Autor: Mgr. Františka Marcinová, PhD.

Ochrana zbierkového fondu

Základnou činnosťou každého múzea je zbierať, spracovávať, ochraňovať, uchovávať a sprístupňovať kultúrne a historické dedičstvo v podobe zbierkových predmetov. Predošlé časti Príbehu zbierky predstavili „narodenie zbierky“ a udelenie „krstného listu“ a „občianskeho preukazu“. Predmet bol prijatý do múzea (akvizícia) a múzejná dokumentácia mu vdýchla dušu. Tým sa predmet stáva živým. Život zbierkových predmetov v múzeu je možné pripodobniť k životu človeka. Predmet v múzeu rastie, naberá skúsenosti (exponovaním, výskumom atď.), ale tak ako človek môže aj ochorieť a nakoniec zomrieť. Výhodou zbierkových predmetov je, že ak je o nich v múzeu dobre postarané, môžu žiť večne.

Večný život zbierkových predmetov zabezpečuje odborná ochrana zbierkových predmetov. Čo to vlastne tá ochrana je? Kde sa začína? Čo ju tvorí?

Odborná ochrana zbierkových predmetov začína už pri jej nadobudnutí. Už pri prijatí, či nájdení predmetu si pracovník všíma aj jeho fyzický stav. Neznamená to, že ak je predmet veľmi poškodený v žiadnom prípade sa nemôže stať zbierkovým predmetom. Znamená to, že už pri nadobudnutí je potrebné zabezpečiť, aby sa predmet ďalej neničil. Po nadobudnutí je ďalším stupňom ochrany premetov ich správne uloženie.

Zbierkový predmet v jeho pôvodom prostredí

 

Uloženie zbierkových predmetov

Predmety v múzeu môžu byť uložené na niekoľkých miestach.

1. depozitáre

Väčšina predmetov v múzeu je uložených v depozitároch. Depozitáre sú vlastne veľké sklady, kde sú uložené predmety a čakajú na svoj ďalší život – výstavy, expozície, výskumy atď.

Podľa definície je depozitár priestor múzea, zriadený za účelom odborného uloženia zbierkových predmetov, zabezpečenia ich bezpečnosti a odbornej ochrany. Depozitár je oddelený od ostatných priestorov múzea. Neslúži ako trvalé pracovisko, môže sa využívať len na daný účel. Ľubovnianske múzeum  zriadilo tri tzv. otvorené depozitáre. Otvorený depozitár okrem základnej funkcie odborného uloženia, zabezpečenia bezpečnosti a ochrany poskytuje pri dodržaní všetkých podmienok  aj prezentačnú funkciu.

V depozitároch musia byť dodržané podmienky, aby predmety v nich uložené vydržali čo najdlhšie. Musí tam byť správna teplota, správna vlhkosť, správny priestor, musí byť zamedzený prístup škodcov. Zbierky by mali byť všeobecne uložené v teplote okolo 18°C , čo je ideálna teplota aj pre ľudský spánok. Vlhkosť by sa mala pohybovať v rozpätí 45 – 55 %. Tieto podmienky však závisia najmä od materiálu, z akého je predmet vyrobený. Okrem podmienok pre správne uloženie sú depozitáre zabezpečené aj proti požiarom a najmä krádežiam.

 

Administratívna budova Ľubovnianskeho múzea – hrad v Starej Ľubovni, priestor väčšiny depozitárov

 

Každé múzeum ma vlastný systém depozitárov a rozdelenia depozitárov. Zároveň má aj vlastný systém rozdelenia zbierkových predmetov napr. podľa druhu materiálu z akého sú vyrobené alebo obsahové rozdelenie napr. remeslá, meštiansky odev a pod.

Ľubovnianske múzeum – hrad v Starej Ľubovni má zbierkové predmety rozdelené predovšetkým podľa materiálov, z ktorých sú vyrobené. Múzeum má štrnásť depozitárov:

  1. Depozitár historického nábytku a hodín uchováva nábytok meštiansky, šľachtický a iný, ktorý nie je produktom ľudovej výroby a nebol používaný v ľudovom prostredí, napr. historické sekretáre, stoly, skrine, komody, gauče, kreslá, zrkadlá, hodiny atď. .
  2. V odevnom depozitári sú uložené odevy, odevné doplnky, odevné súčasti, obuv, predmety vyhotovené z látky, kože a predmety osobnej potreby. Napr. ľudové odevy, meštianske odevy, šperky, vejáre, kabelky, tašky, kufre, obuv a pod. .
  3. Do depozitára umeleckej histórie sú určené predmety umeleckej povahy – obrazy, sochy, ikony, plastiky, farbotlače, veľkorozmerné fotografie v ráme.
  4. Depozitár kníh a archívneho materiálu skrýva historické knihy, knihy historického významu a archívny materiál historického významu spätý so Starou Ľubovňou a jej okolím a s oblasťou Zamaguria.
  5. Depozitár kachlíc zhromažďuje kachlice a kachľové pece, ktoré nie sú výsledkom archeologického výskumu.
  6. Depozitár archeologického materiálu už podľa názvu uchováva archeologický materiál zo Starej Ľubovne a okolia a z oblasti Zamaguria.
  7. Depozitár fotografických prístrojov a elektroniky je jedným z najmladších depozitárov a sú v ňom uložené elektronické a fotografické prístroje dokumentujúce dobu, v ktorej boli používané.
  8. Do depozitára skla a keramiky sa ukladajú keramické a sklenené predmety.
  9. Depozitár numizmatiky zhromažďuje mince, papierové peniaze, odznaky, medaile, plakety atď.
  10. Depozitár ľudového nábytku uchováva nábytok pochádzajúci z ľudového prostredia, drevené a maľované lady a skrine, viacrozmerné kufre.
  11. Depozitár svietidiel deponuje svietidlá, t. j. lampy, lustre, svietniky, sviečky atď.
  12. V kovovom depozitári sú uložené predmety vyrobené z kovu.
  13. Depozitár drevených predmetov zase obsahuje predmety pochádzajúce z poľnohospodárskej činnosti a z každodenného života ľudu vyrobené z dreva.
  14. Do depozitára zbraní sú odložené palné zbrane, chladné zbrane, munícia a výbušniny.

I keď depozitáre sú pre verejnosť neprístupné, Ľubovnianske múzeum  v rokoch 2015 – 2019 sprístupnilo návštevníkom tri depozitáre: Depozitár odevu, Depozitár umeleckej histórie a Depozitár archeológie. Ide o tzv. otvorený depozitár (ďalej iba OD), ktorý sa riadi osobitnými pravidlami.

 Otvorený depozitár odevu

 

2. expozície a výstavy

Predmety okrem depozitárov môžu byť uložené do expozícií a na výstavy. Aj pri tomto uložení musia byť dodržané podmienky, aby predmety neboli poškodené alebo odcudzené. Samotným výstavám a expozíciám sa bude venovať ďalšia časť série článkov “Príbeh zbierky”.

Výstava La femme fatale hradu Ľubovňa

 

3. výskum

Predmety môžu mať pracovníci múzea uložené aj na svojich pracoviskách a to v prípade, že momentálne skúmajú daný predmet. Ako bolo uvedené v článku “Príbeh zbierky II.” k predmetom sa vyhotovujú tzv. 2°záznamy = katalogizačné záznamy. Aby bol tento záznam čo najkvalitnejší prechádza predmet rozsiahlym výskumom, ktorý sa nezaobíde bez prítomnosti tohto predmetu pri svojom výskumníkovi.

Čo sa deje, keď je predmet poškodený – Aktívna ochrana zbierkových predmetov

Napriek všetkým preventívnym opatreniam sa často stáva, že predmet príde do múzea poškodený, alebo sa vplyvom prostredia, či iných činností v múzeu poškodí. V tom prípade nastupuje aktívna ochrana zbierkových predmetov.

Aktívnu ochranu zbierkových predmetov zabezpečujú v múzeách pracovníci, ktorých verejnosť veľmi nepozná, ale ich práca je viditeľná na každom kroku. Konzervátori, reštaurátori a preparátori tvoria neoddeliteľnú súčasť odborných pracovníkov múzeí. Sú to “lekári” zbierkových predmetov.

1.      Konzervovanie zbierkových predmetov

Človek keď ochorie, ako prvého navštívi všeobecného lekára. Takýmto “všeobecným lekárom” pre zbierkové predmety je konzervátor.

Konzervovanie je pracovný proces, počas ktorého sa zamedzuje narušenie predmetu vonkajšími i vnútornými činiteľmi, pričom sa musí zachovať čo najvyššia pôvodnosť predmetu. Konzervovanie spočíva predovšetkým v čistení a odstránení škodlivých látok napr. prachu, škvŕn, plesní či mikroorganizmov. V tomto prípade ide o vnútorné činitele. Na predmety pôsobia aj vonkajšie činitele ako svetlo, teplo, vlhkosť, či napadnutie organizmami (hmyz, hlodavce).

Konzervovanie zbierkových predmetov v ultrazvukovej vani

 

Každý konzervátorský zásah by mal spĺňať niekoľko zásad:

  • musí ostať v medziach schopností a možnosti konzervátora
  • musí sa urobiť tak, aby sa dal zvrátiť späť
  • musí obsahovať podrobnú dokumentácia originálneho stavu, analýz a konzervátorských zákrokov (spomínané už v článku “Príbeh zbierky II.”)
  • musí sa vykonať bez ohľadu na materiálnu alebo duchovnú hodnotu predmetu
  • musí sa uskutočniť so súhlasom vlastníka alebo kurátora
  • musí byť nepochybne nutný
  • musí sa dať sám a vo svojom rozsahu rozpoznať
  • musia ho doprevádzať jednoznačné pokyny pre nasledujúce ošetrovanie a dlhodobú opateru.

Aby mohli konzervátori svoju prácu dobre vykonávať je potrebné, aby na to mali vhodné podmienky. V Ľubovnianskom múzeu je konzervátorské pracovisko, ktoré spĺňa všetky potrebné podmienky. Správne pracovisko, alebo odborne nazývané tiež laboratórium konzervátora musí mať dostatočne veľké priestory s vhodným osvetlením, dostatočným vetraním, prívodom vody s postačujúcim odtokom a správnou inštaláciou elektriny a plynu. Okrem toho by malo konzervátorské pracovisko obsahovať potrebný počet prístrojov a nástrojov pre vykonávanie konzervovania. Ľubovnianske múzeum už niekoľko rokov dopĺňa svoje pracovisko modernými prístrojmi. V rokoch 2017 – 2019 zakúpilo prístroje, ktoré pomáhajú pri konzervovaní rôznych druhov predmetov šetrnejším spôsobom. Takýmto prístrojom je napríklad pieskovačka, či ultrazvukové vane. Technické vybavenie konzervátorského pracoviska z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Nové prístrojové vybavenie konzervatorského pracoviska

 

Tak ako lekársku činnosť, ani konzervovanie nemôže vykonávať hocikto. Konzervovanie by mal robiť iba skúsený a zručný pracovník s adekvátnym vzdelaním. Všetky činnosti konzervátora so zbierkovým predmetom musia byť zaznamenané v konzervátorskej dokumentácii, ktorá tvorí akýsi chorobopis predmetu.

 

            Konzervátor pri práci

 

2.      Reštaurovanie zbierkových predmetov

Reštaurovanie je zložitý a náročný proces. Prakticky pozostáva z úkonov konzervovania, t.j. čistenia, odstraňovania koróznych splodín, plesní, a doplňovania poškodeného predmetu napr. doplňovanie chýbajúcich častí nábytku, kovaní, tmelení a doplňovanie prerušených častí, sceľovanie chýbajúcich miest atď.

Pre konzervovanie je nutné poznať nie len konzervačné metódy, ale najmä materiálové vlastnosti. Reštaurátorovom môže byť iba odborne vyškolený pracovník s reštaurátorským vzdelaním. Reštaurátor musí mať výtvarné nadanie a cit pre historicko-umelecký prejav. Tak ako konzervovanie aj reštaurovanie je multiodborovou činnosťou, využívajúcou poznatky z chémie, fyziky, biológie ale aj histórie umenia.

Ľubovnianske múzeum nemá svojho reštaurátora, preto jeho predmety odborne reštaurujú reštaurátorske laboratóriá napr. Múzeum SNP alebo SNM, či reštaurátorské ateliéri PÚ SR.

 

Reštaurovanie predmetov v Múzeu SNP – stav pred, počas a po reštaurovaní predmetu

 

Reštaurovanie musí sprevádzať reštaurátorská dokumentácia obsahujúca rozsiahly výskum, všetky fázy reštaurovania a konečný výsledok s podrobným popisom činností.

V súčasnosti je niekedy ťažké odlíšiť konzervovanie od reštaurovania, pretože konzervovanie často zahŕňa reštaurátorské činnosti.

3.      Preparovanie

Osobitným špecialistom pre „liečenie“ zbierkových predmetov je preparátor. Preparovanie je vlastne konzervovanie alebo reštaurovanie prírodovedných predmetov. Preparátor sa stará o organické aj anorganické prírodné predmety. Cieľom preparácie je uchovanie alebo aj vystavenie prírodných zbierkových predmetov zamedzením znehodnotenia vonkajšími i vnútornými vplyvmi.

Preparovanie si rovnako ako reštaurovanie vyžaduje špeciálne vzdelanie. Preparátor musí ovládať príslušné prírodovedné disciplíny, poznať vplyvy atmosféry, prachu, vlhkosti, ultrafialového žiarenia atď.

Ľubovnianske múzeum uchováva len veľmi málo prírodovedných zbierkových predmetov, preto nie je potrebné, aby malo preparátora.

 

I keď predmety prejdú konzervovaním alebo reštaurovaním to neznamená, že sú trvalo ochránené. Vplyvom rôznych činiteľov sa môže poškodenie vrátiť. Úlohou múzejníkov je preto zamedziť poškodeniu a uchovávať predmety čo najdlhšie v dobrej kondícií, aby ich mohli potom prezentovať verejnosti. Ale to je už ďalší príbeh predmetu …

Zreštaurované zbierkové predmety v expozícií Hrad na stálej výstave Komnata dvoch princezien


Použitá literatúra

Depozitárny režim Ľubovnianskeho múzea – hrad v Starej Ľubovni, 2019.

Štandardy odborných múzejných činností, 2018 [dostupné na internete]

HODOŠ, Miroslav. Všeobecne o ochrane muzeálnych predmetov. In  Konzervátorské praktikum. Bratislava: Muzeologický kabinet SNM, 1972. s. 15-23.

BRAČOK, Július. Reštaurovanie múzejných predmetov. In A-Z konzervátora. Bratislava: Ústredná správa múzeí a galérií, 1982. s. 5-11.

PÁGO, Ladislav. Úvod do muzejní konzervace. In Základy múzejní konzevace. Muzeografické učební texty II. Brno: Muzeologické oddělení Moravského muzea v Brně, 1976. s. 13-21.

PÁGO, Ladislav. Úvod do muzejní konzervace. Brno: Univerzita J. E. Purkyně, 1986. s. 5-15.

WAIDACHER, Friedrich. Príručka všeobecnej muzeológie. Bratislava: SNM – národné múzejné centrum, 1999. ISBN 80-8060-015-5. s. 234-236.

BELÁKOVÁ, Soňa. Perspektívy ochrany muzeálií v podmienkach Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi. In Muzeálie ako súčasť kultúrneho dedičstva. Prievidza: Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, 2011. ISBN 978-80-85674-32-3. s. 90.