Autor: Mgr. Radovana Rabíková

Poslední Arpádovci a boje o uhorský trón

V roku 1301 zomrel uhorský kráľ Ondrej III. Jeho smrťou v Uhorsku vymiera  dynastia Arpádovcov, ktorá tu vládla od roku 1000, teda od čias Štefana I. Bol to začiatok nového storočia a v Uhorsku hovoríme o významnom demografickom a hospodárskom rozvoji. Počas nasledujúcich rokov si Uhorské kráľovstvo čoraz viac vydobýjalo svoje postavenie medzi svetovými mocnosťami a tento fakt je pre obdobie anjuovských kráľov nespochybniteľný.[1] Po smrti Ondreja III. došlo v kráľovstve k nepriaznivej situácii, ktorá vyvrcholila zápasom o trón. Uhorskí magnáti, na čele ktorých stál Matúš Čák Trenčiansky, ponúkli uhorskú korunu Václavovi II.  Ako protikandidáta pramene uvádzajú Karola Róberta z Anjou. V tom čase bol síce ešte neplnoletý, no jeho kandidatúru do významnej miery podporil pápež Bonifác VIII.[2]

Moc oligarchov v Uhorsku

Na prelome 13. a 14. storočia bolo Uhorské kráľovstvo do značnej miery rozdrobené na viacero územných častí, ktoré ovládali bohatí uhorskí magnáti nazývaní oligarchovia. Tieto územia dostávali za zásluhy od samotného kráľa. Začiatkom 14. storočia však bolo Uhorsko nejednotné a väčšiu moc tu mali oligarchovia ako kráľ. Okrem iného, títo muži zastávali najvyššie úrady v krajine od palatína, krajinského sudcu či taverníka. Svoju moc zneužívali častokrát aj protiprávne – na získavanie majetkov, hradov i území. Na nich sa správali ako neobmedzení vládcovia. Najznámejšími boli Čákovci na západe, páni z Kyseku v Zadunajsku, Šubičovci v Chorvátsku, Bosne a Dalmácii, Abovci na Severovýchode a mnoho ďalších. Tieto mená sú v našich dejinách spájané s oligarchickou vládou ale i jej koncom v roku 1312 pri Rozhanovciach.[3] Mali spoločných viacero ukazovateľov. [4] Podobne ako Matúš Čák Trenčiansky na severozápade vlastnil niekoľko hradov i panstiev, veľmi podobne na tom boli aj páni z Kyseku či Abovci na Severovýchode Horného Uhorska. Putom familiarity k nim boli viazané viaceré šľachtické rodiny. Familiarita, ktorá v oligarchii panovala zaručovala najbohatším a vplyvným familiárom viacero výhod. Predovšetkým to bolo v prípade nebezpečenstva, keď dokázali zorganizovať aj niekoľko tisícové vojsko.[5] 

Po tom, čo  po smrti Ondreja III. ostal prázdny uhorský trón, rozohrali  magnáti a oligarchovia svoje vlastné politické hry. Zatiaľ čo Karola Róberta z Anjou, podporovali napríklad Šubičovči v Dalmácii, tak Matúš Čák s Omodejom Abom vyjadrili nesúhlas a pridala sa k nim aj prevažná časť šľachty. Odmietali predovšetkým výraznú participáciu pápeža na dosadení Anjuovca na trón. Karol Róbert nebol ani korunovaný za kráľa svätoštefanskou korunou a v Uhorsku prevládali obavy, že ak bude pápež presadzovať cirkevnú moc nad svetskou, stratia svoju slobodu.  

Václav II. (zdroj:
https://www.wikiwand.com/sk/

Na strane druhej, ako protikandidát, stál český kráľ Václav z rodu Přemyslovcov. Podporovala ho aj veľká časť uhorskej šľachty. Nárok na trón mohol vzniesť podobne ako Karol Róbert z Anjou. Václavova stará matka Kunigunda, česká kráľovná, bola vnučkou kráľa Bela IV. (Uhorsko) a Václav bol snúbencom uhorskej princeznej Alžbety, dcéry Ondreja III. Uhorskí veľmoži však neponúkli korunu priamo českému kráľovi, ale navrhli mu kandidatúru jeho syna Vacláva (v Uhorsku známeho ako Ladislav). Podobne ako Karol Róbert aj syn českého kráľa mal iba niečo cez 12 rokov. Výber Přemyslovca bol dopredu veľmi premyslený. Matúš Čák a jemu podobní magnáti nepotrebovali silného panovníka. Reálne by im z jeho strany potom hrozilo naštrbenie moci a vplyvu. Zato mladý Václav (Ladislav) mohol byť ľahko ovplyvniteľný a manipulovateľný. A v konečnom dôsledku, v prípade vojenského nebezpečenstva mal za sebou stále svojho otca – Václava II.[6]  

Uhorsko má dvoch kráľov

Už krátko po smrti Ondreja III. korunoval v Stoličnom Belehrade kaločský arcibiskup Ján, českého kráľoviča Václava za uhorského kráľa ako Ladislava V. v auguste toho istého roku. Hlavným aktérom korunovácie bol bezpochyby aj Matúš Čák Trenčiansky. Získal za to viaceré župy i panstvá, čím rozšíril svoj už beztak veľký majetok. Obaja králi hľadali podporu u oligarchov. Ladislavovi V. sa podarilo zhromaždiť o čosi väčšie množstvo prívržencov. No najsilnejšia podpora samozrejme plynula zo strany Čáka.[7] Karol Róbert mal veľkú časť podpory na juhu krajiny navyše jeho nárok na trón presadzovala aj pápežská kúria – z jednoduchého dôvodu. Príslušníci vedľajšej vetvy francúzskeho vládnuceho rodu Kapetovcov vládli v Neapolsku oddane a poslušne pápežovi. Svätá stolica tak videla príležitosť posilniť svoj vplyv v Uhorsku aj prostredníctvom kráľa Karola Róberta. Nárok na uhorský trón si Karol Róbert uplatňoval skrz svoju starú matku Máriu, neapolskú kráľovnú a dcéru Štefana V. (uhorského kráľa)

V septembri 1302 Karol Róbert obliehal sídelné mesto Budín. Zdržiaval sa v ňom Ladislav V. Útok na Budín sa ale Karolovi a jeho italským žoldnierom nevydaril a opäť musel zasiahnuť pápež. Najprv si pozval do Ríma oboch adeptov na trón – Přemyslovcov i Anjuovcov. Na rozdiel od Anjuovcov nemal český kráľ príliš dobré vzťahy so svätou stolicou, aj bez existujúceho konfliktu s Karolom Róbertom. Vyslal preto k pápežovi troch vyslancov. Bonifáca VIII. to ale nahnevalo.  V roku 1303 vydal dokument – encykliku Spectator omnium. Chcel ňou potvrdiť legitimitu anjuovského kráľa. [8]  Podľa Bonifáca nemal český kráľ nárok na uhorskú korunu, pretože sa v stanovenom termíne nedostavil pred pápežskú stolicu. Práve na nej totiž mali prerokovať jeho práva a práva jeho syna na uhorský trón. Zároveň v tom istom dokumente pápež vyslovene zakazoval oslovovať českého kráľa a jeho syna kráľom Uhrov. Čím vyjadril svoju podporu Karolovi Róbertovi. Václavovi II. vymedzil jasné postavenie v rámci uhorského kráľovstva a nariadil mu, aby v lehote štyroch mesiacov on alebo jeho potomkovia preukázali či si chcú nárokovať na územie Uhorska. [9]  Situácia však bola aj naďalej veľmi nepriaznivá. Na stranu Ladislava V. sa dokonca postavil aj strýko obidvoch panovníkov – Albrecht Habsburský, ktorý dovtedy zastával neutrálny postoj. Ani po rokoch nebolo úplne jasné kto je vlastne uhorským kráľom.

Karol Róbert z Anjou (zdroj: Kronika Jána z Turca)

V roku 1305 sa Václav III. už ako český kráľ vzdal nároku na uhorskú korunu. No nebolo to úplne jednoduché, pretože ho preniesol na bavorského vojvodu Ota III. z rodu Wittelsbachovcov. Oto bol synom Alžbety Uhorskej, dcéry Bela IV. Nárok na trón mal teda o niečo väčší ako Karol Róbert z Anjou. Navyše ho podporovali aj niektorí magnáti medzi inými Štefan Ákoš, páni z Kyseku a Boršovci. Vďaka nim bol 6. decembra korunovaný. Jeho vláda nemala dlhé trvanie. Samotný Oto nemal vladárske schopnosti a nedokázal sa dostatočne presadiť.[10] V roku 1307 ho zajal sedmohradský vojvoda Ladislav Kán.[11] Trvalo celý dlhý rok kým Kán prepustil Ota III. Miloš Marek vo svojej štúdii v zborníku pri príležitosti 700. výročia bitky pri Rozhanovciach zastáva názor, že Ladislav Kán odovzdal Ota do rúk Ugrina Čáka, ktorý bol lojálnym prívržencom Karola Róberta z Anjou. Ladislav Kán zajal Ota III. so svätoštefanskou korunou, po jeho prepustení si ale korunu nechal.  Iste z taktických dôvodov. Nakoniec sa podarilo Otovi utiecť späť do Bavorska a už sa do Uhorska nikdy neplánoval vrátiť, i keď dokonca svojho života používal titul uhorský kráľ.[12] 

Karolovi Róbertovi tak už nikto a nič nestálo v ceste, aby sa stal uhorským kráľom. Jeho legitimita však bola stále ohrozená. V Uhorsku bolo tradíciou a zaužívaným právom, že právoplatný kráľ musel byť korunovaný svätoštefanskou korunou. A práve tá Karolovi Róbertovi chýbala. Stále ju mal Ladislav Kán, ktorý držal Anjuovca v šachu.[13]  Pápež Klement V. zobral situáciu do svojich rúk a do Uhorska v roku 1308 vyslal legáta z rehole minoritov Gentilisa de Montefiore[14]. V Uhorsku mal odstrániť neporiadky v cirkvi. Jeho primárnou úlohou však bolo niečo iné. Upevnenie moci kráľa Karola Róberta s požehnaním pápeža. Ten po príchode v roku 1308 zvolal do Pešti generálny snem, na ktorý prišli aj vyslanci Ladislava Kána i páni z Kyseku. Medzi nimi bol aj Omodej z rodu Aba, magister Kokoš či Boršovci. V neposlednom rade bol prítomný aj samotný Matúš Čák Trenčiansky, titulovaný vtedy aj ako palatín. Gentilisovi sa podarilo niektorých získať na stranu Karola Róberta u niektorých dosiahol minimálne elimináciu odporu. V dokumente, ktorý bol zaznamenaný 27. novembra 1308 sa píše: „… za prítomnosti uhorského kráľa Karola, ostrihomského arcibiskupa T(omáša), kaločského arcibiskupa Vincenta… – potvrdil spomínaného Karola splodeného z pravého rodu spomínaných uhorských kráľov Máriou, kráľovnou Sicílie a Uhorska, dcérou Štefana V., kráľa Uhorska, ktorého zákonné následníctvo bolo cirkvou deklarované a prináležitosť tohto kráľovstva mu bola z právnej stránky presne určená …“[15]  Svätoštefanskú korunu Ladislav Kán odmietal stále vrátiť. Gentilis de Montefiore sa s požehnaním pápeža rozhodol dať zhotoviť novú uhorskú korunu. Ňou korunoval Karola Róberta po druhý krát. Aj po tejto korunovácii sa Gentilis snažil získať starú svätoštefanskú korunu späť do kráľových rúk. Spočiatku vôbec nebol u tvrdohlavého sedmohradského vojvodu úspešný. Až mu v roku 1309 pohrozil exkomunikáciou a vyobcovaním z cirkvi. Pod tlakom nakoniec Ladislav Kán uznal Karola Róberta za svojho právoplatného kráľa. Odovzdal kráľovské insígnie a Karola Róberta korunovali po tretí krát v roku 1310. V Stoličnom Belehrade ho korunoval ostrihomský arcibiskup.[16]

Moc oligarchov v Uhorsku

Ani po oficiálnej korunovácii nenastalo pre Karola Róberta obdobie pokoja. Moc i vplyv oligarchov v krajine bol oveľa väčší ako moc samotného kráľa. Vnútropolitická situácia si vyžadovala neodkladné riešenie. Kráľ vedel, že cestou svojich predchodcov sa rozhodne nemôže vydať. Odmietol politiku rozdávania majetkov a postupne sa pripravoval na iný štýl politiky. V konečnom dôsledku ho stálo veľa úsilia dostať pod kontrolu vzdorovitých oligarchov. V tomto dlhom rade stál na prvom mieste Matúš Čák Trenčiansky a v tesnom závese za ním Omodej Aba. Obaja páni používali titul palatín. Pri oficiálnom nástupe do úradu bolo jednou z prvých vecí, ktoré Karol Róbert urobil, odňatie titulu palatína Matúšovi Čákovi i Omodejovi Abovi.  Historiografia nám neudáva aký postoj zaujal Omodej Aba po smrti Ondreja III. Slovenský, maďarský, ale i poľský výklad týchto dejín sa vo svojich interpretáciách líšia. S presnosťou preto nevieme určiť prečo sa Karol Róbert rozhodol odňať mu titul palatína. Aba ho však dokonca svojho života používal.

Prvýkrát o ňom bolo počuť už v roku 1278, keď sa vyznamenal v bitke na Moravskom poli. Dostal sa tak do povedomia uhorského kráľa Ladislava IV.[17] Do funkcie palatína ho menoval počas svojej vlády ešte Ondrej III. Po jeho smrti zvolil Omodej Aba prvé roky politiku taktizovania. Ocitol sa totiž v nepriaznivej situácii. [18] Slovenská historiografia nie je jednotná v tom akú stranu podporoval Aba. Prevláda názor, že spočiatku podporoval Ladislava V. a neskôr sa pridal na stranu Karola Róberta. Napríklad ale poľská a maďarská historiografia hovorí o jednoznačnej podpore Ladislava V. Isté je, že v prvých rokoch po smrti Ondreja III. zvolil Omodej Aba neutrálny postoj. Je to možné predpokladať aj z toho, že  v tomto období zameral svoju pozornosť iným smerom. Na severovýchodnej hranici s Poľskom totiž podporoval sandomierske knieža Vladislava Lokietka v boji o poľský trón. Súperil oň práve s českým kráľom Václavom II.[19] Vladislavovi Lokietkovi poskytol Omodej Aba dočasný azyl, neskôr po korunovácii Václava III. za uhorského kráľa ho poskytol aj Karolovi Róbertovi. V tomto období navyše nezastával žiadnu vysokú funkciu, o čom svedčia dobové pramene a dokumenty.[20]

Omodej Aba a severovýchod Horného Uhorska

Počas rokov svojho pôsobenia si Aba vytvoril takú veľkú sieť regionálnych panstiev, že mohol konkurovať aj samotnému kráľovi. Ovládal stolice Abov, Spiš, Šariš, Zemplín, Uh, Sabolč a ďalšie. Vlastnil celé hrady a panstvá, ktoré získaval častokrát násilným spôsobom. Niekedy mu nestačili iba šľachtické sídla, zaberal aj kráľovské majetky. Jeho hlavným sídelným miestom bol hrad Gönc v Above. Na zabratých majetkoch si často, bez kráľovho dovolenia staval hrady, vyberal dane a tridsiatky. Dokonca mal aj svojho vlastného kancelára.[21] Stará Ľubovňa spolu s hradným panstvom bola v 13. a 14. storočí považovaná za súčasť kráľovských majetkov. Tak to spomína v knihe „Šľachtické rody na hrade Ľubovňa“ historik Miroslav Števík[22]. Hlavným pilierom moci Omodeja Abu boli na území Spiša, Šariša i Zemplína stoličné centrá, tak isto aj desiatka hradov, ktoré mu patrili. Medzi nimi i hrad Ľubovňa.

S menom palatína Omodeja sa spája aj výstavba Ľubovnianskeho hradu. Historici sa nevedia zhodnúť, či výstavbu pripisovať kráľovi Ondrejovi III. alebo Omodejovi Abovi. O tom, že Omodojevci mali vplyv na okolie hradu i mesta Stará Ľubovňa nám dokumentuje zakladacia listina Novej Ľubovne z roku 1308. Vystavil ju magister Ján, syn Omodeja. „My magister Ján, syn palatína Omodeja z rodu Abovcov, oznamujeme všetkým aj jednotlivcom, ku ktorým sa dostane toto odporúčanie prostredníctvom listiny, že všetci ľudia slobodného postavenia, ktorí by chceli prísť k rieke zvanej Liblov na základe našej listiny pod škultétstvom Helbranda, syna Adiptisa, zaručujúcej slobodu na obdobie 16 rokov, nech sa zhromaždia a prídu pod našu osobitú ochranu…“[23] 

Pečať Omodeja Abu, uhorského palatína (zdroj: wikipedia)

Abovci rozširovali svoje domínium aj smerom na juh. Tu však stáli Abovi v ceste Košice. Jeho snaha získať najväčšie mesto na východe bola obrovská. Zašiel až tak ďaleko, že začal škodiť mešťanom Košíc prostredníctvom obchodu či vyberania mýta a nelegálnych daní. Nad Košicami postavil hrad a vďaka spojenectvu s kniežaťom Ladislavom Lokietkom dokázal tyranizovať Košice aj z Krakova. Poľskému mestu totiž udelil právo skladu a Košiciam tak výrazne uškodil.[24] Navyše všetky jeho ostatné majetky obkolesovali Košice zo všetkých strán. Čím mešťanov de facto uzavrel. Nakoniec sa rozhodol mesto úplne dobyť. Prívrženci palatína vtrhli do mesta a na miestnom trhovisku podnecovali nepokoje. Ich plánom bolo vyvolať roztržku, mešťania ich však odhalili a v otvorenom boji Omodeja Abu zabili. [25] Odpoveď Omodejových synov na seba nenechala dlho čakať. Žalovali obyvateľov mesta Košice za smrť ich otca. Karol Róbert sa však postavil na stranu mesta a v takom duchu sa nieslo aj jeho rozhodnutie. Vdova po palatínovi Omodejovi a jeho šiesti synovia sa mali podpísaním zmluvy a po vynesení rozsudku „…zriecť všetkých neoprávnených nárokov a zaviazať sa, že budú rešpektovať všetky práva a výsady mesta Košice.“[26] Reštitúciu majetkov podpísali v októbri 1311. „Sľubujeme tiež a zaväzujeme sa, že čierne lesy ležiace medzi Gelnicou, Sokoľanmi a Košicami a Čierny les medzi smerom na Vislavku, ktoré sú kráľovské, dobrovoľne im prepúšťame a prepustíme na užívanie. Takisto dobrovoľne prepúšťame Spiš, Gelnicu a Košice so všetkými tridsiatkami, mýtami a daňami a všetkými príjmami a odteraz vraciame spomínanému nášmu pánovi kráľovi a nepokúsime sa ich obsadiť ani my, ani iní, ani verejne ani tajne.“[27]

Bitka pri Rozhanovciach
(history-web denníkaN)

Z tohto dokumentu napríklad vyplýva, že ide pravdepodobne o prvú písomnú zmienku o Ľubovnianskom hrade. Záujem kráľa o hrady ako Stará Ľubovňa či Mukačevo bol veľký. Boli to strategicky umiestnené hrady na uhorsko-poľskom pohraničí. V tomto období išlo o hlavné komunikačné trasy i trasy diaľkového obchodu medzi oboma krajinami. Navyše pod hradom sa nachádzala colnica, z ktorej plynuli značné príjmy.[28]  Odovzdanie majetkov kráľovi sa ale napokon neuskutočnilo. Abovci sa spojili s Matúšom Čákom, ktorý mal takisto s kráľom nedoriešené spory. Po tom čo mu, podobne ako Omodejovi Abovi,  odňal titul palatína začal plieniť kráľovské i cirkevné majetky. Preto nebolo nič prekvapivé na tom, že keď ho dotknutí Omodejovi synovia požiadali o pomoc, s radosťou im vyhovel. Na jar sa vojská Abovcov a Matúša Čáka stretli v súboji s kráľom Karolom Róbertom. Bitka sa údajne odohrala pod Ľubovnianskym hradom. Na kráľovej strane stáli viacerí spišskí i šarišskí šľachtici. Nakoniec sa im podarilo hrad dobyť. Vzápätí na to, 15. júna, sa stretli v rozhodujúcej bitke pri Rozhanovciach.

I keď sa bitka spočiatku nevyvíjala podľa predstáv Karola Róberta, nakoniec sa mu vďaka Šarišanom, rytierom zo Spiša, ale i Košičanom podarilo vyhrať.[29] Po  bitke ostal kráľ Karol ešte v Košiciach, kde počas nasledujúcich týždňov odmeňoval svojich verných. Išlo predovšetkým o strednú vrstvu šľachticov. Synovia zosnulého Omodeja Abu prisahali po bitke kráľovi vernosť. Ten ich omilostil aspoň čiastočne a prenechal im rodové majetky. Karolovi Róbertovi sa neskôr podarilo eliminovať takmer všetkých odbojných oligarchov v krajine. S jedným však mal neustály problém. Nakoniec sa ale vyriešil sám, keď v marci roku 1321 Matúš Čák zomrel. Nezanechal po sebe žiadnych potomkov. Následne na to kráľ skonfiškoval celý jeho nadobudnutý majetok.[30] Omodejovcov možno oprávnene považovať za hlavných aktérov a strojcov bitky pri Rozhanovciach. Všeobecná nespokojnosť s kráľom už len dopomohla k tomu, aby sa k nim pridal aj magnát zo severozápadu – Matúš Čák. Po rozhanovskej bitke sa v nasledujúcom desaťročí kráľovi Karolovi Róbertovi úspešne podarilo oklieštiť moc oligarchov. Zničenú a oslabenú krajinu obnoviť a priviesť k rozkvetu.


  • [1]HOMZA,M. – SROKA, S.A.: Historia Scepusii – Vol I. Bratislava: Katedra slovenských dejín, 2009 s. 174
  • [2] Tamže
  • [3] Bitkou pri Rozhanovciach sa končí jedna etapa dejín Uhorska. Hoci sa oligarchov v bitke podarilo poraziť, kráľ Karol Róbert s nimi viedol boje ešte nasledujúce desaťročie.
  • [4] SEGEŠ,V. a kol.: Dejiny Uhorska. Bratislava: Citadella, 2014. s. 89
  • [5] SEGEŠ,V. a kol.: Dejiny Uhorska. Bratislava: Citadella, 2014. s. 89
  • [6] SEGEŠ, V. – MRVA,I.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt, 2012. s. 56
  • [7] MAREK,M. Uhorské kráľovstvo na začiatku 14. storočia a misia pápežskeho legáta Gentilisa. In: Bitka pri  Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. s. 36
  • [8] SEGEŠ, V. – MRVA,I.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt, 2012. s. 56
  • [9] SEDLÁK,V.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. – Pod vládou anjuovských kráľov. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002. s. 47-48
  • [10] SEGEŠ, V. – MRVA,I.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt, 2012. s. 59
  • [11] Ladislav Kán bol sedmohradský vojvoda z rodu Kán. Bol prívržencom kráľa Ondreja III.
  • [12]MAREK,M. Uhorské kráľovstvo na začiatku 14. storočia a misia pápežskeho legáta Gentilisa. In: Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. s. 36
  • [13] Tamže s. 38
  • [14] Montefiore(1240-1312) bol italský mních a kardinál, ktorý bol vyslancom pápeža Klementa V. v Uhorsku. Za kardinála ho vysvätil jeho predchodca pápež Bonifác VIII.
  • [15] SEDLÁK,V.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. – Pod vládou anjuovských kráľov. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002. s. 62
  • [16] MAREK,M. Uhorské kráľovstvo na začiatku 14. storočia a misia pápežskeho legáta Gentilisa. In: Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. s. 48
  • [17] Uhorský kráľ z rodu arpádovcov
  • [18] BLANÁR,D. 2019. Dejiny Omodejovcov z rodu Aba. [dizertačná práca]. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2019. s. 63
  • [19] Tamže s. 64
  • [20] BLANÁR,D. 2019. Dejiny Omodejovcov z rodu Aba. [dizertačná práca]. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2019. s. 63
  • [21]MAREK,M. Uhorské kráľovstvo na začiatku 14. storočia a misia pápežskeho legáta Gentilisa. In: Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. s. 54
  • [22] MIKULÍK,D. a kol.: Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum, 2012. s. 14
  • [23] SEDLÁK,V.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. – Pod vládou anjuovských kráľov. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002. s. 57
  • [24] Košice mali spolu s Krakovom dobré obchodné vzťahy, aj vzhľadom k tomu, že právo skladu mali dovtedy Košice
  • [25] SMOROŇ,M.: Rod Aba I. – Šľachtici z Drienova. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2018. s. 98
  • [26]SEGEŠ, V. – MRVA,I.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt, 2012. s. 61
  • [27]SEDLÁK,V. – kol.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov – Pod vládou Anjuovských kráľov. Bratislava: Literárne a informačné centrum, 2002. s. 79
  • [28]MIKULÍK,D. a kol.: Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum, 2012. s. 15
  • [29] KÓNYA, P. a kol.: Dejiny Uhorska. Bratislava: Citadella, 2014. s. 61
  • [30] MAREK,M. Uhorské kráľovstvo na začiatku 14. storočia a misia pápežskeho legáta Gentilisa. In: Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. s. 64

Zoznam použitej literatúry

  1. BLANÁR,D. Omodejovci – strojcovia bitky pri Rozhanovciach. In Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Košice: Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2012. s. 53 – 66 ISBN 978-80-7097-954-9
  2. BLANÁR,D. 2019. Dejiny Omodejovcov z rodu Aba. [dizertačná práca]. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2019. 172 s.
  3. HOMZA,M. – SROKA, S.A.: Historia Scepusii – Vol I. Bratislava: Katedra slovenských dejín, 2009. 662 s. ISBN 978-80-968948-2-6
  4. KÓNYA, P. a kol.: Dejiny Uhorska. Bratislava: Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9
  5. MAREK,M. Uhorské kráľovstvo na začiatku 14. storočia a misia pápežskeho legáta Gentilisa. In: Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie pri príležitosti 700. výročia bitky pri Rozhanovciach. Košice: Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2012. s. 34-52 ISBN 978-80-7097-954-9
  6. MIKULÍK,D. a kol.: Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum, 2012. 119 s. ISBN 978-880-971032-1-7
  7. SEDLÁK,V.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. – Pod vládou anjuovských kráľov. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2002. ISBN 80-88878-72-1
  8. SEGEŠ, V. – MRVA,I.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5
  9. SMOROŇ,M.: Rod Aba I. – Šľachtici z Drienova. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2018. 299 s. ISBN 978-80-8198-017-6