Autor: Ľudmila Jendrichovská

Oslovenie

V jedno nedeľné krásne popoludnie si kráčam so svojím manželom na futbalové ihrisko a v tom stretnem moju  známu, mimochodom pani riaditeľku hradu, ku ktorej som mala vždy veľkú úctu, ako môže byť žena riaditeľkou hradu. Ona ma vtedy oslovila takto: „Milka moja, nechcela by si ísť pracovať na hrad ako upratovačka?“

Vtedy som si pomyslela: “Ja, šedá myška, pracovať na hrade?

Ale, veď to skúsim. Však v minulom živote som tam vládla, tak teraz to musím odčiniť. Všetko čo som vtedy pokazila, tak teraz mám šancu napraviť. Tak som to teda skúsila.

Práca na hrade

Vtedy tam pracovala moja hradná kolegyňa. Volala sa Helenka. Pomaly ma zaúčala do práce na hrade a do jeho tajomstiev. Hovorili sme si A JE TO. Ako z tej rozprávky o dvoch šikovných chlapcoch … všetko to, čo sme pokazili, nám opravil náš šikovný opravár Fero. Mali sme ho rady. Bol to náš hradný záchranár, ktorý všetko vedel. No na takom hrade je aj hradný správca. Po odchode do dôchodku nášho správcu, nastúpil krásny mladík menom Dalibor. Raz ráno si vykračoval do práce a ja mu hovorím: „Pán správca noste tu na hrade čiapku, lebo tu duje aj keď neduje.“ Vtedy sa tak na mňa čudne pozeral, prečo mu takto hovorím, veď je ešte mladý. Neskôr však zistil, prečo som mu takto povedala a tú čiapku už potom nosil.

Hradné prekvapenia

Raz, keď som si takto vykračovala do práce, pokladnička v hrade mi vraví: „Milka, zastav sa v kancelárií správcu“. Zobrala som si to skratkou okolo hradnej kaplnky a studne. V tom pozerám … “akosi je tu vidno, akoby sa mi otvoril veľký obraz do okolia hradu.” Hneď som ale spozornela! “Veď tu nie je múr! Ach Bože, veď spadol múr!” Letím hore ku správcovi a vravím: „ Pán správca spadol múr!“ Bol práve zaneprázdnený prácou so stavebným majstrom. V tom čase sa práve opravoval renesančný palác. Vraví mi: „Dobre Milka, je 1. apríl, tak nerobte srandu, my tu riešime dôležité veci.“ Ale ja na to: „Pán správca, ale naozaj spadol múr, nie je to aprílový žartík!“ A vtedy sme všetci zvážneli. Bola to pravda a bol to môj zvláštny zážitok. Tých zážitkov som mala viac. Veď na hrade sa vždy niečo deje.

Raz, keď som diavovala drevenú podlahu u Raisa (pozn. expozícia rodiny Raisz), práve prechádzala skupina dôchodcov z hotela SOREA. Tak som sa schovala za dvere a tam som si vypočula názory návštevníkov. Jedna pani vraví: “Ale tu smrdí.” Druhá pani vraví: “Ako to tu vonia.” V tom sa dvere zatvorili a objavili ma. Pýtali sa: „Pani, Vy tu pracujete? Koľko ľudí pracuje na tomto hrade?“

Radosť pri práci

Mala som veľmi rada túto prácu. Či už to bolo upratovanie expozícií, zametanie hradnej cesty, hrabanie hradného kopca, či čistenie chodníkov od snehu. Keď som už bola trochu unavená, zašla som si do hradnej kaplnky pomodliť sa a nabrať silu do ďalšej práce. Zastavila som sa aj pri hroboch pri kaplnke. Nabrala som sily a išla ďalej. Najviac som sa tešila, keď na hrad nastúpili cez prázdniny lektorky a lektori. Priniesli nám mladú krv a radosť do ďalšej práce. Všetci sme sa tešili na našu After párty, ktorú vždy zorganizovali naši mladí študenti.

Ukončenie hradnej sezóny

Na takú jednu párty si rada spomínam, lebo naša mladá študentka Františka mi hovorí takto: „Teta Milka, naša After párty sa bude konať vo veži a Vy budete jej prekvapenie.“ Nakoľko som rada skladala básničky a častušky, tak som jej povedala: „Dobre, niečo vymyslím“. Kráčali sme všetci hore schodmi vo veži (bolo ich 106) za sprievodu hostí – sokoliarov, Pagáčovcov – pracovníkov renesančného paláca, hostí z Poľska a pána správcu. Bola noc, ale osvetlení sviečkami a fakľami nám bolo jasno a tajomne. Spievali sa pesničky a bola to úžasná atmosféra. No keď sme vystúpili na najvyššie podlažie veže a uvideli sme cez okienka to nádherne osvetlené mesto, všetkým nám bolo okolo srdca tepľúčko.

Princezná …

A v tom Františka zavelila „Teta Milka, poďte do stredu a niečo nám zarecitujte.“ Všetci sa rozstúpili na okraj okrúhleho podlažia veže a ja som zostala v strede stáť osvetlená sviečkami a fakľami. Nastalo ticho a ja som si uvedomila, že im musím niečo zarecitovať. Tak som si spomenula na básničku mojej mamy o skamenenej pastierke. Všetci ma s údivom počúvali a ja som sa tej noci cítila ako princezná na mojom hrade. Bol to môj najkrajší zážitok a vďačím tím ľuďom, ktorí sa o to pričinili. Veľmi rada som skladala pri svojej práci básničky a častušky o svojich kolegoch, keď mali narodeniny. Lebo keď pracujete medzi nebom a zemou, tak vás napadajú myšlienky, ktoré keď ste v reálnom svete, vás nenapadnú.

Hradná Popoluška – Milka Jendrichovská

Práve aj táto fotografia  svedčí o tom, ako čítam častušku o svojich milých kolegoch, ktorých som mala veľmi rada a mám rada dodnes.

… alebo popoluška

Lebo hoci som pracovala ako upratovačka na hrade, vždy som sa pri nich cítila ako princezná. Tak ma aj oslovovali …. naša POPOLUŠKA. Raz keď som išla ovešaná metlami, vedrami a handrami, išiel práve náš správca s hradnou návštevou a vraví: „To je naša POPOLUŠKA.“ Veľmi ma to potešilo a ja im vravím, že ale z POPOLUŠKY sa stala večer Princezná… a ja som sa tou princeznou pri nich cítila.

Vďaka vám za to! Ako náš humorista Ander z Košíc hovorí svojej Erži: „Škaredá si ako cesta do roboty!“ Tak u mňa to neplatí. Moja cesta do roboty bola veľmi pekná a pekná som sa cítila aj ja na nej. A najväčšia vďaka patrí ľuďom, ktorých som na nej stretla. Vďaka vám za všetko dobré a milé. Bol to nádherný úsek môjho života.

Vaša verná Popoluška – Milka Jendrichovská

Aj tento hradný príbeh môžte spoznať na výstave La femme fatale hradu Ľubovňa, ktorú uvidíte ešte do konca septembra 2021.

Srdečne pozývame!