Autor: Mgr. Katarína Babčáková, Mgr. Petra Líšková

Keď otec písal nejaký scenár alebo dokončoval knihu, pracoval v kuchyni akoby v tranze dlho do noci. Na tri hodiny si zdriemol, oblečený, rovno na podlahe a ráno pokračoval ďalej plný nových nápadov…
Zbieral po chalupách, stodolách, sypancoch do posledných dní života, ešte v posledných dňoch napísal svoje posledné poznámky na gumený obrus na kuchynskom stole, nechcel strácať čas hľadaním nepopísaného papiera…,“  spomína syn Ľubomír na svojho otca.

Etnograf, národopisec, zberateľ Ján Lazorík so svojim povestným „papundekľom“ (trabantom), kazetovým magnetofónom, fotoaparátom a „pisankami“ navštívil pri výskume tradičnej materiálnej, duchovnej i umeleckej kultúry stovky lokalít Šariša a Spiša.  Zmeny spôsobu života v povojnovom období v ňom prebudili potrebu zdokumentovať „starý svet“. Fotografoval a popisoval tradičný spôsob života, pracovné postupy, dokumentoval artefakty ľudového staviteľstva, sakrálne stavby, tisícky kusov tradičného odevu, nástrojov, zbieral písomnosti, sakrálne a umelecké predmety z fár, matrík a kaštieľov, zaznamenával tradičné slovesné, hudobné, tanečné i obradové prejavy rodinného i kalendárneho cyklu. Do svojho domu i priestorov krivianskeho kaštieľa zvážal všetko, čo ľudia vyhodili. Keď mu jeden zo sypancov podpálili, zhoreli maľované truhlice, kroje, listy krajanov z Ameriky i rezbárske práce. Nepoľavil, v budove obecného úradu zriadil malé múzeum obce Krivany a založil Centrum ľudovej kultúry a remesiel. V rokoch 1976 – 1986 ako odborný pracovník Okresného múzea v Starej Ľubovni zozbieral, zaznamenal a zachránil nesmierne množstvo artefaktov materiálnej i duchovnej kultúry. Mnohé fotografie daroval inštitúciám i obciam. Krajské múzeum v Prešove popri stálej expozícii, ktorej základ tvoria jeho fotky, uskutočnilo tri putovné výstavy o ľudovej architektúre a drevených artefaktoch. Národopisnému ústavu SAV venoval viac ako 20 000 fotonegatívov remesiel, vysťahovalectva, drotárstva, obydlí a sakrálnych stavieb.

Je autorom množstva publikácií o tradičnej kultúre:

Naše tradičné bačovstvo; Remeslá; Kroje z hornej Torysy; Fotočítanka ľudovej architektúry…; Jedzeňa na starej hornotoryskej doľiňe; Krivjanske veśeľe; Naša stara dzedzina; Zbuňictvo; Pijactvo; A ja vám vinčujem; Andrej Mizerák a jeho gajdica; Humorno-pravdivé obrázky  zo starej „dzedzini“, 1. – 14. časť; CD Cigáni (1971-1973). Od roku 1992 do 2015 vydal 24 kníh väčšinou v rodnom šarišskom nárečí.

V Krivanoch vybudoval amfiteáter s drevenými plastikami, kde sa dodnes koná Hornošarišský folklórny festival. Sám bol v roku 1968 zakladateľom a vedúcim folklórnej skupiny, ktorá nesie jeho meno. Slovenská televízia na základe jeho scenára nakrútila seriál Popaterce na nas Ovce moje, ovce a M. Ťapák použil jeho námet vo filme Z chlapčeka vojak. Divadlo Alexandra Duchnoviča v roku 2007 uviedlo jeho hru Dzeň derešovi a jeho hru Spitovini uviedli v divadle v srbskom Novom Sade. Pre kriviansku folklórnu skupinu vytvoril 87 pásiem a ako rozprávač, spevák a tanečník i účinkoval. Tradičné hudobno-tanečné, slovesné i obradové prejavy horného Šariša prezentovali na najvýznamnejších festivaloch a Lazoríkova interpretácia rituálneho tanca Ofči zdich v sprievode gajdice je vzácnym pramenným materiálom. 18 dielov (zošitov) so 77 pásmami pre folklórne skupiny bolo v rokoch 2013-2014 publikovaných v diele Scénky. Uverejnil stovky článkov a adresoval listy predstaviteľom vzdelávacích a štátnych inštitúcií, týkajúce ochrany ľudovej kultúry, založenia národopisných periodík a potreby väčšieho priestoru ľudovej kultúre v médiách, no porozumenia sa mu dostalo len od milovníkov tradičnej kultúry, folkloristov a študentov národopisu, ktorým ochotne pomáhal. Je jednou z postáv filmu M. Škopa z Krivian pod názvom Iné svety: „Som tu, 84 ročni Jan Lazorik s Krivjan,malkontent a ňespokojňik, žebi som s tej višini jak bibľicki prorok Izaiaš vikričel za hubu omil dňešneho ľudstva, bo jak ešči ňigda začalo žic skazonošňe, sebezňičujuce…“