Autor: Mgr. Radovana Čubová

Žigmund Luxemburský

Žigmund Luxemburský – ryšavá líška, zákerný kráľ, prenasledovateľ husitov, cisár, ktorý išiel bezhlavo za svojím cieľom, no nie práve najschopnejší vojvodca. Tento významný a zaujímavý panovník mal vo viacerých krajinách, v ktorých vládol iné prívlastky a prídomky. Pre české kráľovstvo to bol nepriateľ a odporca husitov, podporovateľ rádu nemeckých rytierov. Pre Turkov vojvodca, ktorý svojich vojakov voviedol do neúspešnej križiackej výpravy. Tá sa preňho skončila porážkou v bitke pri Nikopole v roku 1396. Pre Uhrov bol kráľom, ktorý vydal Decretum minusDecretum maius, obmedzil zasahovanie pápeža do diania v krajine a povýšil slobodné kráľovské mestá na štvrtý stav uhorskej spoločnosti.

No a pre Spiš a Starú Ľubovňu?

Stará Ľubovňa má Spišský záloh.

Azda nenájdeme  historika, zaoberajúceho sa stredovekými dejinami Spiša, ktorý by sa aspoň čiastočne nevenoval aj Spišskému zálohu. Zatiaľ čo sme si v minulých častiach prečítali niečo o tom, kto, kedy a za akých okolností podpísal Spišský záloh, v nasledujúcich  riadkoch sa dozvieme, prečo k nemu vôbec muselo dôjsť.

Politika diplomacie na uhorskom dvore kráľa Žigmunda

Zahraničnej politike Žigmunda Luxemburského, jeho vzťahom s Českým kráľovstvom či s Rímsko-nemeckou ríšou sa venovalo viacero štúdií. Uhorsko-benátskemu súpereniu sa toľko pozornosti nevenovalo, pričom je nemenej dôležitý či zaujímavý. Vojensko-politický problém v Dalmácii znamenal pre Uhorsko administratívnu stratu východnej časti kráľovstva. Prečo si teda Žigmund musel požičať 37 tisíc kôp pražských grošov a prečo nemusel byť nakoniec záloh ani podpísaný?

Uhorsko a Benátky

Spor, ktorý mal svoju medzi-zastávku v roku 1412 a znamenal začiatok trvania vyše 360-ročného zálohu, prebiehal už niekoľko storočí. Uhorsko o Dalmáciu viedlo vojny približne od roku 1091. Vtedy uhorský kráľ Ladislav I. získal Chorvátsko. Potreboval si ale zabezpečiť aj priamy prístup k moru čo umožňovalo pobrežie Jadranského mora – Dalmáciu. Začal si preto nárokovať na toto Benátčanmi ovládane územie.  V priebehu storočí bola situácia veľmi neprehľadná, pretože obe z bojujúcich strán víťazili i prehrávali. Celému konfliktu navyše nepomáhalo ani mesto Zadar, ktoré sa striedavo prikláňalo raz na stranu Uhorska inokedy na stranu Benátok. (ŠTEFÁNIK, Martin. Pokusy Benátskej republiky o atentát na uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. s. 209)

Turínsky mier

V 14. storočí sa kráľovi Ľudovítovi I. z rodu Anjou  podarilo po víťaznej bitke nad Benátkami uzavrieť v roku 1358 Zadarský mier. Ním pripadla Dalmácia Uhorskému kráľovstvu, s čím sa ale Benátky samozrejme nehodlali zmieriť. Vypovedali novú vojnu, ktorú ale takisto prehrali a boli nútení podpísať Turínsky mier v roku 1381. Ten znamenal nielen potvrdenie straty v neprospech Benátok ale aj záväzok, že budú uhorskému kráľovi platiť ročný poplatok – 7 tisíc zlatých. (DVOŘÁK,P.: Rytier a jeho kráľ. s. 292)

Dedičstvo Uhorského kráľa či Žigmunda Luxemburského?

V roku 1387 získal, po rokoch bojov, titul uhorského kráľa Žigmund Luxemburský a s ňou aj problémové jadranské pobrežie. Od začiatku vlády mal s týmto dedičstvom neustále problémy, hoci ho počas zápasu o uhorský trón, Dalmácia i dokonca Benátky, podporovali. Keď sa po svojej korunovácii pokúšal upevniť svoju moc a stabilizovať pomery v krajine rozhodla sa ale Dalmácia nespolupracovať. Podľa toho ako to bolo pre ňu výhodné, pridala sa na zoznam Žigmundových nepriateľov. A tak to bolo takmer počas celej jeho vlády. Ako na hojdačke. (DVOŘÁK,P.: Rytier a jeho kráľ. s. 292)

Nepriateľ a záchranca

V roku 1396 sa Žigmund pridal ku križiackej výprave proti Turkom, ktorú organizovalo Francúzsko, Svätá Rímska ríša národa nemeckého a ďalší spojenci. V tom čase Osmanské vojská obliehali Konštantínopol v Byzancii. Pomoc križiackym vojskám poskytla aj Benátska republika, ktorá sa obávala o svojich benátskych kupcov na Východe. Flotila, ktorú poskytli Benátky úspešne bojovala proti Turkom, no najväčšmi jej bol zaviazaný uhorský kráľ -Žigmund. Práve ona sa totiž postarala o to, že po porážke križiakov mohol Žigmund nastúpiť na loď a odplávať do bezpečia. Vtedy Žigmund sľúbil hlavnému admirálovi flotily, že mu bude dokonca života vyplácať rentu 1000 dukátov. Spojenectvo Benátok a Uhorska vyzeralo naozaj sľubne no jeho postavenie v Dalmácii sa postupne oslabovalo a upevňovanie moci tam neprebiehalo podľa očakávaných predstáv. (ŠTEFÁNIK, Martin. Pokusy Benátskej republiky o atentát na uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. s. 210)

Neapolský nepriateľ

Čoskoro na to sa Dalmácia obrátila na Žigmundovho protikandidáta. Ladislav, z neapolského rodu Anjou[1] prišiel v lete roku 1403 do Zadaru a nechal sa tu korunovať za uhorského kráľa. Nezdržal sa ale dlho a keď po niekoľkých mesiacoch odišiel, podarilo sa Žigmundovi toto sporné územie dobyť späť. Zadar ale ostal v moci Ladislavových prívržencov a celá vec sa čoraz viac zamotávala. (ŠTEFÁNIK, Martin. Poľsko, Žigmund a benátska diplomacia. K medzinárodnému pozadiu zálohu spišských miest za vlády Žigmunda Luxemburského. s. 209)

Z celej situácie najviac ťažili Benátky. Neváhali rozohrať vlastnú politickú hru a dohodli sa s Ladislavom Neapolským na tom, že za 100 000 dukátov kúpia mesto Zadar a všetky práva na Dalmáciu.[2] Viaceré mestá boli Benátkam odovzdané v roku 1409 a splátka bola vyplatená v niekoľkých častiach. Odôvodňovali si to najmä tým, že  Ladislav Neapolský ako anjuovec a potomok Ľudovíta I. Veľkého, má právo na uhorský trón a teda aj Dalmáciu, ktorú Ľudovít Turínskym mierom pripojil k Uhorsku. Tým Benátky po rokoch trvajúcich vojen získali právo, na základe ktorého si de iure mohli nárokovať na dalmátske územie. (Tamže s. 211)

Uhorsko-benátsky konflikt

V nasledujúcom období roka 1409 obsadili Benátky postupne všetky mestá na juhu jadranského pobrežia. Žigmundovi ostali verné iba Šibenik, Trogir a Split. Pričom Trogir a Šibenik dobyli už začiatkom roka 1410. Paradoxom bolo, že Benátky sa v tejto chvíli pokúšali o mierové rokovania a na jar v roku 1411 vyslali do Uhorska svojich zástupcov. Admirál Thomas Mocenigo, ktorý zachránil Žigmunda v roku 1396 a Giovanni Barbarigo sa postavili do čela diplomatickej misie. Chceli presvedčiť uhorského kráľa, že je oveľa lepšie ak bude Dalmácia v ich rukách ako v rukách Ladislava Neapolského. V tom čase sa už ale Žigmund pripravoval na vojnu a zamýšľal prvom rade oslabiť viaceré benátske centrá obchodu vo Friulsku v Itálii. (DVOŘÁK,P.: Rytier a jeho kráľ. s. 293)

Kráľova snaha vyhrať vojnu

Žigmund sa snažil získať nielen viacerých prívržencov ale predovšetkým finančný kapitál. Okrem iného žiadal o podporu Byzanciu, Janov, lombardské mestá. Spočiatku sa nedarilo Benátkam, no v priebehu vojny sa misky váh prikláňali raz na jednu a raz na druhú stranu. Diplomatické rokovania so Žigmundom neustále stroskotávali a Benátkam tak nezostávalo nič iné iba zahnať ho do úzadia a prinútiť ho k ústupkom. (ŠTEFÁNIK, Martin. Pokusy Benátskej republiky o atentát na uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. s. 217)

Benátky a Vladislav Jagellovský

Keď predstavitelia Benátskej republiky videli, že Žigmund odmieta rokovať a ustúpiť so svojich požiadaviek, pokúsili sa obrátiť na poľského kráľa Vladislava Jagellovského. Dôvod bol úplne jednoduchý. So svojim bývalým švagrom nemal Žigmund dobré vzťahy. Vladislav sa prostredníctvom svojej manželky Hedvigy snažil získať uhorský trón a Žigmund tiež neprispel k zlepšovaniu vzťahov. Pasoval sa za ochrancu Rádu nemeckých rytierov, ktorý v Poľsku ohrozoval vládu jagellovskho kráľa. Na oblátku Rád podporil (najmä finančne) Žigmundove ašpirácie vo Svätej rímskej ríši. Po porážke Rádu a ich spojencov v bitke pri Grünvalde sa snažili obidvaja králi, Vladislav i Žigmund, dospieť k prímeriu. (ŠTEFÁNIK, Martin. Poľsko, Žigmund a benátska diplomacia. K medzinárodnému pozadiu zálohu spišských miest za vlády Žigmunda Luxemburského. s. 212)

Vývoj udalostí ale nevyhovoval Benátkam, ktoré dúfali, že proti Žigmundovi nájdu vhodného spojenca v podobe poľského kráľa. Uhorský kráľ z tejto diplomatickej motanice vykľučkoval naozaj bravúrnym spôsobom. Nielenže odstrihol Benátky od uzavretia dôležitého spojenectva ale zároveň zabránil tomu aby musel bojovať na dvoch frontoch.

Na ceste k Spišskému zálohu

Žigmund sa po uzavretí prímeria s Vladislavom Jagellovským  začal oveľa viac zaoberať mierovým spojenectvom s Poľským kráľovstvom. K stretnutiu oboch panovníkov došlo ešte skôr ako malo vypršať dohodnuté prímerie(august 1412). Výsledok už dobre poznáme, pretože slávnostná udalosť sa odohrala v Starej Ľubovni a pripomenuli sme si ju v predchádzajúcich častiach. Podpísanie mierovej dohody je dôležité aj kvôli tomu, že už vtedy pravdepodobne Žigmund prvýkrát vyslovil požiadavku, ktorá sa týkala pôžičky na financovanie vojenskej výpravy do Dalmácie. (MARSINA,R.: Stredoveké mestá na Spiši. s. 57)

Tvrdohlavosť jedného kráľa

Benátky boli zo spojenectva naozaj frustrované. Odvolali svojho diplomata a obrátili pozornosť na poľského kráľa Vladislava, ktorý im ponúkol, že pre nich vyjedná prímerie s Uhorskom. V apríli 1412 vypracovali pre svoju novú mierovú misiu plán, ktorý v sebe zahŕňal ponuku 300 tisíc dukátov pre Žigmunda. Musel ale odstúpiť Dalmáciu a uzavrieť mier. Druhou možnosťou bolo prímerie a záloh miest Trogir a Šibenik pre Benátky. Žigmund mal ale tvrdohlavú povahu a nechcel o tom ani počuť, hoci suma bola vskutku vysoká. Jeho počínanie bolo veľmi sebavedomé  až zarážajúce. Istotne bol posmelený svojim diplomatickým úspechom, ktorý mu zaručoval mier s Poľskom. Bol presvedčený o tom, že vojna s Benátkami sa chýli ku koncu a to hlavne z toho dôvodu, že mu dochádzali finančné zdroje. (ŠTEFÁNIK, Martin. Poľsko, Žigmund a benátska diplomacia. K medzinárodnému pozadiu zálohu spišských miest za vlády Žigmunda Luxemburského. s. 213)

Záver

Žigmund dúfal, že ak dá do zálohu niektoré Spišské mestá poľskému kráľovi, za sumu 37 tisíc kôp pražských grošov, porazí Dalmáciu. Veril, že ak sa mu toto vojenské ťaženie podarí doviesť do úspešného konca, bude môcť záloh veľmi rýchlo vyplatiť a územie pripojiť späť k Uhorskej korune. V oboch prípadoch sa mýlil. Nezískal ani Dalmáciu a ani zálohované mestá na Spiši. Tie sa tak stali na dlhých 360 rokov administratívnym centrom poľského kráľa na území Uhorska. A ako nám dejiny ukázali, záloh navyše uhorsko-benátskemu súpereniu veľmi nepomohol.

Nasledujúce roky sa niesli v znamení neustále prebiehajúcich mierových kôl rokovaní. Ich výsledkom bolo v roku 1413 podpísanie päťročného prímeria. Konflikt, ktorý v nemalej miere poznamenal dejinné udalosti Spiša i samotnej Starej Ľubovne, ostal po rokoch nevyriešený a otvorený. Žigmund musel sústrediť svoju pozornosť inde a riešiť oveľa závažnejšie zahraničnopolitické otázky.


[1] Ladislav Neapolský bol synom Karola Malého, ktorý ešte počas vlády Žigmundovej manželky Márie z Anjou, usiloval o uhorský trón. Podarilo sa mu donútiť k abdikácii Máriu a korunovať za uhorského kráľa. Jeho vláda ale netrvala dlho, pretože Máriina matka, vdova Alžbeta Kotromanićová Karola oklamala a dala zavraždiť.


Zoznam použitej literatúry:

  1. DVOŘÁK,P.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice: Vydavateľstvo RAK, 2003. 527 s. ISBN 80-85501-25-2
  2. MARSINA,R.: Stredoveké mestá na Spiši. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. 176 s.
  3. ŠTEFÁNIK, Martin. Pokusy Benátskej republiky o atentát na uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. In Historický časopis : Historického ústavu SAV, 2000, roč. 48, č. 2, s. 209-230. ISSN 0018-2575
  4. ŠTEFÁNIK, Martin. Poľsko, Žigmund a benátska diplomacia. K medzinárodnému pozadiu zálohu spišských miest za vlády Žigmunda Luxemburského. In Ingenii laus. Editori Eva Benková – Marek Púčik. Bratislava : vydavateľstvo UK v Bratislave 2017, s. 207-232. ISBN 978-80-223-4410-4