Autori: Mgr. Katarína Babčáková, Mgr. Petra Líšková

Mám vrodené citlivé vnímanie prírody a tak aj ľudovej tvorby, lebo je s rozmanitosťou prírody úplne symbiotická…

Narodil sa 29. septembra 1920 v šarišskej obci Torysa (okr. Sabinov) v roľníckej rodine ako jeden z troch bratov v rodine obuvníka Kolomana Lazoríka a Ireny, vyšívačky a krajčírky, ktorá zamladi slúžila v Pešti u draveckých pánov Smrecsanyovcov, mnoho čítala a poznávala kultúru. Ján Lazorík už ako mladý chlapec zbieral staré kalendáre a časopisy, rád čítal a obdivoval históriu. Na štátnom gymnáziu i učiteľskom ústave v Prešove mu boli vzormi vlasteneckí českí učitelia a už ako 16-ročný študent dopisoval do Roľníckych novín, zapisoval si rozprávania starších ľudí i dejiny obcí. Po ukončení štúdia nastúpil ako učiteľ v šarišskej obci Poloma a keď sa o rok potom oženil s Emou Krochmaľovou, presťahovali sa do učiteľsko – kantorského bytu s pozemkom v neďalekej Vysokej. Tu učil, kantoroval, nacvičoval divadelné predstavenia. Začal šľachtiť rôzne odrody jabloní, sliviek a hrušiek tak, aby odolali chladnému podnebiu, a vysádzal ich na voľné prielohy. Do svojpomocne postaveného domu v Krivanoch sa presťahoval v roku 1953. Učil slovenský, nemecký jazyk, hudobnú výchovu i práce na pozemku a založil tu mičurinskú stanicu. V roku 1968 založil folklórny  kolektív, účinkoval v ňom a písal scenáre využívajúc miestny folklórny materiál. Jeho scenáre sa stali podkladom divadelnej a televíznej tvorby aj v profesionálnom umeleckom svete a jeho výskumy sú dodnes prameňom mnohých prác folkloristov i mladých etnológov. Začiatkom 70. rokov predal Krajskému múzeu v Prešove 1800 predmetov, kúpil si ojazdený trabant a s fotoaparátom, „pisankami“ a magnetofónom roky navštevoval pamätníkov, fotografoval, nahrával …

V roku 1976 začal pracovať ako odborný pracovník Okresného múzea v Starej Ľubovni veriac, že tak bude môcť urobiť pre záchranu kultúrneho dedičstva viac. Bol spoluzakladateľom múzea ľudovej architektúry pod Hradom Ľubovňa, uskutočnil stovky terénnych výskumov, nahral tisícky hodín záznamov, zozbieral stovky artefaktov, vytvoril tisícky dokumentačných fotografií a odborných záznamov tradičného spôsobu života.

V Krivanoch vybudoval amfiteáter, v jeho areáli sústredil tradičné stavby s dobovým zariadením, zriadil lokálne múzeum a je spoluautorom monografie 700-ročnej obce Krivany (2001). Bol zapáleným obrancom nárečí a bohatou korešpondenciou s príslušnými inštitúciami sa snažil o reformu slovenského jazyka i miesto pre tradičnú kultúru v učebných osnovách i médiách a apeloval na chýbajúce národopisné periodiká. 

Na dôchodku začal s triedením a publikovaním výskumov – od roku 1992 do roku 2015 vydal 24 kníh, väčšinou v šarišskom nárečí. Tento Šarišan hovoriaci aj esperantom bol etnografom, zberateľom, národopiscom, folkloristom, scenáristom, osvetovým pracovníkom, botanikom, ovocinárom, pedagógom, jazykovedcom, obhajcom nárečí, múzejníkom, zberateľom tradičnej materiálnej i duchovnej kultúry…všestranným polyhistorom, ktorý mal v úcte dedičstvo predkov a rozmanitosť života.