Autor: Mgr. Františka Marcinová, PhD.

Dejiny určujú kým sme boli, kým sme a kým budeme. Ženy tvoria neodmysliteľnú časť dejín hradu Ľubovňa. V predchádzajúcich obdobiach sa však historici venovali predovšetkým dvom princeznám z rodu Bourbon (Borbón). Ale do dejín hradu sa zapísalo viac žien. Výstava mapuje ženy v dejinách hradu, od svojho počiatku. Predstavuje nie len vybrané ženy hradu Ľubovňa, ale prostredníctvom týchto žien prezentuje život ženy.

Niet viac ženskému uchu lahodiaci jazyk ako francúzština. Už len pomenovanie ženy po francúzsky La femme a to, že boli ženy na hrade bol proste osud, či predurčenie – fatale.

Postavenie ženy v minulosti

Postavenie žien sa v dejinách výrazne menilo. V  období stredoveku bol postoj k nim silne ovplyvnený vierou a náboženstvom. Základným ponímaním ženy bola vierouka, podľa ktorej pramatka Eva bola príčinou hriechu a pádu ľudstva do nemilosti a utrpenia. Tento postoj dával ženy do temného svetla, ktoré predpokladalo vysokú náchylnosť ženy na hriech. Práve protikladom toho bol idol ženy rozdelený do dvoch podôb: žena- svätica, žena – symbol lásky. Obe tieto podoby sa výrazne prejavili v literatúre, v umení a z toho aj v kultúrnom ponímaní žien. Ženy v období stredoveku boli determinované ich spoločenskou rolou. Život ženy bolo možné rozdeliť do troch hlavných životných etáp: panenstvo, manželstvo a vdovstvo. Žena bola považovaná za slabšie pohlavie a mala byť chránená (mužom). Z toho dôvodu podliehala najprv moci otca a neskôr manžela. Pozícia manželky a matky začala byť významná až v novoveku. Ponímanie žien v tomto období bolo dvojtvárne. Na jednej strane bola žena svätica, na druhej strane žena nositeľka hriechu. Zmena v jej vnímaní bola následkom renesancie, kedy sa žena stala ideálom krásy. Ideálna žena v stredoveku bola svätica žijúca panenským spôsobom života. Jej najväčšími pozitívami mali byť neochvejná viera, zbožnosť, oddanosť Bohu a dobročinnosť. Život žien sa riadil predovšetkým vonkajšími podmienkami a ich spoločenské postavenie určovala ich prirodzená funkcia, ale najmä kultúra. Ženy sa zriedka angažovali vo verejnej správe, čo dosvedčuje malé množstvo kráľovien v dejinách Uhorska a Poľska.

 

Ženy boli od počiatkov európskych kráľovstiev závislé od mužov – najprv to bol otec, potom manžel a v prípade vdovy mnohokrát aj syn. Ženy v Uhorsku boli už od zákonov panovníka Štefana I. právne spôsobilé, ale iba vo veciach týkajúcich sa majetkových záležitostí, cti a morálky. Výrazná zmena nastala v polovici 16. storočia. S vrcholom humanizmu a renesancie v Uhorsku nastúpili výrazné zmeny v ponímaní úlohy a postavenia žien v spoločnosti. Zmeny boli zapríčinené najmä situáciou v Uhorsku. Väčšia časť mužov bola na bojiskách a ženy boli odkázané samy na seba. Na pleciach žien ostalo celé hospodárstvo, čím sa žena stala rovnocenným partnerom muža v správe majetku. Postavenie ženy bolo výrazne závislé od jej stavovskej príslušnosti. Na rozdiel od šľachty sa ženy v mestách riadili vlastnými právami. Neraz sa realizovali v rôznych povolaniach a mohli byť aj členkami cechov. Úplne iné postavenie mali ženy poddané, ktoré boli prakticky rovnocenné poddaným mužom. V ich prípade sa však zaužívali tradičné činnosti žien ako upratovanie, varenie, ale napr. aj starostlivosť o zdravie.

Výrazná zmena v postavení a ponímaní ženy nastala v 19. storočí. V rámci ničenia stavovských rozdielov sa postupne začínajú ozývať aj hlasy na vyrovnanie rozdielov medzi pohlaviami. Išlo o zrovnoprávnenie žien najmä v pracovných činnostiach či niektorých povolaniach, napr. lekár, právnik atď. Rozvoj zrovnoprávnenia pohlaví prinieslo až 20. storočie, kedy ženy v dôsledku 1. svetovej vojny boli nútené nahradiť mužov na mnohých pozíciách. Prevzatie roly muža v praktickom živote prinieslo zrovnoprávnenie vo všetkých oblastiach života. Do popredia sa postupne dostala aj erotická funkcia ženy. Táto zmena priniesla negatíva, čo dosvedčuje aj názov výstavy. Femme fatale (osudové ženy) začali byť vnímané ako erotické objekty, objekty vášne. Zavŕšením svojprávneho postavenia žien boli 60. roky 20. storočia, kedy v USA vynašli antikoncepciu. Ženy dostali do rúk možnosť rozhodovať o svojom rodičovstve. Tým získali „vládu“ nad vlastným telom, a tak rovnoprávnosť s mužmi, čo so svojím životom môžu urobiť.

 

Ponímanie ženy v minulosti najlepšie charakterizuje opis života dievčaťa v podobenstve: „Do 10 rokov sa s ňou teš, do 15 češ, do 20. roku stráž a po 20. roku zaplať tomu, čo ti vezme ťarchu z domu“.

Do 10 rokov sa s ňou teš, do 15 češ

Malé dievčatká boli vnímané ako milé ozdoby šľachtickej rodiny. Detstvo a výchovu detí v minulosti dokumentujú najmä návody na výchovu a spôsoby výchovy detí. Chápanie dospelosti však bolo v každom období iné. Tých, ktorých my dnes pokladáme za deti, boli v minulosti ponímaní už ako dospelí. V stredoveku bola veková dospelosť u žien stanovená na vek dvanásť rokov, pretože v tomto veku mohli začať súdny spor. Od štrnástich rokov bola žena zodpovedná za záležitosti týkajúce sa dlhov, záloh, zlatých a strieborných predmetov a hnuteľností. V šestnástich rokoch mohla už voľne disponovať svojím majetkom. Táto časová os sa v priebehu vekov posúvala, pričom v 20. storočí sa ustálila na veku pätnásť rokov s úplnou právnou dospelosťou vo veku osemnásť rokov.

Po 20. roku zaplať tomu, čo ti ťarchu berie z domu

Dámy pred prahom plnoletosti boli pripravované na základnú funkciu ich života – manželka a matka. V období dospelosti bol najväčšou starosťou dievčat a najmä ich rodičov dobrý vydaj. Dievčatá museli byť do dosiahnutia plnoletosti pod ochranou poručníkov (rodičov, starých rodičov a iných). V staršom období bola hranica dospelosti u žien určená na vek dvadsaťštyri rokov. V prípade, že chceli ženy dosiahnuť plnoletosť skôr, museli vstúpiť do manželského zväzku, čo bolo v stredoveku možné od dvanástich rokov, neskôr od šestnástich rokov. P. Pazmány na začiatku 17. storočia odporúča vek na vydaj sedemnásť – osemnásť rokov.

Dobrá žena je ozdobou svojho muža

Podľa odvekej tradície bolo základom života každej ženy manželstvo. Znakom správneho kresťanského manželstva bol výhradný rovnoprávny zväzok muža a ženy, jeho pevnosť, stálosť a hlboké spojenie oboch manželov v doživotnom spoločenstve s bezpodmienečným prijatím hlavného cieľa – plodenia detí. Žena nadobudnutím statusu manželky a matky získala všeobecne akceptovanú pozíciu ako matky a rodičky synov, tak aj hospodárky či správkyne majetku získaného manželom. Kľúčovým momentom pre vytvorenie jej identity bolo materstvo. Manželským patentom Jozefa II. z roku 1787 sa zmenilo ponímanie manželstva v Uhorsku. Postavenie žien bolo uvoľnenejšie, pričom sa kládol dôraz na ich vzdelanie. V tomto období sa začínajú vo svete objavovať aj prvé emancipačné úsilia (Anglicko, USA). V Uhorsku žena ostávala vnímaná ako dobrá manželka. Podľa vtedajších pravidiel mala byť dokonalá manželka ozdobou svojho muža, musela byť vždy po ruke, nemala byť tvrdohlavá, svojvoľná, mala si dávať pozor na jazyk, jesť a piť striedmo. Mala byť čistotná. Peniaze, ktoré jej manžel zveril, nemala hneď minút. Mala dobre variť, pri stole mala byť viac ticho ako hovoriť, nemala pozerať na iných mužov, nemala sa ponevierať po uliciach a hrať karty, či dokonca piť s cudzími.

To, čo chce Boh, treba prijať

Už od nepamäti mali osobitné postavenie medzi ženami staršie dámy a vdovy. Vdove patrilo osobitné vdovské právo, ktorého ochranu položili už zákony Štefana I. Podstatou vdovského práva bolo zabezpečenie dôstojného života primeraného stavu vdovy po smrti manžela. Vdovy na hrade Ľubovňa sa objavujú až v 20. storočí. Toto storočie je v dejinách žien spojené s emancipáciou, s udelením rovnakých práv ako mali muži. Emancipácia priniesla na jednej strane rovnoprávnosť v postavení muža a ženy, na druhej strane zneužívanie žien ako erotického symbolu. Ako sa hovorí, na všetko musel dozrieť čas.