Autor: Mgr. Radovana Rabíková

Medzinárodný deň obetí holokaustu

„…nemeckých vojakov treba vnímať ako priateľov a vychádzať im v ústrety…“ (Jozef Tiso, slovenský rozhlas, 28. august 1939)

V tomto duchu sa občanom Slovenskej republiky prihlásil v auguste roku 1939 prezident Slovenského štátu – Dr. Jozef Tiso. Pár dní predtým vznieslo nemecké vojsko, ktoré od marca obsadzovalo územie Slovenska, požiadavku. Chceli aby  slovenské armádne jednotky boli plne podriadené nemeckému veliteľstvu. Avšak ich príchod na naše územie znamenalo postupné okliešťovanie práv určitých skupín obyvateľstva.

Vlnu politických nálad mala vo svojich rukách v tom čase najsilnejšia politická strana Andreja Hlinku – Hlinkova slovenská ľudová strana. Už v čase prvej Československej republiky vyčnievala táto strana spomedzi ostatných. Odlišoval ju diskriminačný a nedemokratický prístup a navyše sa otvorene hlásila k antisemitizmu.

Holokaust a židovská otázka na Slovensku

Obdobie druhej svetovej vojny znamenalo pre viaceré krajiny obdobie nedemokratické a protiprávne. Židovská otázka rezonovala vo viacerých susedných štátoch, no na Slovensku sa antisemitizmus začal dostávať do popredia predovšetkým po vyhlásení prvého Slovenského štátu. V dnešnej spoločnosti každý holokaust chápe ako systematické a cielené  vyvraždenie komunity ľudí, ktorá podľa vtedajšej ideológie nespĺňala určité ideologické predstavy.

Problémom celej situácie bolo, že Židia boli perzekvovaní aj v štátoch, ktoré neboli s nacistickým Nemeckom vo vojnovom konflikte. Procesy, ktoré vyústili až do deportácie Židov do koncentračných táborov mali oveľa pomalší nástup. Systematická likvidácia iných rasových, etnických a náboženských skupín začala ich prvotnou dehumanizáciou a vytvorením obrazu nepriateľa. Spočiatku boli všetci nemajetní Židia deportovaní na územie južného Slovenska, kde po Viedenskej arbitráži operovali maďarské vojenské jednotky. Tak to vo svojej štúdii: „Prenasledovanie Židov na Slovensku po vypuknutí Slovenského národného povstania“ uvádza Matej Beránek.

Židovský cintorín v Starej Ľubovni.

Spomedzi prvých vládnych opatrení, ktoré boli namierené proti Židom bolo Vládne nariadenie č. 63, ktorým bol presne definovaný pojem Žid. Navyše toto nariadenie obmedzovalo príslušníkov židovského obyvateľstva pri výbere slobodného povolania. Táto skupina obyvateľstva zrazu prišla o svoje základné práva, lekári, advokáti ale i lekárnici prišli o svoje zamestnania a nevedeli uživiť svoje rodiny.

Židia v Starej Ľubovni

Židovská komunita tvorila početnú a významnú zložku obyvateľstva aj v Starej Ľubovni. V minulosti sa na tomto území Židia nenachádzali. Vo väčších skupinách začali prichádzať počas vlády Márie Terézie v 18. storočí. V zálohovanej časti Spiša boli počas starostovania  Lubomirskych chránení samotnými starostami. Hoci s tým miestne obyvateľstvo nie vždy súhlasilo, postupne sa začlenili medzi staroľubovnianskych mešťanov. Najlepšie časy zažila židovská komunita počas prvej Československej republiky. Na rozdiel od okolitých krajín sa totiž podľa ústavy okrem náboženstva mohli hlásiť aj k svojej národnosti. Postavili si svoju synagógu a do roku 1940 – 42 ich v Starej Ľubovni žilo približne 351.

Pohľad na židovskú synagógu v Starej Ľubovni.
Predvečer II. svetovej vojny

Podobne ako na celom Slovensku aj tu došlo v roku 1938 k značným politickým zmenám. Po vyhlásení autonómie, obyvatelia Starej Ľubovne úplne prepadli nacionálnej nálade. Pri príležitosti lampiónového sprievodu v novembri 1938 veľká časť obyvateľov mesta vyvolávala heslá namierené proti Židom a Čechom. Hlasy namierené proti Židom sa začali vo veľkej miere objavovať v tlači a na predvolebných agitáciách členov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Krátko po Viedenskej arbitráži bolo 5. novembra 1938 z okresu deportovaných prvých 49 obyvateľov židovského pôvodu. Hoci sa na naliehanie niektorých židovských organizácii podarilo niekoľkým ľuďom vrátiť z neľudských podmienok, neznamenalo to vôbec žiadne víťazstvo. Dňa 14. marca sa začali písať nové dejiny židovského obyvateľstva nielen v okrese Stará Ľubovňa, ale na celom Slovensku i v susedných štátoch.

Situácia počas 2. svetovej vojny.

Židia boli postupne vyradení zo sociálneho, pracovného, hospodárskeho i kultúrneho života. Nenávisť voči nim vyvrcholila prijatím protižidovských opatrení, ktoré v sebe zahŕňal tzv. Židovský kódex zo septembra 1941. Kódex sa stal dôležitou smernicou, po vzore norimberských zákonov, ktorý začal platiť aj v Slovenskom štáte a bol konečným riešením židovskej otázky. Na začiatku roka 1942 slovenská vláda vydala zákon č.68/1942, ktorým odobrila vysťahovanie Židov. Týmto zákonom boli okrem iného Židia zbavení štátneho občianstva a majetku. Pred samotnými deportáciami sa ešte vykonali tzv. súpisy. Na základe toho vieme zistiť koľko židov žilo v tom čase v Starej Ľubovni. V roku 1942 to bolo 318 Židov, pričom celkovo v okrese bol ich počet vyšší.

Deportácie žien

Ako prvé boli zo Starej Ľubovne a širokého okolia deportované dievčatá a mladé ženy. Zo samotného mesta to bolo 16 mladých žien, celkovo z okolia 50. Naložili ich do nákladných vlakov a odtiaľ odvážali do zberného tábora v Poprade, odtiaľ putovali do Osvienčimu. Začiatkom apríla sa uskutočnila hromadná deportácia Židov z okresu do zberného tábora v Žiline. Deportácia prvotne prebiehala sústredením všetkých mladých mužov do Podolínca. V máji už nezáležalo na veku ani pohlaví. Odvážali všetkých – deti, starcov, ženy i celé rodiny.

V priebehu nasledujúcich mesiacov odvliekli väčšinu židovského obyvateľstva. Z pôvodného počtu 732 bolo až 643 ľudí odtransportovaných do zberného tábora v Poprade alebo Žiline a odtiaľ do koncentračných táborov v Osvienčime alebo v Lubline. Väčšina z nich sa už späť nikdy nevrátila. Boli zavraždení v koncentračných táboroch. V okrese ostalo iba niekoľko rodín, ktoré mali zvláštnu prezidentskú výnimku, no i tí sa  báli o svoj život. Neustálym domovým kontrolám sa nevyhli. Zhabaný a zabavený židovský majetok mal byť inventarizovaní a zapečatení, no dochádzalo ku krádežiam a rabovačkám.

Deportácia židov zo Starej Ľubovne.
Na úteku

Od jari do jesene roku 1942 bolo zo slovenského územia deportovaných takmer 58 tisíc osôb židovského pôvodu. Samozrejme mnohí z nich sa snažili ujsť alebo ukryť. Postupne sa tu  začal formovať odboj proti nacistickému režimu. Jednak to bolo v podobe partizánskych jednotiek, no stretávame sa často aj s tzv. ilegálnym odbojom. Na území Slovenska pôsobili viaceré ilegálne skupiny. Tieto skupiny okolo seba združovali ľudí, ktorí pomáhali Židom, predovšetkým poľským Židom, pri úteku z Poľska cez územie Slovenska do Maďarska.

Kuriérske chodníky

Vytvárali tzv. kuriérske chodníky. Aj v Starej Ľubovni sa formoval ilegálny odboj a sústreďoval sa predovšetkým okolo krčmára Roberta Pavlovského, ktorý vlastnil krčmu na Mýte. Aj v časoch vojny sa ukázala sila ľudského ducha a odhodlania. Počas vojny sa našlo nespočetne mnoho ľudí, ktorí pomáhali prenasledovaným skupinám obyvateľstva. Poľským obyvateľom, ktorí utekali pred režimom do Maďarska, pomáhali pri prechode cez naše územie aj Staroľubovňania. Okresný náčelník Filip Papík mal na starosti vyhotovovanie dokladov. Navyše sa ľuďom, pracujúcim pre tento ilegálny odboj, podarilo vytvoriť v lesoch nad dedinou Jarabina bunkre, ktoré slúžili ako dočasné úkryty pre utečencov. V Jarabine sa sústreďovala skupina okolo Michala Medvedeckého.

Pomoc obyvateľov mesta

K ilegálnym odbojovým skupinám sa  často bezprostredne pridávali aj obyvatelia mesta. Tí vo svojich domovoch ukrývali utekajúcich Židov a niekedy aj celé rodiny. Patrili k nim mená ako Eugen Kohn, Alexander Weiss, Ernest Hönig. Michal Zavartkay patriaci do ilegálnej skupiny vo svojom byte ukrýval poľských utečencov. Jedného z nich ukrýval dlhých trinásť mesiacov.

Spravodliví medzi národmi

V súvislosti s týmto ilegálnym odbojom sa najviac spomínajú aj bratia Kocúnovci. Traja bratia Štefan, Pavol a Viliam napomáhali Poliakom pri prechode do Košíc odkiaľ putovali do Maďarska. V súvislosti s nimi je spomínaný aj prípad Žida Zimmermanna. V roku 1943 jemu a ďalším židovským utečencom pomohol prejsť cez slovenské územie práve Štefan Kocún. Ten ich ukryl v špeciálnom bunkri v jarabinských lesoch. S pomocou neho a ďalších ľudí  sa Zimmermannovi podarilo ujsť do Maďarska, odtiaľ do Rumunska a nakoniec do Izraela. Pán Zimmermann po rokoch navrhol svojich záchrancov odmeniť čestným titulom „Spravodliví medzi národmi.“

YAD VASHEM

„A tak musíme poznať týchto dobrých ľudí, ktorí pomáhali Židom počas holokaustu. Musíme sa od nich poučiť a vo vďačnosti a nádeji musíme na nich myslieť.“ Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny za mier

Hrozba smrti viacerým odvážnym ľuďom nezabránila v tom, aby pomáhali Židom a mnohým ďalším utláčaným počas druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že vtedajší režim tvrdo perzekvoval všetkých, ktorí sa čo i len odvážili pomôcť, našlo sa obrovské množstvo ľudí ochotných pomôcť. Veľa ich bolo aj zo Starej Ľubovne.

Židovská organizácia YAD VASHEM udeľuje od roku 1963 tituly ľuďom nežidovského pôvodu, ktorí počas druhej svetovej vojny pomohli zachrániť židov na úteku a riskovali tým svoje životy i životy vlastných blízkych. Aj na Slovensku prostredníctvom izraelského veľvyslanca odovzdali titul „Spravodliví medzi národmi,“ už viacerým Slovákom. To, komu bude titul udelený posudzuje Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých založená v roku 1963 pri pamätníku YAD VASHEM v Izraeli.

Ocenení Staroľubovňania
Rodina Lampartovcov zo Starej Ľubovne, nositelia medaily Spravodliví medzi národmi

K jedným z prvých ocenených Staroľubovňanov patril už vyššie spomínaný Štefan Kocún. Ale nebol jediný. Tabuľa cti v jeruzalemskej záhrade nesie aj mená Márie a Jána Lampartovcov ale i Máriinej matky, pani Zvolinskej. Rodina Lampartovcov bola ešte pred vojnou v priateľskom vzťahu so židovskou rodinou Traurigovcov. Po vypuknutí vojny, najmä počas rokov 1943 až 1944 ukrývala najprv pani Zvolinská a potom jej dcéra Mária niektorých členov tejto rodiny. Syn pani Márie, Ján Lampart,  vymuroval vo svojom dome za pecou malú miestnosť kde sa ukrývali. Napriek tomu, že ich nikdy nenašli, nevyhli sa Lampartovci neustálym domovým prehliadkam a prenasledovaniu. Syn Traurigovcov sa spolu so svojou ženou ukrývali u Lampartovcov, v malom úzkom priestore takmer rok. V roku 1998 bol na základe tohto činu udelený titul „spravodlivý medzi národmi,“ Lampartovcovm i pani Zvolinskej.

Medzinárodný deň obetí holokaustu

Od tragických udalostí, ktoré sa odohrávali počas druhej svetovej vojny a ktorým sa nevyhlo ani územie Slovenska, ubehlo už dlhých 77 rokov. Presne 27. januára 1945 sa červenej armáde podarilo oslobodiť koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. V roku 2005 na Valnom zhromaždení OSN ustanovili čelní predstavitelia krajín tento deň ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.

Nezabúdajme a už nikdy nedovoľme aby bola sloboda kohokoľvek obmedzovaná na základe rasy či náboženstva a aby prevládala neznášanlivosť. Spomeňme si na ľudí, ktorí boli zachránení, ale aj ktorí zachraňovali. Pretože aj v časoch najväčšieho temna stále existuje nádej. Aj „spravodliví medzi národmi“ sú toho dôkazom.


Zoznam použitej literatúry

LAINCZ,E a kol.: Monografia mesta Stará Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum – hrad v Starej Ľubovni, 2020. 580 s. ISBN 978-80-89860- 16-6

LAINCZ,E.-DROBŇÁK,A.: SNP. V prelomovom desaťročí (česko)slovenských dejín 1938-1948. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum – hrad v Starej Ľubovni, 2018. 300 s. ISBN 978-80-89860-10-4