevný a neštátotvorný aspekt sveta, človeka a ľudských vzťahov; vytvárali akoby na druhej strane všetkej oficiality iný svet a iný život“ (Bachtin 1975).

VIAC O HISTÓRII FAŠIANGOVÝCH OSLÁV SA DOZVIETE tu


[1]Táto obyčaj pochádzala z raného rímskeho obdobia pred expanziami, keď Mars bol patrónom úrody.

[2] Nadväzovali na oslavy zimného slnovratu (saturnálie, brumálie) a sviatky jarnej očisty pastierov luperkálie.

[3] Rimania v tomto období slávili tiež dii parentes – jarné sviatky mŕtvych, počas ktorých nosili jedlá na hroby predkov a konali sa aj obchôdzky masiek znázorňujúcich predkov, z ktorých mnohé mali zoomorfnú podobu pravdepodobne ako relikt symbolov totemických zvierat.