Autor: Mgr. Radovana Čubová

Zálohované mestá

Po podpísaní zálohu 8. novembra 1412 sa Ľubovniansky a Podolínsky hrad, k nim prislúchajúce dediny a niektoré ďalšie spišské mestá, stali súčasťou zálohovaného územia. Tieto mestá tvorili akési spoločenstvo, ktoré malo odlišný vývoj ako ostatné mestá v Uhorskom kráľovstve. Žigmund Luxemburský sa ešte počas svojho života snažil pripojiť zálohované časti späť k Uhorsku, čo sa mu ale nepodarilo. V konečnom dôsledku to bolo ale pre konkrétne mestá dobre, pretože najväčšmi záloh pocítili práve oni.

Bohatý región

Nové postavenie v rámci kráľovstva neváhali mestá využiť vo svoj prospech a ďalší spoločný rozvoj. Od obidvoch panovníkov dostávali privilégiá a výsady. Často sa ale stávalo, že dochádzalo k zmätočnej situácii. Kým poľský kráľ udelil nejakému mestu výsady uhorský ich hneď zrušil. Spiš nikdy nebol chudobným regiónom niekde v odľahlej časti Uhorska. Ešte predtým ako sa dostal pod správu poľskej kráľovskej koruny, bol dôležitým hospodárskym a kultúrne rozvinutým regiónom. Najväčšia koncentrácia stredovekých miest bola na Spiši. (SUCHÝ,M.: Spišské mestá v poľskom zálohu. s. 57)

Zálohované územie Spiša

Kladiete si otázky prečo to bolo tak a prečo práve Spiš? Nuž, odpoveď je veľmi jednoduchá. Severovýchodná hranica Uhorského kráľovstva bola vstupnou bránou zo severu. Tak to vo svojej knihe „Spišské mestá v stredoveku“ uvádza Richard Marsina (str.59). Navyše tu medzi Uhorskom a Poľskom prekvital obchod a územie oplývalo nerastným bohatstvom. Zálohované spišské mestá si mohli ponechať svoje výsadné postavenia. (LENGOVÁ,M.: Remeslo, cech a obchod na Spiši do polovice 17. storočia. s. 14)

Rozpad 24 spišských miest

Vznikom zálohu došlo k bezprostrednému zániku Provincie 24 spišských miest. Mestá sa rozdelili na zálohované a nezálohované a obidva tábory sa rozdelili na provincie. Mestá v správe poľského kráľa vytvorili spoločenstvo 13 spišských miest a zvyšok, ktorý v zálohu nebol sa definoval ako Provincia 11 spišských miest. Jedni i druhí si zachovali svoju samosprávu a svojbytné postavenie. Naďalej používali výsadné postavenie reprezentované privilégiom z roku 1271[1], právnym poriadkom Zipser Willkühr a cirkevnou autoritou v podobe Spišského prepoštstva. (Tamže)

Správna jednotka zálohovanej časti Spiša

Na čele Provincie 13 Spišských miest stál gróf, ktorý sa volil každý rok a zastupoval mestá. V jeho rukách sa sústreďovala všetka súdna i správna moc. Naproti nemu fungovala veľká i malá rada. Veľkú radu zastupovali richtári a volení zástupcovia jednotlivých miest a malá rada pozostávala iba z richtárov. Malá rada disponovala právom meča. Poľský kráľ tu zriadil starostovstvo a správou poveril ním vybraného starostu. Centrom zálohovaného územia pre poľského kráľa sa stal hrad Ľubovňa.

Vplyv zálohu na ďalšie fungovanie Spišských miest

Z princípu fungovania medzi dvoma kráľovstvami, urobili zálohované mestá svoje charakteristické právne postavenie. Obyvatelia týchto miest sledovali vlastný hospodársky a kultúrny rozkvet a preto veľmi nezáležalo na tom aký panovník na tom bude mať zásluhu. Hoci sa vo všeobecnosti predpokladalo, že zmluva podpísaná v roku 1412 bude mať negatívny dopad na tieto mestá a dediny, nebolo tomu nakoniec tak. Bolo to zásluhou miestnych samospráv a ich predstaviteľov, ktorí dokázali zo situácie vyťažiť. Keďže Spiš ležal na obchodných križovatkách oboch kráľovstiev, rozvíjal sa hlavne obchod a remeslo. Obyvatelia daných miest mali tak najväčší záujem o výsady akokoľvek spojené s obchodom. (SUCHÝ,M.: Spišské mestá v poľskom zálohu. s. 73)

Obchod v zálohovaných mestách

Obyvatelia miest v spišskom zálohu sa nezameriavali iba na domáci obchod, ale výhodná poloha regiónu im umožňovala sústreďovať svoje záujmy aj mimo hraníc. Na diaľkový obchod stavila predovšetkým Spišská Nová Ves, ktorá veľmi rýchlo získala status vedúceho postavenia. Čoskoro na to sa Provincia 13 spišských miest dostala do sporu s ostatnými východoslovenskými mestami, predovšetkým s Levočou, Kežmarkom ale aj Košičanmi. Problémom celej situácie bolo, že zálohované mestá nemali jasne definované postavenie v rámci Uhorského kráľovstva a susedným mestám sa navyše nepáčilo ako využívajú privilégia od oboch panovníkov.

V obľube poľských kráľov

Situácia sa zhoršovala najmä po tom, čo mestá vo výraznej miere podporoval poľský panovník. Ten ich v Poľsku postavil na tú istú úroveň ako poľských obchodníkov. Čo bolo na tom ale najzaujímavejšie ? Poľskí králi podporovali v tomto spore Spišské mestá. Žigmund I. nariadil aby všetky poľské mestá susediace na hranici so spišským regiónom rešpektovali výsadné postavenie Provincie 13 Spišských miest a umožnili im voľne obchodovať na území poľského kráľovstva. Zároveň im prikazoval, aby  nevyberali od nich mýto ani žiadne iné poplatky. (SUCHÝ,M.: Spišské mestá v poľskom zálohu. s. 78)

Všetko malo svoje dôvody. Totiž poľská strana v tom videla vlastné ekonomicko-politické ambície, keď dôležité tovary privážali z Uhorska aj zálohované mestá. Keďže nemuseli platiť mýtny tridsiatok, cena bola výrazne nižšia oproti ostatným východoslovenským mestám. (Tamže)

Jarmoky, remeslá a iné mestské záležitosti

Do začiatku 16. storočia boli nezálohované mestá Levoča a Kežmarok najvýznamnejšími centrami obchodu a remesiel. Po tom, čo Uhorsko i Poľsko prijali fakt, že Spišský záloh nadobúda kontúry trvalého stavu, začali sa do popredia dostávať aj niektoré zálohované mestá ako Spišská Nová ves či Podolínec. Nemalú úlohu pri tom zohrávala výsada usporadúvať jarmok, na ktorom mohli remeselníci predávať svoje výrobky. I v domácom obchode sa však obidve skupiny nevedeli dohodnúť a začali si svoje výročné trhy bojkotovať. Spišské mestá dostali od poľského (niektoré od uhorského) kráľa právo usporiadať aj niekoľko jarmokov mesačne. Čo sa samozrejme nepáčilo susedným mestám Levoči a Kežmarku. (LENGOVÁ,M.: Remeslo, cech a obchod na Spiši do polovice 17. storočia. s. 110)

Jeden z najlepších slovenských mediavelistov, ktorý sa tejto téme aktívne dlhé roky venoval bol profesor Richard Marsina. Ten uviedol, že súperenie oboch Provincií podporil aj rozvoj obchodu v nezálohovaných mestách, predovšetkým však v Levoči, ktorej jarmok bol najvychýrenejší. Počas 16. storočia takmer nebolo na Spiši mesto, kde by sa aspoň dvakrát za mesiac nekonali jarmoky. S tým samozrejme súviseli remeslá. Pretože čo by sa predávalo na jarmoku, keby nebolo výrobkov? (SUCHÝ,M.: Spišské mestá v poľskom zálohu. s. 80)

Remeslo má zlaté dno

V spišských zálohovaných mestách sa remeselnícka výroba vyvíjala inak ako v slobodných kráľovských mestách. Vo väčšine zálohovaných miest sa remeslo vymedzovalo len na niektoré odvetvia. Keďže región Spiša bol agrárny a zameriaval sa predovšetkým na poľnohospodárstvo nebolo nič prekvapujúce na tom, že bol vo veľkom rozšírený chov oviec a pestovanie ľanu a konope. Z toho sa neskôr vyrábalo súkno a plátno. Ich výrobu a produkciu zabezpečovali cechy súkenníkov a tkáčov. (LENGOVÁ,M.: Remeslo, cech a obchod na Spiši do polovice 17. storočia. s. 137)

Niektoré zálohované mestá prekvitali aj vďaka baníctvu. Remeselníci sa v týchto mestách špecializovali predovšetkým na kovolejárstvo, kováčstvo a výrobu zbraní a brnení. Spiš bol známy aj výrobou pušiek, teda puškárstvom. Prvenstvo si v tomto remesle vydobila Spišská Nová Ves, no veľmi známym bol aj majster puškár Ján Wassi, ktorý bol mešťanom v Starej Ľubovni. Rozšírené boli aj viaceré cechy nožiarov, zlatníkov, medikováčov či garbiarov. (Tamže)

Stará Ľubovňa v Spišskom zálohu

V nejednej štúdii, či článku bolo viackrát zdôraznené, že každý panovník pri svojom nástupe na trón potvrdzoval privilégiá kráľovským mestám. Už v čase spišského zálohu potvrdil poľský kráľ Ján Albrecht v roku 1492 viacero privilégií aj Starej Ľubovni. O niekoľko rokov neskôr získali obyvatelia i kupci Ľubovne aj ďalšie výsady. Koncom 15. storočia získali od českého kráľa a uhorského kráľa Vladislava II. Jagellovského právo, že ich nesmie nikto súdiť. Odrazu malo mesto v poľskom zálohu po prvýkrát vo svojej histórii právo meča. (ŠTEVÍK, M. a kol.: Stará Ľubovňa v premenách storočí. s. 17)

Erb rodiny Lubomirski

Záver

Vladislav potvrdil mešťanom Ľubovne aj dôležitú výsadu Žigmunda Luxemburského, ktorou boli oslobodení od platenia mýta. Cenným prameňom pre poznanie mesta z tohto obdobia je Mestská kniha, ktorá mapuje roky 1513 až 1583. Aj po podpísaní zálohu sa Stará Ľubovňa ďalej rozvíjala ako trhové mesto, kde pôsobili viaceré remeselnícke cechy. K tomu patrilo aj usporadúvanie trhu a jarmoku. Už v roku 1591 poľský kráľ Žigmund III. potvrdil Ľubovni právo organizovať trh na sviatok Nanebovstúpenia pána a na sviatok sv. Mikuláša, ktorý bol patrónom mesta. Ako už bolo spomenuté vyššie, podobne ako ostatné spišské mestá v zálohu, aj tu sa v priebehu 17. storočia zdvojnásobili počty jarmokov. Nemalú úlohu v procese rozkvetu mesta zohral aj rod Lubomirski. Práve členovia tohto rodu sa zaslúžili o to, že o období spišského zálohu hovoríme ako o pozitívnom výsledku udalostí z roka 1412. Aj vďaka tomu mohla Ľubovňa v nasledujúcich storočiach prekvitať. (MARCINOVÁ,F.-ŽARNOVSKÝ,P.: Kniha testamentov mešťanov mesta Stará Ľubovňa 1660-1747. s. 11)


Zoznam použitej literatúry

  1. LENGOVÁ,M.: Remeslo, cech a obchod na Spiši do polovice 17. storočia. Bratislava: Marenčin PT, 2017. 252 s. ISBN 978-80-8114-946-0
  2. MARCINOVÁ,F.-ŽARNOVSKÝ,P.: Kniha testamentov mešťanov mesta Stará Ľubovňa 1660-1747. Turany: Tlačiareň P+M, 2016. 378 s.
  3. SUCHÝ,M.: Spišské mestá v poľskom zálohu. In Spišské mestá v stredoveku. Editor Richard Marsina. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. s. 55 – 84.
  4. ŠTEVÍK, M. a kol.: Stará Ľubovňa v premenách storočí. Košice: Grafika s.r.o., 2006. 94 s. ISBN 80-969589-0-9

[1] Privilégium Štefana V. pre Spišských Sasov