Autor: Mgr. Katarína Babčáková, PhD.

Hájovňa z pohraničnej rusínskej obce Malý Lipník, ktorá od začiatku 80. rokov stojí v areáli nášho múza ľudovej architektúry pod hradom Ľubovňa, má zaujímavú minulosť.  

Malý Lipník

Malý Lipník, podobne ako okolité malé obce, patril kedysi do územia panstva Plaveč. Stredoveký hrad, kaštieľ i pozemky v Plavči, podobne ako hradné panstvo Dunajec v poľskej Niedzici, vlastnil starý šľachtický rod Salamonovcov s pôvodom v Stoličnobelehradskej župe v 12. – 13. stor. Hájovňu dal v roku 1890 postaviť barón Gejza Salamon Alapi starší a v nej zamestnal a ubytoval hájnika, ktorý spravoval lesy, ťažbu a lov zveri. V Malom Lipníku vlastnil aj sklársku hutu, kde vyrábali fľaše na minerálnu vodu z prameňa v Sulíne, ktorý mu patril.

Gejza Salamon Alapi

Bol predsedom Uhorského karpatského spolku (zaslúžil sa o postavenie chaty vo Veľkej Studenej doline) a v máji 1906 sa stal hlavným županom Spišskej župy. Zaslúžil sa aj o slávnostný prevoz pozostatkov Imricha Tӧkölyho do Kežmarku. V roku 1912 sa oženil s krásnou grófkou Ilonou Bethlenovou a mali spolu štyri deti, Gejzu, Margarétu, Štefana a Evu.

Barón Gejza Salamon Alápi na poľovačke.

Zomrel v roku 1920 v Budapešti a jeho vdova s deťmi zostala na hrade v Nedeci, kde ju poznali ako „poslednú grófku“, nápomocnú aj poľským vojakom. Gejza Salamon Alapi mladší prebýval v kaštieli v Plavči a pozmali ho ako patróna rusínskych obcí – opravoval ich cerkvi (chrámy), dovážal drevo na kúrenie do škôl a ako slobodný mládenec často u gazdov trávil i sviatky.

Po vojne boli majetky Salamonovcov znárodnené a Gejza mladší zomrel v roku 1981 v Košiciach. Do nášho regiónu sa rád vracal.  

Správcovia hájovne

Hájovňa ležala v centre obce Malý Lipník, v okolí ktorej sa nachádzajú rozsiahle ihličnaté lesy. Za obdobie od 1. svetovej vojny do roku 1980 sa v tejto hájovni vystriedalo niekoľko správcov. Po 1. svetovej vojne bol správcom pán Gábor, vojnový invalid, ktorý bol väznený pre obvinenie z pašeráctva. Počas 1. ČSR bol správcom pán Morvay, taktiež vojnový invalid.

V období II. svetovej vojny bol tretím správcom pán Šebeš z Prešova, ktorý tu žil s rodinou, neskôr boli správcami pán Maníček a pán Škoviera zo Spišského Podhradia.

Ján Vojtech Klikáč

V rokoch 1953 ‒  1960 bol správcom Andrej Mariančik (⁕1920) z Rudnian. V tom období polesie spravovalo asi 3000 ha prevažne ihličnatých lesov a zamestnávalo 20 zamestnancov. Posledným tu bývajúcim správcom bol Ján Vojtech Klikáč z Obýc, ktorý sem prišiel v októbri 1960 s manželkou Máriou a deťmi Máriou a Ľubomírom, ktorý sa v hájovni aj narodil. Dcéra Mária svojou návštevou poctí i otvorenie hájovne. V roku 1980 ich domov opustili, pretože hájovňa bola Lesným závodom v Podolínci bezplatne odovzdaná Okresnej pamiatkovej správe v Starej Ľubovni do expozície ľudovej architektúry a na jej mieste bol postavený bytový dom.

Hájovňa

Hájovňa mala pôvodne viacpriestorový pôdorys o rozmeroch 18m x 11m a bola zrubovou stavbou so špárami vyplnenými machom, bez vodovodu, s elektrinou a vykurovaním pomocou kachľových pecí. Patrila k nej i poľnohospodárska pôda, na ktorej hospodárili správcovia s rodinami a hospodársky dvor s chlievmi a maštaľami. 

Po transfere do areálu múzea boli v rokoch 1980 – 1982 realizované početné stavebné úpravy: zrubové steny a strop boli omietnuté maltou, bol postavený suterén s klenbovým stropom, zmenené dispozičné riešenie. V polovici 80. rokov vtedajší ONV totiž uvažoval aj o využití hájovne ako okresnej hvezdárne v správe osvetového strediska. Neskôr slúžila ako administratívno-prevádzková budova múzea a výstavná miestnosť.

Expozícia

Radi by sme jej však znovu dali identitu, ducha, ktorý jej bol pôvodne vlastný. V expozícii je predstavené bývanie a pracovňa horára s rodinou v polovici až druhej tretine 20. storočia, reflektujúc aj postupné zmeny v interiérovom designe a zariadení, ktoré si každá rodina so sebou prinášala. Časť miestnosti slúži i ako multifunkčný priestor pripomínajúci služobnú miestnosť horára, či hajtola ako miesto rokovaní s vlastníkmi pôdy, poľovníkmi a priateľmi. Umožní realizáciu seminárov, prednášok, vzdelávacích, ale i prezentačných, výstavných podujatí v priestore, ktorý nie je len univerzálnou konferenčnou miestnosťou, ale dýcha géniom loci, ktorý mu dala jeho pôvodná funkcia.

Zaujímavá bola i príprava expozície – dôsledná obnova omietok, maľovky, elektrického vedenia, drevenej doskovej dlážky, ktoré boli poznačené formou, akou bol transfer a stavba v 80. rokoch realizované. A keďže depozitáre múzeí nikdy nemôžu obsahovať všetky zbierkové predmety z každého obdobia, profesie, oblasti, spolu s kolegami sme zháňali originálne, pôvodné maliarske valčeky na stenu, bakelitové elektrické zásuvky a vypínače, originálne keramické sťahovacie elektrické lampy, textilné bytové doplnky, periny, kotol či piecku a tiež poľovnícke doplnky. Osobne sa teším, že tu svoj domov našli i lesnícke knihy, dedičstvo po mojich dvoch strýkoch horároch a tomu, že príprave expozície mnohí pracovníci venovali nielen pracovný čas, ale i kus spomienok a srdca. Veríme, že to návštevníci počas objavovania génius loci tohto miesta a jeho detailov pocítia…