Autor: Mgr. Františka Marcinová, PhD.

La femme fatale hradu Ľubovňa

Výstava, ktorá dokumentuje život žien na hrade Ľubovňa od najstarších čias až po súčasnosť.

Dejiny určujú kým sme boli, kým sme a kým budeme. Ženy tvoria neodmysliteľnú časť dejín hradu Ľubovňa. V predchádzajúcich obdobiach sa však historici venovali predovšetkým dvom princeznám z rodu Bourbon (Borbón). Ale do dejín hradu sa zapísalo viac žien. Výstava mapuje ženy v dejinách hradu, od svojho počiatku. Predstavuje nie len vybrané ženy hradu Ľubovňa, ale prostredníctvom týchto žien prezentuje život ženy.

Niet viac ženskému uchu lahodiaci jazyk ako francúzština. Už len pomenovanie ženy po francúzsky La femme a to, že boli ženy na hrade bol proste osud, či predurčenie – fatale.


Počiatky hradu Ľubovňa siahajú do poslednej tretiny 13. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1311. V tomto období do dejín hradu zasiahli ženy významného postavenia. Prvou písomne doloženou ženou hradu Ľubovňa bola vdova po Omodejovi Abovi. Tá sa po smrti svojho manžela v roku 1311 písomne vzdala majetkov Abovskej a Zemplínskej stolice a tiež hradu Mukačevo a Ľubovňa. Toto odovzdanie ostalo iba v teoretickej rovine, pretože čoskoro sa jej synovia v boji postavili proti kráľovi. O samotnej vdove je známe veľmi málo. Zmienky o jej osobe sa zužujú iba na listiny vydané ňou a jej deťmi.

Významnejšími postavami ženského pohlavia, ktorých život sa spája s hradom Ľubovňa, sú dve princezné – dve kráľovné – dcéry Ľudovíta I. Veľkého – Mária a Hedviga. Ľudovít I. Veľký bol významný panovník, ktorému Pán Boh nenadelil mužského potomka. Podarilo sa mu zabezpečiť tróny pre jeho tri dcéry: Katarínu, Máriu a Hedvigu. Vychovával svoje dcéry v uhorskom duchu, zbožne a snažil sa o ich vzdelanie, najmä v latinčine. Najstaršej Kataríne mal pripadnúť trón v Uhorsku. Stredná Mária mala byť poľskou panovníčkou a od jej 8 rokov bola sľúbená brandenburskému markgrófovi, o dva roky staršiemu Žigmundovi. Najmladšia Hedviga bola zasnúbená s Viliamom Rakúskym (Habsburským) a mala zabezpečiť spoluprácu a mier s Rakúskom. Tieto plány zmaril rok 1382 a smrť Ľudovíta I. Veľkého. Ešte v roku 1379 zomrela Katarína, čím sa uhorský trón presunul na Hedvigu.

Po smrti kráľa si uhorská šľachta vybrala za právoplatného panovníka Máriu, pričom v čase neplnoletosti bola jej regentkou matka, Alžbeta Kotromaničová. V roku 1392 sa Mária zdržiavala na hrade Ľubovňa, kde sa stretla so svojou sestrou Hedvigou, poľskou panovníčkou.

Mária I. z Anjou

Mária bola druhou najstaršou dcérou Ľudovíta I. Veľkého. Bola určená na poľský trón a zasnúbená s brandenburským markgrófom Žigmundom Luxemburským. Podľa kronikárov bola vysoká, plavovlasá, nie veľmi pekná, ale milá a nežná, no tiež utiahnutá a vážna. V roku 1379 bola v Trnave zasnúbená so Žigmundom. Žigmund bol od roku 1377 vychovávaný v Uhorsku. Hoci Mária nemala ešte vek na vydaj, jej otec ju zaviazal Žigmundovi zmluvou. Matke Alžbete Kotromaničovej sa snúbenec veľmi nepáčil a po smrti Ľudovíta I. Veľkého ho vypudila z kráľovstva. Zosobášili sa až 1. novembra 1385, keď mala Mária 16 rokov a Žigmund 18. Mária bola vtedy už 3 roky kráľovnou. Korunovaná bola 17. 9. 1382 a ako hovoria staré kroniky: „… všetok ľud jednomyseľne nazýva túto pannu kráľovnou, týmto slávnym pomenovaním zdobia ženu, posadia ju na vznešený trón jej otca a jej  panenskú hlavu korunujú posvätným diadémom.“ Kronikári Máriu vykresľujú vo veľmi dobrom svetle. Keď v roku 1386 boli spolu s matkou zajaté stúpencami Karola Malého, Mária odolávala žiadostiam Karola. K tomu, aby sa vzdala koruny, ju nabádala aj matka, aby si zachránili život. Podľa kronikárov vtedy matke povedala: „…  narodila som sa z kráľovského lona, poctená som otcovou hodnosťou a som už v dospelom veku, a preto si väčšmi želám byť zbavená života než poznávať cudzie príbytky a byť bez panovníckeho žezla.“ O panovnícke žezlo ju napokon pripravil jej manžel Žigmund Luxemburský, ktorý ju postupne odsúval z panovníckych právomocí. Po tragickej smrti, keď v požehnanom stave spadla na poľovačke z koňa, sa v roku 1395 podľa následníckeho práva mala kráľovnou v Uhorsku stať Hedviga. To chcel dosiahnuť aj jej manžel Vladislav II. Jagiełło. Mier so Žigmundom uzavreli až v roku 1397.

Osud mladšej Máriinej sestry Hedvigy bol v mnohom podobný. Potom ako si ju poľská šľachta vybrala za svoju panovníčku, bola v roku 1384 korunovaná za poľského kráľa.

Hedviga I. Uhorská

Hedviga I. je najmladšou dcérou Ľudovíta I. Veľkého. Pôvodne jej nezostalo ani jedno kráľovstvo, keďže Uhorsko a Poľsko sa rozdelilo medzi jej staršie sestry. Ľudovít I. dbal na vzdelanie dcér, najmä na cvičenia v latinčine. Ako päťročnú ju v roku 1378 vydali za osemročného Viliama Habsburského v Heinburgu. Po tomto sobáši ju rodičia vyslali na viedenský dvor, kde mala byť vychovávaná až do dosiahnutia veku vhodného na uzavretie manželstva (t. j. 12 rokov). Hedviga mala po sobáši s Viliamom získať vládu v Trevizánskom kniežatstve. Všetko sa zmenilo v roku 1379, keď zomrela jej sestra Katarína a ona sa stala následníčkou v Uhorsku po tom, čo v roku 1382 si uhorská šľachta vybrala za panovníčku Máriu. Okrem toho ani Poliaci nechceli Máriu a najmä Žigmunda na poľskom tróne. Nechceli ani Viliama. Po dohode s Alžbetou bola Hedviga vyslaná do Poľska. 16. októbra 1384 bola ako jedenásťročná korunovaná za poľského kráľa. Bola dedičkou poľského trónu po Piastovcoch, pretože bola vnučkou Alžbety Łokietkovej, sestry Kazimíra Veľkého. Už ako jedenásťročná bola Hedviga veľmi vzdelaná. Vedela po latinsky, po maďarsky, po nemecky, pravdepodobne aj po taliansky a mala základy poľského jazyka. Bola veľmi pekná a podľa kronikárov vyzerala staršie než bola. Ešte v roku 1385 do Poľska prišiel Viliam, ktorý chcel naplniť ich manželstvo. Hedviga mala svojho sľúbeného manžela veľmi rada a tajne sa stretli v refektári františkánskeho kláštora. K naplneniu manželstva nedošlo a Hedviga sa musela manžela vzdať. Poľská šľachta jej za manžela vybrala litovské knieža. Ten 15. februára 1386 prijal sviatosť krstu s menom Vladislav. O tri dni neskôr sa zosobášil s Hedvigou. Manželia vládli rovnoprávne a obidvaja mali vlastné kancelárie a dvory. 22. júna 1399 Hedviga predčasne porodila dcéru Alžbetu Bonifáciu. Tá žila iba tri týždne. 17. júla 1399 zomrela aj samotná Hedviga. O dva dni neskôr ju pochovali v katedrále na hrade Wawel, kde smútočnú reč predniesol Stanislav zo Skarbinierza: „Náš hlas vznáša sa k nebu, aby nám Pán Boh zachoval túto ozdobu poľského kráľovstva, svätyňu kráľovskej moci, ten neobvyklý klenot, útočisko vdov, tú potechu biednych, tú pomoc utláčaných, úctu cirkevných hodnostárov, tú útechu kaplánov, to umocnenie pokoja, svedectvo a ochranu práva Božieho.“ V roku 1997 ju Ján Pavol II. vyhlásil za svätú.