Autor: František a Lýdia Bondrovci, Mgr. Monika Pavelčíková

a Vertikála sa do mora oprela silným východným vetrom. Ten vanul celú noc,  až sa z mora stala súš. Vody sa rozostúpili a synovia Izraela prešli cez more suchou nohou. Vody im boli stenou po pravici a ľavici.“ (Biblia, Exodus 14.21-22-parafráza).

V dňoch 6. – 9. septembra 2019 sa na hrade v Starej Ľubovni uskutočnilo štvordňové verejné stretnutie (festival) potomkov záchrancov a zachránených, ktorí prišli z Izraela a Veľkej Británie. Toto stretnutie nás vtiahlo do živého príbehu niekoľkých miestnych rodín, ktoré počas 2. svetovej vojny pomohli pri záchrane jednej 11-člennej židovskej rodiny s priezviskom Honig z Malého Lipníka. Zoznámili sme sa nielen s hrôzami prenasledovanej rodiny, ale tiež s hrdinstvom záchrancov a so zázračnou Vertikálou východného vetra. Bola to po 75 rokoch príležitosť zaspomínať na ťažké chvíle tohto obdobia a zoznámiť verejnosť s príbehom plným emócií. V piatok, priamo v renesančnom paláci Hradu Ľubovňa, tento festival otvoril a všetkých hostí privítal podpredseda Prešovského samosprávneho kraja a zástupca primátora mesta Stará Ľubovňa MUDr. Peter Bizovský. Predniesol pozdrav a posolstvo Mons. Jána Babjaka, arcibiskupa gréckokatolíckej cirkvi a metropolitu Prešovskej metropolitnej cirkvi, ktorý prevzal záštitu nad týmto podujatím. Ako prvý prítomných pozdravil predseda Slovenského  zväzu protifašistických bojovníkov, Oblastného výboru v Starej Ľubovni Ing. plk. v.v. Václav Homišan, ktorý pripomenul 75. výročie a historický význam Slovenského národného povstania. Po ňom mladý historik Mgr. Eduard Laincz oboznámil prítomných s priebehom odboja v tomto prihraničnom regióne a so zapojením sa miestnych Židov v boji s fašizmom počas SNP. Bol to odborný úvod k slávnostnému položeniu vencov a kytíc k pamätníku padlých hrdinov na treťom nádvorí hradu. Počas spomienkového ceremoniálu zaznela slovenská hymna, po nej položili vence k pamätníku zástupcovia Zväzu protifašistických bojovníkov, mesta Stará Ľubovňa a Ľubovnianskeho múzea. Hostia z Izraela sa k tomuto obradu pripojili modlitbou Kadiš a El Rachamim za svoju príbuznú Alžbetu, ktorá neprežila holokaust, a za jej brata Jozefa, ktorý bol veliteľom partizánskeho oddielu a padol v SNP.  Tieto modlitby predniesol Arie Honig, jeden z potomkov rodiny. Záver úvodného programu sa niesol v duchu vzájomných rozhovorov a zvítaní hojného počtu prítomných hostí.s

Atmosféru sobotňajšieho popoludnia umocnila nádherná ústredná pieseň z opery Nabucco, plač židovských zajatcov v babylonskom zajatí v podaní ženského kvarteta pod vedením PeadDr. Kataríny Barlíkovej. Následne prezentoval svoj príspevok Ing. Mikuláš Lipták, ktorú  obohatil vlastnou skúsenosťou s Bohom a odpovedal tak na otázku, prečo sa zaujíma o problematiku Židov na Spiši a na Slovensku. Od hľadania, čistenia a obnovovania židovských cintorínov v Kežmarku prešiel k sprevádzaniu židovských zájazdov po stopách svojich predkov a takto i k prvému stretnutiu s potomkami Honigovcov v roku 2010.  V minulých rokoch spoločne navštívili rôzne miesta v okolí Starej Ľubovne, kde sa ich predkovia pohybovali. Misia bola celkom úspešná, pretože navštívili pílu na spracovanie dreva v Mníšku nad Popradom, kde členovia ich rodiny pracovali pod ochranou Jána Brunovského. Navštívili aj rodnú obec Malý Lipník a Starú Ľubovňu a stretli sa s pamätníkmi, ktorí sa na rodinu Honigovú ešte pamätali. Chýbal im však jeden detail významného príbehu, o ktorom sa v ich rodine rozprávalo. Hľadali istú rodinu Horákovú, u ktorej sa za dramatických okolností ukrývali bratia Šimon a Móric s rodičmi. Rodinu Horákovú v okolí Starej Ľubovne ani v poľsko-slovenskom pohraničí nikto nepoznal. Mikuláš Lipták svoju prezentáciu ukončil optimistickou myšlienkou, že zázraky sa môžu diať… Záverom svojho vystúpenia nechal premietnuť krátky dokumentárny film rodiny Honigovej z ich ciest po Slovensku

Dokumentárny film rodiny Honigovej

     Nasledoval príbeh Františka Bondru, ktorý odhalil Mikulášom naznačený zázrak. František, ktorý sa narodil v Ostrave východoslovenským rodičom, v roku 2009 navštívil Izrael. Táto krajina ho natoľko zaujala, že spoločne s manželkou a svojimi priateľmi založil v Ostrave židovsko-kresťanský festival. V súvislosti s týmito aktivitami sa František od svojej mamky dozvedel, že sa u nich počas vojny ukrývala židovská rodina. V pamäti jeho mamky, vtedy 12-ročného dievčatka, zostali len fragmenty nejakého dramatického zážitku: Nemeckí vojaci, hľadanie ukrývajúcich sa Židov, dvor v plameňoch, zatknutie otecka gestapom… František sa takto dozvedel len fonetické priezvisko Hajnik. Nevedel, odkiaľ presne boli, a nepoznal iné údaje. Aj napriek tomu sa rozhodol túto židovskú rodinu hľadať. Zhruba po ôsmich rokoch sa zázrak skutočne stal. Pretože František je aktívny kresťan, pripisuje to Božiemu vedeniu, ktoré ho po dlhom a vytrvalom hľadaní priviedlo až k Mikulášovi Liptákovi. Ten ho s rodinou Honigovou skontaktoval a sprevádzal ho i do Izraela, kde sa v Jeruzaleme konalo spoločné stretnutie vzájomne sa hľadajúcich rodín. Záverom vystúpenia Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovcov, boli premietnuté dve videá so svedectvom Mórica a Šimona Honigovcov, ktorí rozprávajú o tom, ako prežívali túto vojnovú drámu.

Svedectvo Šimona Honiga

Svedectvo Mórica Honiga

Poslednú prednášku Avichaja Honiga uviedol hudobný prednes na husliach a klavíri na motívy z filmu Schindlerov zoznam v podaní Kataríny Barlíkovej a Márie Budzákovej.

Avichaj začal svoju prednášku trpkou pravdou: „Problém našej rodinnej histórie spočíval v tom, že naši, pravdepodobne aj vaši predkovia, ktorí prešli hrôzami vojny, nechceli o tom hovoriť.“ Spomína, ako v 90. rokoch povedal svojmu otcovi,  že by chcel ísť na Slovensko, aby navštívil a poznal miesta, kde jeho predkovia žili. Otec to pôvodne zamietol. V jeho spomienkach sa ukrývalo príliš veľa zlého. Nakoniec sa ho predsa len podarilo prehovoriť, pretože v tej dobe zostal jediným, ktorý to zažil, poznal miesta a snáď aj niektorých ľudí, ktorí by mohli ešte žiť, a zdravotne bol schopný takúto dlhú cestu absolvovať.“ Nechajme hovoriť Avichaja: „Niektoré mená sme ešte z rozprávania poznali, ako napríklad: gréckokatolícky kňaz Andrej Zima, ktorý ukryl náš rodinný majetok a po vojne ho rodine poctivo vrátil; mlynár Ján Brunovský, ktorý vybavil ministerské výnimky takmer celej rodine; vtedajší richtár  obce Malý Lipník Jozef Šesták, ktorý zásoboval rodinu potravinami. Nevedeli sme však všetky mená.  Dokumentárny film, ktorý som na týchto miestach vtedy točil, nebol dokončený, pretože nám chýbali niektoré časti skladačky. Jedného dňa v minulom roku mi zatelefonoval môj bratranec Menachem. Bol som práve v práci, tak sa ma opatrne opýtal, či môžem hovoriť. Trochu som mal obavy zo zlých správ. Dostal e-mail od  Mikuláša Liptáka, ktorý nás vtedy na našej ceste po stopách našich predkov sprevádzal, že má pre nás nové správy. Ozval sa mu nejaký František Bondra z rodiny Imrichovej, ktorého prarodičia koncom roka 1944 ukrývali dvoch židovských chlapcov (a chvíľu aj ich rodičov) u seba na gazdovstve v osade Skalná. Poslal príbeh, ktorý sme z rozprávania svojich rodičov dôverne poznali. Nepoznali sme však ich meno, rovnako ako František nepoznal presne naše meno. My sme ich hľadali pod menom Horák, on nás hľadal pod menom Hajnik. A preto film, ktorý som pred rokmi na svojej výprave po stopách našich predkov začal točiť, a pre nedostatok informácií nedokončil, má teraz nové pokračovanie.“

Sobotný večer v hradnom renesančnom paláci sa niesol v duchu miestnej kapely Mojše Band pod vedením charizmatického Michala Paľka. Ďalšími hudobníkmi bol harmonikár a bubeník v jednej osobe František Kubík a basista Róbert Ragan st. Koncert skupina otvorila krásnou izraelskou ľudovou piesňou Adon Olam. Nasledovali staré piesne Židov bývalého Huncovského rabinátu v skvelej úprave. Piesne pochádzali práve z ľubovnianskeho regiónu a spievali ich tamojší Židia. Mojše Band zožal u publika veľký potlesk.

Centrom celého festivalu bola nedeľa. Cieľom organizátorov bolo navštíviť pôvodné miesta, kde sa za dramatických okolností ukrývali Móric a Šimon Honigovci. Organizátori zvolili dve trasy. Prvú, východnú cestu, cez Sulín a druhú, výstupom na Skalnú, zo západnej strany. Väčšia časť potomkov Honigovcov si zvolila prvú trasu. Bola to časť predpokladanej cesty z Malého Lipníka na Skalnú, ktorú absolvovali ich predkovia. Išlo sa po hrebeni Ľubovnianskej  vrchoviny, a to zo sedla Doštená až na Skalnú. Napriek tomu, že predpoveď počasia bola o trvalom daždi, otvárali sa nám nádherné výhľady miestnych hôr s roztrúsenými domčekmi. Celú výpravu sprevádzal vnuk rodiny Imrichovej František Bondra, pretože v miestnych horách prežil svoje detstvo. Každým krokom bližšie k osade sa u všetkých prítomných stupňovalo vzrušenie. Asi 250 m od susedov Imrichovcov sme narazili na orientačnú šípku, ktorá už avizovala cieľ nášho putovania. Druhá skupina účastníkov si zvolila náročnejšiu trasu s väčším prevýšením. Okolo 11.00 hodiny sme sa všetci stretli na bývalej usadlosti rodiny Imrichovej. Nad usadlosťou už bola osadená informačná tabuľa s príbehom udalostí, ktoré sa tu odohrali. Slávnostného sprístupnenia tejto tabule sa s krátkym príhovorom a poďakovaním za rodinu Imrichovú ujal František Bondra, za Ľubovnianske múzeum pani Monika Pavelčíková a za rodinu Honigovú pán Menachem Honig. Následne hovoril ešte František, ktorý objasnil význam názvu celého festivalu, tzn. čo je to Vertikála východného vetra. Prostredníctvom mobilných telefónov sme sa zorientovali v svetových stranách a takto sme zistili, kde je východ a jeden dobrovoľník nám odkrokoval vzdialenosť obytného domu od stodoly, ktorá bola nacistami zapálená a zhorela do základu. Bolo to zhruba 8 až 9 m. Je neuveriteľné, že stodola naplnená slamou  až po okraj  nezapálila drevené obytné stavby a potom senník, kde sa ukrývali bratia Honigovci. Móric vo svojom svedectve rozprával, že  so svojím bratom Šimonom už odriekali modlitbu pred smrťou. Odrazu sa rozfúkal taký silný východný vietor, že odklonil plamene od obytných častí. Zachránili sa vďaka tomuto vetru. Po hebrejsky sa vietor povie ruach. Tento výraz je rovnaký ako v prvých veršoch knihy Genesis: „zem bola neúrodná a pustá a ruach sa vznášal nad vodami“.

To hlavné prišlo vo chvíli, keď sme sa presunuli k senníku, kde sa Móric a Šimon ukrývali. František lokalizoval presné  miesto úkrytu a medzery v zrube, kde nemecký vojak bajonetom prepichoval seno, či snáď nenarazí na úkryt. S vyhrotenými emóciami sme sa vrátili k informačnej tabuli, kde František prečítal svoje krátke  zamyslenie s výzvou k nám Slovákom, ako aj k našim izraelským priateľom. To, čo sa tu pred 75 rokmi odohralo, sa nikdy nesmie opakovať. Doznievajúce myšlienky boli náhle prerušené tónmi izraelskej hymny v podaní trubkára Jaroslava Janeka dobre maskovaného v kroví. Nielen Izraelčania, ale aj všetci prítomní sa neubránili slzám dojatia. Zostup zo Skalnej do údolia k autobusom bol sprevádzaný vzájomnými priateľskými rozhovormi. Poslednou zástavkou exkurzie bola obec Hraničné, kde sme si obhliadli bývalú židovskú krčmu, ktorú zabavilo gestapo a kde boli po incidente na Skalnej  gestapom brutálne vypočúvaní Pavol Imrich a ďalší zadržaní muži zo Skalnej.

Nedeľné popoludnie otvoril hudobným vstupom Ján Jendrichovský a jeho priatelia. Potom sa moderovaného rozhovoru ujal pán Ing. Mikuláš Lipták a postupne pozval na pódium týchto účastníkov:

Menachema Honiga, syna Mórica Honiga, ktorý sa ukrýval na Skalnej, Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovej zo Skalnej, Miloša Labaša, pravnuka Jána Brunovského z Mníšku nad Popradom, Pani Helenu Bačovú, dcéru richtára Jozefa Šestáka z Malého Lipníka, Emila Komjati, vnuka Ireny Komjati z Nitry.

Mikuláš Lipták sústreďoval svoje otázky na ústredný bod. Prečo to vaši predkovia robili a čo z toho mali? Nebránil sa ani otázke, že snáď  tu mohli zohrať dôležitú úlohu aj židovské peniaze. Bola to provokatívna otázka nám všetkým na zamyslenie, ktorí žijeme v dnešnej dobe…

Záverom tejto moderovanej diskusie Menachem Honig verejne poďakoval všetkým potomkom ich záchrancov a odovzdal im symbolické darčeky. Bol to certifikát rodiny Honigovej, kde bolo adresné poďakovanie za záchranu ich rodiny v období holokaustu, a peknú knižne viazanú publikáciu o rodine Honig a ich záchrancoch.

Štvrtý deň, pondelok 9. septembra, kedy je v kalendári Pamätný deň holokaustu, bol určený predovšetkým študentom stredných škôl. Bola to príležitosť zoznámiť študentov so skutočným príbehom a so skutočnými ľuďmi, ktorých sa táto téma dotýkala. V sále ľubovnianskeho Kina Tatra boli prítomní všetci hostia z Izraela s niekoľkými triedami študentov stredných škôl. V úvode zaznela vynikajúca prednáška Mgr. Eduarda Laincza s prezentáciou, ktorý prítomných oboznámil s históriou židovskej komunity v okrese Stará Ľubovňa v rokoch 1938­ — 1945. Svoju prednášku ukončil výzvou, aby študenti dôsledne posudzovali informácie, ktoré sa im niekedy dostávajú z rôznych zdrojov a vedeli ich zakomponovať do historických kontextov. Menachem Honig vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou oboznámil študentov s históriou, ako jeho predkovia prežívali holokaust v miestnych podmienkach na Slovensku. Vymenoval všetky rodiny, ktoré sa podieľali na záchrane ich rodičov, prarodičov, strýkov a tiet. Bola to rodina gréckokatolíckeho kňaza  Andreja Zimu a rodina miestneho richtára pána Jozefa  Šestáka z Malého Lipníka. Z blízkeho okolia to bola rodina Jána Brunovského z Mníška nad Popradom a rodina Pavla Imricha zo Skalnej. Následne pán Ing. Gerard Zima krátko zaspomínal na svojho starého otca – kňaza, ktorý rodine Honigovej v ťažkom období významne pomáhal a ocenil i statočnosť vtedajšieho biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý nabádal svojich kňazov k pomoci prenasledovaným Židom. Pre nedostatok času svoj príspevok Ako som hľadal jednu židovskú rodinu…iba stručne predstavil František Bondra. Predovšetkým zdôraznil, že predsudky v akejkoľvek forme a proti komukoľvek sú v dnešnej spoločnosti neprípustné. Je dôležité sa vzájomne poznávať a poznať dejiny. Neznalosť totiž vedie práve k predsudkom a vzájomnej nenávisti.

Záverom tejto správy o tomto podujatí by som rád zdôraznil:

Pretože sa celý festival niesol v kresťansko-židovskom duchu, tak by som rád  na prvom mieste poďakoval „Vertikále“, pod ktorou si určite všetci predstavujeme B..a.

Ďalej moje veľké poďakovanie patrí Ľubovnianskemu múzeu v Starej Ľubovni a jeho riaditeľovi PhDr. Daliborovi Mikulíkovi (ktorý nemohol byť prítomný z dôvodu svojej služobnej cesty v Japonsku), za inštitucionálne zastrešenie tohto festivalu. Poďakovanie patrí predovšetkým pani Mgr. Stanislave Vidovej a všetkým pracovníkom múzea, ktorí tu s nami boli a podieľali sa na jeho úspešnom priebehu.

Ďakujem:

  • externým pracovníkom Ľubovnianskeho múzea: Mgr. Monike Pavelčíkovej a Mgr. Eduardovi Lainczovi za odborný a organizačný prínos,
  •  sponzorom, hlavne Ľubovnianskemu múzeu, ktoré zabezpečilo hlavnú časť financovania tohto projektu,
  •  kapele Mojše Band, ktorá vďaka svojej finančnej ústretovosti prispela k uskutočneniu tohto podujatia,
  • ochotným sponzorom, ktorí nechcú byť menovaní,
  • Mgr. Kataríne Tomkovej za profesionálnu tlmočnícku službu z anglického jazyka,
  • všetkým spolupracovníkom – Mikulášovi Liptákovi, Lenke Liptákovej, Kataríne Barlíkovej, Jánovi Jendrichovskému, Antonovi, Rudovi a Viliamovi Hudecovcom.

Nemôžem nespomenúť partnerov, ktorí tento projekt podporili:

  • Najdôležitejším partnerom tohto projektu bolo Gréckokatolícke  arcibiskupstvo v Prešove s jeho arcibiskupom a metropolitom Mons. Jánom Babjakom SJ, ktorý nad týmto festivalom prevzal záštitu.
  • ViViT – kresťanské nakladateľstvo v Kežmarku, ktoré vydáva literatúru na tému holokaustu a iné zaujímavé publikácie.
  • Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, ktorá v minulom roku uskutočnila podujatie Odpustenie a zmierenie, týkajúce sa aj Židov.
  • TV Noe – televízia dobrých správ, ktorá s Františkom Bondrom urobila na túto tému rozhovor a stala sa tak mediálnym partnerom.
  • ICEJ – Kresťanské veľvyslanectvo v Jeruzaleme, ktoré tento projekt mediálne podporilo.
  • Templfest Ostrava – partnerský festival.