Autor: Mgr. Daniela Reľovská

Jedným z najväčších kresťanských sviatkov je Veľká noc. Na rozdiel od ostatných  sviatkov Veľkonočné dni nie sú stanovené na presný dátum. Počas prvého Nicejskeho koncilu v roku 325 snem určil aby sa Veľkonočná nedeľa slávila vždy v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. Tak sa dátum Veľkej noci kryje s dátumom slávenia židovskej Paschy a s pohanským slávením jari.

Popolcová streda

Veľkonočné obdobie sa začína sláviť popolcovou stredou. Tá je odrátaná 40 dní od dátumu Veľkonočnej nedele, pričom sa do tohto počtu rátajú iba pracovné dni a soboty. Vo východnej cirkvi sa rátajú aj nedele, obdobie pôstu sa v tejto viere končí dva dni pred Kvetnou nedeľou. Popolcovou stredou sa začína Veľký pôst (veľká štyridsiatnica). Číslo 40 má v kresťanstve symbolický význam. 40 dní trvala potopa, ľud Izraela putoval po púšti 40 rokov, Mojžiš sa na hore Sinaj postil 40 dní a podľa Nového zákona trval 40 dní aj pôst Ježiša Krista. Popolcová streda sa slávila sypaním popola na hlavu. Tento obrad pochádzal už z 8. storočia a bol určený najmä pre veľkých hriešnikov. V 11. storočí ho nahradil krížik z popola na čele veriacich, tak ako ho poznáme aj dnes. Veľký pôst vyvrcholil koncom týždňa Veľkým týždňom. Ten sa začína Kvetnou nedeľou.

Kvetná nedeľa

Počas kvetnej nedele si kresťania pripomínajú vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. Len niekoľko dní pred jeho ukrižovaním ho ľudia vítali zelenými palmovými ratolesťami pred hradbami mesta. Na Kvetnú nedeľu sa v kostoloch svätia zelené ratolesti, v našich končinách sú zaužívané bahniatka, či „bažičky.“ Tie si potom veriaci doma zakladali za obrazy svätých. Zobrazenia s príchodom Krista do Jeruzalema sa vo veľkej miere znázorňovali v pašiových scénach na stredovekých nástenných maľbách. Jednu takú nájdeme aj v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Podolínci. Ježiš v zástupe svojich učeníkov na znak pokory sedí na oslovi a vchádza do Jeruzalema. Obyvatelia mesta pred bránami mu kladú na cestu svoje plášte a palmové listy na znak úcty.

Vstup Ježiša Krista do Jeruzalema

Veľký týždeň vyvrcholí Veľkonočným trojdním, s ktorým sa spájajú viaceré zvyky a rôzne zobrazenia posledných dní Kristovho života. Mnohé scény sa stali súčasťou pašií, ktoré zaznievajú v kostoloch počas týchto sviatkov.

Zelený štvrtok

V Zelený štvrtok sa pripomínajú udalosti Kristovho života, ktoré predchádzali jeho umučeniu a ukrižovaniu. Menej častou scénou bola udalosť, počas ktorej Ježiš umýval nohy svojim učeníkom. Túto scénu reprodukuje počas slávností každý zelený štvrtok  kňaz so svojimi miništrantmi.

Významnou udalosťou spájajúcou sa zo Zeleným štvrtkom je Ustanovenie Eucharistie. Tá sa udiala počas Poslednej večere. Zobrazuje sa zvyčajne pri stole, za ktorým sedí Kristus spolu s učeníkmi. Kristus má väčšinou v rukách chlieb, na stole pred ním je položený kalich. Je to jeden z významných momentov kresťanstva, čo naznačuje aj atmosféra na obrazoch: presvetlené scény s učeníkmi v modlitbe a Kristom modliacim sa k Bohu. Premenenie chleba a vína na Kristovo telo a krv sa pripomína počas každej svätej omše.

Najčastejšími scénami, ktoré sa spájajú so zeleným štvrtkom je obraz Poslednej večere. Azda najznámejšia je maľba od Leonarda da Vinciho, ktorá bola neskôr značne reprodukovaná. Ježiš sediaci v strede má po oboch stranách učeníkov. Večera je zachytená v momente, kedy Kristus vyriekne známe slová: „…jeden z vás ma zradí“ (Jn, 13, 21). Moment prekvapenia a zmätenia zároveň zobrazuje učeníkov, ktorý hľadia jeden na druhého a snažia sa odhaliť budúceho zradcu. Scénu upokojuje Ježiš so sklonenou hlavou, ktorý už prijal svoj osud.

Po poslednej večeri šiel Ježiš s učeníkmi na olivovú horu. S týmto výstupom sa spájajú ďalšie známe scény, pričom najrozšírenejším je modlitba Krista v Getsemanskej záhrade. Tajomná scéna noci ukrýva Ježiša ponoreného v hlbokej modlitbe. Zobrazenia sa vo veľkej miere riadia výrokmi v Biblii:

Tu sa mu zjavil anjel z neba a posilňoval ho. A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi.“ (Lk 22,43-44)

Veľký piatok

Najväčším sviatkom je Veľký piatok, jeden z dvoch dní v cirkevnom roku, kedy sa drží prísny pôst. Počas tohto sviatku si kresťania pripomínajú umučenie Krista a krížovú cestu, pričom každé zastavenie má svoje vlastné znázornenie. Niektoré zastavenia sa zobrazovali aj pomimo krížovej cesty a stali sa „vlastnými obrazmi rozprávajúcimi o Kristovom živote a utrpení.“

Krížová cesta

Krížová cesta obsahuje 14 hlavných zastavení od Kristovho odsúdenia až po jeho pochovanie.

Umučenie Krista obsahuje viacero rôznych scén, medzi ktoré patrí Posmievanie Kristovi, Bičovanie Krista, Korunovanie tŕním a obraz Ecce Homo. Medzi obrazmi, ktoré sa nachádzali v príbytkoch kresťanov boli rozšírené najmä posledné tri.

Bičovanie Krista zväčša obsahuje tri postavy, pričom Kristus je umiestnený do popredia. Za ním, vykonávajúci akt bičovania, stoja zvyčajne dvaja vojaci pontia Piláta. Kristus je otočený tvárou k divákovi a tak sa jeho utrpenie odráža v mimike.

Korunovanie tŕním sa v zbierkach ĽM nachádza prevažne pri ľudových plastikách. Zarmútený Kristus sedí na tróne, na hlave má tŕňovú korunu a v jednej ruke drží žezlo. Druhou rukou si podopiera hlavu, čo vydáva dojem sklamania a veľkého smútku.

Ecce Homo, dve slová, ktoré predniesol Pilát, keď ukazoval davu umučeného Krista. Na zobrazeniach je znázornený umučený Kristus. „Hľa, človek“ s tŕňovou korunou, utrápenému a zbičovanému dali na plecia červený plášť, ktorý mal symbolizovať Ježiša ako kráľa.

Ecce Homo

V príbytkoch si ľudia vešali na stenu najmä Krista nesúceho kríž, prípadne Krista padajúceho pod krížom. Kristus zväčša býva odetý v červenom rúchu s modrým plášťom, prípadne v bielom rúchu. Kríž, ktorý niesol na vrch Golgota symbolizoval hriechy ľudstva, za ktoré sa obetoval.

So šiestym zastavením (sv. Veronika podáva pánu Ježišovi ručník) v krížovej ceste sa spája taktiež obraz Veraikon. Podľa legendy sv. Veronika podala Ježišovi ručník, ten sa utrel a do ručníku sa otlačila jeho tvár. Na ručníku tak bola zaznamenaná pravá tvár Kristova: VERAIKON (z latinského slova VERA – PRAVDA). Vďaka tejto legende, získala meno aj sv. Veronika. V grécko-katolíckej tradícii majú podobné zobrazenie, ku ktorému sa však spája už ďalšia zaujímavá legenda.

Zaujímavým zobrazením nachádzajúcim sa v zbierkach ĽM je farbotlač znázorňujúca deviate zastavenie Krížovej cesty: Ježiš tretí krát padá pod krížom. Kristus znázornený ako socha na podstavci odetý do bieleho rúcha padá pod ťarchou kríža. Obraz je komponovaný ako barokový oltár s plastikami Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu.

Ježiš padá pod krížom

Najdôležitejším výjavom spájajúcim sa s ikonografiou Veľkej noci je Kristovo Ukrižovanie. To sa objavovalo a objavuje v rôznych formách umenia, pričom najrozšírenejšie sú kríže, ktoré nachádzame aj v svetskom prostredí. V 17. storočí došlo k prudkému rozmachu výstavby krížov na mestách, dedinách a cintorínoch. Koncom 18. storočia sa kríže začali umiestňovať aj pozdĺž komunikácii, na rôzne križovatky a rázcestia. Zvyčajne na miesta, ktoré boli význačnými a uctievanými miestami. V 19. storočí začali pribúdať kríže pri cestách a chodníkoch. Kríže sa najčastejšie vyskytujú aj v domácnostiach ako drobné sošky, prípadne pribité nad vstupy do miestností.

Kríž

Kríž má niekoľko podôb pričom najčastejším je latinský kríž (Crux immisa oblonga). Latinský kríž má veľkú symboliku. Svojim tvarom naznačuje štyri smery. Horné rameno smeruje k otvoreniu nebeskej brány, dolné rameno k zničeniu pekla. Pravé rameno symbolizuje koncentráciu milosti a ľavé symbolizuje odpúšťanie hriešnikom. Kristus pribitý na kríž sa v počiatkoch kresťanstva spodoboval v zmierlivom postoji. Telo mal vzpriamené, ruky natiahnuté v jednej rovine s priečnym ramenom a nohy pribité vedľa seba dvomi klincami. Hlava sa mierne nakláňala smerom na dol a niesla takmer usmievavý pohľad. S postupnými vývojom ikonografie ukrižovania sa obraz Krista na kríži ako symbolu triumfu zmenilo na zobrazenie Krista na kríži ako symbolu utrpenia. Postupne sa vyobrazoval ako zomrelý s ranami, krvavými škvrnami. Telo zavesené, ovisnuté na kríži so zvesenou hlavou. Takto poznáme Ukrižovanie aj dnes.

Na niektorých obrazoch sa pod krížom nachádza niekoľko postáv. Zvyčajne ide najmä o dve postavy. Matku Ježiša Krista – Pannu Máriu a najobľúbenejšieho Kristovho apoštola – sv. Jána Evanjelistu. Na niektorých zobrazeniach však figuruje aj Mária Magdaléna.

Posledným zastavením krížovej cesty je scéna Pána Ježiša ukladajú do hrobu (Pána Ježiša pochovávajú). Kristovo mŕtve telo je pred vstupom do hrobky, pričom ho obklopuje viacero postáv, medzi nimi aj Panna Mária, Mária Magdaléna, sv. Ján Evanjelista. Týmto zobrazením sa posvätné trojdnie premosťuje do Bielej Soboty.

Biela sobota

Samostatným výjavom je Kristov hrob. Kresťania chodili na bielu sobotu k Ježišovmu hrobu rozjímať o jeho utrpení a smrti. Stvárnenia Kristovho hrobu spravuje ĽM v najmä v dvoch médiách – ľudových farbotlačiach a v plastikách. Na obrazoch bola zaužívaná tradícia znázorňovania Kristovho tela položeného na nízkom lôžku, za ním zvyčajne stôl s monštranciou. Niektoré výjavy obsahujú taktiež aj tzv. Arma christi (Nástroje Kristovho utrpenia). Okrem obrazov znázorňujúcich Kristov hrob sa objavovali taktiež plastiky, ku ktorým sa kresťania na bielu sobotu chodili klaňať. V bielu sobotu sa očakávalo Zmŕtvychvstanie Krista, ktoré sa začalo sláviť na Veľkonočnú Vigíliu a pokračovalo vo Veľkonočnú nedeľu.

Veľkonočná nedeľa

Veľkonočná nedeľa, jeden z najväčších kresťanských sviatkov je dňom Vzkriesenia Pána. Oslavuje sa jeho víťazstvo života nad smrťou. Tento slávnostný charakter bol prenesený aj do obrazov a plastík. Na obrazoch zvyčajne víťazný Kristus slávnostne stojí nad (pred) svojim hrobom v bielej tunike. V pravej ruke drží kríž, na ktorom niekedy vlaje vlajka s červeným krížom na bielom pozadí ako symbol jeho víťazstva.

Veľká noc sa zvyčajne v ľudovom prostredí končila Veľkonočným pondelkom, s ktorým sa spája viacero profánnych zvykov.


ADKINSON, Robert.: Posvátne symboly. Národy, náboženství, mystéria. Praha: Slovart, 2012. ISBN: 978-80-7391-588-9.

BAGANOVÁ, Klaudia.: Kríže Košíc a okolia. In.: Kresťanské sviatky a tradičná kultúra. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 2002. ISBN: 80-85446-45-6

MINTALOVÁ ZUBERCOVÁ, Zora.: Tradície na Slovensku. Rodinné aj výročné sviatky a zvyky. Bratislava: Slovart, 2015. ISBN: 978-80-556-1482-3

STUDENÝ, Jaroslav.: Křesťanské symboly. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 1992.