Autor: Mgr. Františka Marcinová, PhD.

Spodná bielizeň je dnes neodmysliteľnou súčasťou odevov. V minulosti však predstavovala raritu a neodmysliteľnou súčasťou šatníka žien sa stala až po 1. svetovej vojne.

História spodnej bielizne žien

Z historického výskumu je veľmi ťažké hľadať korene vzniku, či zobrazenia bielizne. Išlo o ochranu intímnych častí, často schovanú pred zrakom iných ľudí. Pri opise odevov sa zapisovatelia zaoberali skôr viditeľnou vrchnou časťou, rovnako je to aj pri zobrazeniach.[1] Niet sa teda čomu čudovať, že zobrazenie bielizne, či jej opis je potrebné hľadať ako ihlu v kope sena. O začiatkoch spodnej bielizne možno hovoriť už v období staroveku, keď počas zimy nosili ženy pod odevom navyše spodné košieľky. Tie sa používali ako spodný odev aj v ďalších obdobiach.[2]

V 16. storočí ženy v Uhorsku používali aj obručovú spodnú sukňu (verdigale). Išlo o spodnú sukňu používanú v móde žien podľa španielskeho typu, táto spodná sukňa utvárala základnú líniu ženského odevu.[3] Od obdobia stredoveku sa začali používať aj jednoduchšie formy bielizne, ktorých primárnou funkciou bola ochrana pred zimou. Kratšie spodné nohavice začali v tomto období nosiť muži. U žien sú doložené iba v prípade menštruácie. Počas menštruácie sú známe tzv. menštruačné košieľky, ktoré boli dlhšie a na bokoch boli rozpárané, aby sa mohli spodné cípy pretiahnuť medzi nohami a zviazať. Túto bielizeň si však mohli zadovážiť iba zámožnejší, najmä šľachta a bohatí mešťania. [4]

Bielizeň si postupne získavala obľubu aj u širokých vrstiev. V rámci šľachty sa najmä od obdobia renesancie začali nosiť aj u žien tzv. dámske spodné nohavičky. Išlo o úzke nohavice, ktoré siahali až po kolená. Prvé zobrazenia tejto spodnej bielizne pochádzajú z 15. storočia z oblasti severného Talianska. Zobrazovanie dámskych nohavičiek bolo v tomto období spojené s prezentáciou „nemravného spôsobu života“. To bol aj dôvod, prečo boli aj často zatracované v rámci šľachtických kruhov až do 18. storočia. Zaujímavé ale je, že tieto spodné nohavičky predpisovali mnohé mníšske rády.[5]

Používanie, či skôr nepoužívanie spodnej bielizne malo v šľachtických kruhoch množstvo iných, často symbolických výrazov. Napríklad šľachtičné nenosili často spodnú bielizeň, čo v prípade možnosti využili na erotické hry s nápadníkmi. Známe zobrazenia, kde kľačiaci gentleman obúva dáme črievicu, v období rokoka, mohlo znamenať aj milostnú pozvánku na noc. Dámy takto pánom dovolili nahliadnuť pod sukne, čím ukázali viac ako bolo v rámci etikety dovolené. Zaujímavé je, že presne v tomto období na rovnaké účely využívali mnohé dámy práve spodnú bielizeň. V období Ľudovíta XIV. sa začali používať pre spodné sukne či nohavičky tylové priesvitné látky, či hodváb, často zdobené výšivkami a čipkami. Takýmto spôsobom sa aj spodná bielizeň stala istým druhom ozdoby. [6]

Nosenie spodnej bielizne nebolo zaužívané ešte ani na začiatku 19. storočia. Typické boli niekoľkonásobné spodné sukne, ktoré ale nie celkom zakrývali intímne partie.[7] Práve z tohto dôvodu vznikla vo viktoriánskom Anglicku spoločenská norma zaužívaná dodnes, že dámy majú sedieť s kolenami pri sebe. Používanie spodnej bielizne v ponímaní nohavičiek sa rozšírilo až v druhej polovici 19. storočia.[8] V tomto období patrili nohavičky k bežnej výbave mladej ženy, vrátane svadobnej výbavy. Bielizeň pre dievčatá zhotovovali ich mamy alebo krajčírky a mamy ich ozdobili čipkami alebo výšivkami.[9] Postupným rozvojom priemyslu a priemyselnej výroby textilu sa rozšírilo aj používanie spodných nohavičiek do všetkých vrstiev. Využívanie strojovej výroby na prelome 19. a 20. storočia umožnilo aj chudobnejším vrstvám zadovážiť si bielizeň za prijateľné ceny. Postupne začali vznikať aj továrne na výboru bielizne s rozsiahlymi rôznorodými katalógmi.[10] Postupný rozvoj textilného priemyslu a rozvoj módy samotnej prispel k prelomu v odievaní na začiatku 20. storočia. Zmenili sa strihy, látky i množstvo spodnej bielizne. Do ženského šatníka potupne začali prenikať prvé podprsenky. [11]

Ani prvá a druhá svetová vojna nezasiahli výrazne do používania spodnej bielizne. Menili sa značky, materiály, tvary, ozdoby, ale funkcia spodnej bielizne ostala nezmenená a nemení sa ani dnes.

Komu patrí spodná bielizeň na výstave La femme fatale?

Spodná bielizeň ako neoddeliteľná súčasť odevu najmä od konca 19. storočia nemôže chýbať v zbierkovom fonde Ľubovnianskeho múzea. Prítomnosť bielizne vo fonde kopíruje vývoj bielizne v dejinách Slovenska. Vo fonde nájdeme bielizeň zo začiatku 20. storočia.

Na Výstave La femme fatale je predstavená bielizeň v podobe spodnej košieľky a nohavičiek zo začiatku 20. storočia. Ide o hodvábnu spodnú košieľku a jemné hodvábne nohavičky  prepojené s tylovou čipkou. Obe patrili p. Černeckej, ktorá bola váženou meštiankou, no zároveň bola spojená s rodinou Zamoyských. V roku 1991 pracovníčka múzea Božena Hutníková natočila o pani Černeckej krátky film.[12]


[1] VONDRUŠKA, Vlastimil. Intimní historie od antiky po baroko. 2. vydanie. Brno: MOBA, 2013. ISBN 978-80-243-5589-4, s. 166.

[2] Ibidem, s. 168 a tiež kol. Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania. Bratislava: SLOVART, 2014. ISBN 978-80-556-1141-9, s. 42-61.

[3] kol. Móda na Slovensku …, s. 59.

[4] VONDRUŠKA, Vlastimil . Intimní historie …, s. 168.

[5] Ibidem, s. 169.

[6] Ibidem, s. 170-171.

[7] kol. Móda na Slovensku …, s. 87.

[8] VONDRUŠKA, Vlastimil . Intimní historie …, s. 171.

[9] kol. Móda na Slovensku …, s. 105.

[10] Ibidem, s. 107.

[11] Ibidem, s. 112-119

[12] Ľubovnianske múzeum – hrad, archív VHS, č. 5/1992.