Autor: Mgr. Monika Pavelčíková

Monika Pavelčíková

V roku 1985 ukončila štúdium na Univerzite Jána Evangelisty Purkyňe v Brne, Filozofickú fakultu, katedru etnografie a folkloristiky. V Ľubovnianskom múzeu v Starej Ľubovni pracovala od roku 1978 ako odborná pracovníčka. Bola autorkou výstav a expozícií s etnografickým zameraním. Odborne sa realizovala v národopisnej expozícii v prírode (skanzene pod hradom) pri tvorbe expozícií bývania, odievania a materiálnej kultúry vôbec. Od počiatku pôsobenia v múzeu sa venovala akvizičnej činnosti a odbornému spracovaniu zbierkových predmetov, obnove pamiatok – stredovekému hradu a ľudovej architektúre.

Prvá návšteva

Moja prvá návšteva Ľubovnianskeho hradu sa spája so školským výletom počas štúdia na gymnáziu  v roku 1972. Doteraz si spomínam na staršieho pána, ktorý nám zanietene rozprával o jeho histórii a sprevádzal nás po nádvoriach a expozíciách. Bol to Andrej Čepiššák, zakladateľ a prvý riaditeľ Múzea v Starej Ľubovni. Jeho výklad ma veľmi zaujal a kráčajúc z hradu alejou mi skrsla v hlave myšlienka: Čo, ak by som raz pracovala na tomto hrade?

Začiatky

O šesť rokov sa táto myšlienka premenila na  skutočnosť, kedy som sa ako odborná pracovníčka začlenila do malého kolektívu vedeného vtedajším riaditeľom Marcelom Smetanom.  Moje prvotné pracovné skúseností, ako to na každom inom pracovisku býva, boli všelijaké. Aj napriek tomu, že múzeum malo viac ako 20 rokov, stav expozícií, prevádzkových budov, depozitárov a samotného hradu bol vo veľmi zlom technickom stave.  Múzejníčku zo mňa postupne vychoval kolega Ján Lazorík, ktorý bol v mojich detských rokoch mojím učiteľom na ZDŠ v Krivanoch. Bol mi vzorom hlavne v pracovnom nasadení, zanietenosti a ochote pracovať pre múzeum aj vo svojom voľnom čase. Naše spoločné cesty po obciach v okrese Stará Ľubovňa v jeho belasom Trabante boli pre mňa vysokou školou. Fotografovali sme architektúru, krajinu, práce na poli, na magnetofónové kotúče sme nahrávali piesne a rozprávania starých múdrych pamätníkov a zbierali predmety, ktoré sa stávali muzeálnymi exponátmi. Tento krásny kraj mi učaroval.

Rodina

Na tomto hrade som sa zoznámila so svojím manželom a rozhodla sa tu natrvalo usadiť. Prišlo obdobie „ troch materských dovoleniek“, ale po nich som sa opäť s radosťou vrátila k svojej muzeálnej práci. Pod hradom sa začala kreovať malá dedinka – skanzen. Tam som mohla ukladať predmety, odevy, textílie, poľnohospodárske náradie a všetko, čo som o živote na gazdovstvách získala na cestách v teréne. S rovnakým zanietením som o tom rozprávala prichádzajúcim návštevníkom. Bola to zaujímavá a zmysluplná práca.

Práca

Nežná revolúcia priniesla pozitívne zmeny aj do nášho múzea. Novým riaditeľom sa stal kolega Rudolf Žiak, ktorý žiaľ po troch rokoch práce na novom smerovaní múzea odišiel pracovať do hlavného mesta. Na jeho odporúčanie som bola  Ministerstvom kultúry SR poverená riadením nášho múzea. Písal sa rok 1995.  Aj napriek tomu, že som vedela aké nároky si vyžaduje táto práca,  premohol ma strach zo zodpovednosti, ktorý ma neopustil až do ukončenia v riaditeľskej funkcii v roku 2011. Boli to veľmi náročné roky v mojom súkromnom, rodinnom i pracovnom živote. Poháňalo ma snaženie dostať toto múzeum z úpadku  na úroveň okolitých spišských múzeí. Vďaka správnym ľudom  nielen v pracovnom kolektíve, ale aj u zriaďovateľov sa podarilo v tomto múzeu urobiť veľa dobrých rozhodnutí a aktivít, ktoré dostali naše múzeum do povedomia nielen obyvateľov Slovenska, ale aj zahraničia.

Som rada, že súčasťou mojej práce boli aj kontakty s kolegami zo zahraničia, prijímanie hostí a predstaviteľov z rôznych oblastí politického, spoločenského, kultúrneho a duchovného života, stretnutia s potomkami šľachtických rodov, ktorým v dávnej i nedávnej histórii tento hrad patril, prijatie diplomatického zboru SR a pod. Som vďačná osudu, že sa mi podarilo pripraviť môjho mladého kolegu Dalibora Mikulíka na regulárne prevzatie riaditeľskej funkcie a pod jeho vedením ešte zopár rokov v múzeu pracovať.

Po tridsiatich siedmych rokoch som sa s mojou zaujímavou a obetavou prácou v múzeu rozlúčila a odišla do dôchodku, kedy mi moje dni spestrujú dve vnúčatká.

Ďalšie osudy žien spätých s hradom Ľubovňa sa dozviete na výstave “La femme fatale – osudové ženy hradu Ľubovňa” ešte do konca septembra 2021.

Srdečne pozývame!