Autor: Mgr. Radovana Rabíková

Naši starí rodičia hovorievali, že politika je panské huncútstvo. Veľmi sa ňou nezaoberali a prenechávali, hoci často nedobrovoľne, rozhodovanie na svojich zemepánov, či panovníkov. Nebolo tomu tak vždy. Už slávny aténsky politik Kleistenes uviedol do života priamu demokraciu, keď uskutočnil reformu Solónovej ústavy a rozdelil obyvateľov Atén podľa územnej príslušnosti. Všetci občania si boli rovní a mohli byť prostredníctvom zhromaždení súčasťou politického života. Obdobie stredoveku a neskôr novoveku znamenalo úpadok priamej demokracie a volebné právo sa často v živote obyčajných ľudí neskloňovalo. Túžba podieľať sa na riadení a fungovaní štátu sa do popredia začala dostávať až v 19. storočí s prvým náznakom zmeny, ktoré priniesla so sebou modernizácia.

Myšlienka na prvé, moderné slobodné voľby v Uhorsku sa zrodila až počas revolučných rokov 1848/49, keď v uhorskom parlamente predstavil Ľudovít Štúr spolu so svojimi spolupracovníkmi program, ktorý mal zabezpečiť zlepšenie postavenia Slovákov v Uhorsku. Slovenskí národní činitelia sa dostali do veľmi zložitej a nezávideniahodnej situácie, chápali však potreby doby, ktoré vyvolali vznik nových prvkov národnej, sociálnej i politickej kultúry. V marci v roku 1848 boli marcovými zákonmi prijaté reformy, ktoré nielenže uviedli do života nezávislú uhorskú vládu ale aj po prvýkrát volebné právo. Okrem iného snem schválil zákon o zrušení poddanstva, urbárskych povinností, cirkevných desiatkov, aviticity[1] šľachtických majetkov a mnoho ďalšieho. Takýmto spôsobom získalo oveľa viac ľudí právo voliť. Avšak samotné volebné právo nebolo určené pre všetkých. Článok v zákone z roku 1848 priznal právo voliť všetkým občanom – má sa rozumieť mužom – po dosiahnutí 20-teho roku života. Muži museli spĺňať ďalšie podmienky, okrem preukázania majetku bolo potrebné, aby boli aj vzdelaní. Nuž slovom, právo voliť mal muž, ktorý vlastnil dom a platil zaň domovú daň, alebo pôdu, z ktorej platil daň poľnohospodársku. Vzdelaním bol vysokoškolák, člen akadémie ale aj remeselník, či obchodník odvádzajúci daň. Bez ohľadu na príjem mohli voliť lekári, učitelia, advokáti, akademickí umelci ale i duchovní. Voliť a byť volení mohol tak každý sedemnásty obyvateľ.

Voľbám do snemu a stolíc predchádzali tzv. kortešačky. Išlo o zhromaždenia, na ktorých si kandidáti získavali voličov nielen svojimi sľubmi ale aj rôznymi lahôdkami, ako gulášom, zabíjačkou či alkoholom. Iní naopak pristúpili na metódu zastrašovania a aj takýmto spôsobom sa snažili dostať do snemu. Medziiným bolo zavedené aj tzv. pasívne volebné právo, ktoré mal každý muž od času, keď dosiahol 24 rok života a aktívne ovládal maďarský jazyk. Voľby, ktoré sa uskutočnili v jari roku 1848 znamenali významný medzník v chápaní politického povedomia a významnú zmenu politického systému.

Tento závan slobody ale netrval veľmi dlho. Už po skončení revolúcie v roku 1849 sa Uhorsko dostalo späť pod priamu nadvládu Rakúska. A tak po veľkých očakávaniach prišlo sklamanie, keď rakúska vláda spolu s cisárom po porážke Uhrov rýchlo zabudla na svoje sľuby. Bol obnovený absolutizmus a prísne úrady si úzkostlivo strážili akékoľvek snahy národov o vydobytie si samostatnosti. Centralizačné snahy Viedne neumožnili vznik právneho systému, ba čo viac, Uhorsko nemalo mať svoje zastúpenie ani v celoštátnych parlamentoch.

Po zvrhnutí Alexandra Bacha, hlavného predstaviteľa centralizačnej politiky habsburgovcov, padol v roku 1860 aj absolutizmus. Po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa habsburská monarchia definitívne zmenila na federatívne usporiadané Rakúsko-Uhorsko, ktoré vytvorilo dve rovnocenné a autonómne časti. Došlo tak k výraznému obnoveniu uhorskej samostatnosti. V roku 1874 boli opäť obnovené články zákona z roku 1848. Zákonným článkom č. 33/1874 bol novelizovaný platný volebný zákon. V tomto období však dochádza aj k viacerým zmenám volebného práva. Zástupcovia ľudu dosiahli zrušenie majetkového cenzu, ktorý nahradili cenzom daňovým, pričom výrazne došlo k poklesu oprávnených voličov. Odrazu nemohli voliť ani učitelia ani lekári, ba ani uniformované zložky, duchovní a profesori.

A čo bolo na tom najzaujímavejšie? Tak zatiaľ, čo dnes sú voľby tajné a sú záležitosťou každého oprávneného voliča, vo vtedajších časoch trvala uhorská vláda na verejnosti volieb. Tak mohol predseda volebnej komisie zasiahnuť do voľby a napríklad opýtať sa voliča, prečo volí tak ako volí. Politický život v Uhorsku po roku 1875 určovali voľby na celoštátnej ale i na župnej úrovni. Od šesťdesiatych rokov 19.storočia sa voľby do parlamentu a župnej samosprávy konali v trojročných intervaloch. Po roku 1887 sa to zvýšilo na 4 roky. V Uhorsku sa percento oprávnených voličov naďalej pohybovalo okolo 6% až 7%. Vo všeobecnosti sa v tomto období vytvárali v Uhorsku a neskôr v Rakúsko-Uhorsku dve najdôležitejšie línie, určujúce politické smerovanie. Jednu líniu tvorili stúpenci dualizmu – Liberálna strana, a na strane druhej to boli podporovatelia myšlienky obnovenia Uhorska spred roka 1848- Strana nezávislosti. Na konci 19. storočia vznikajú ďalšie politické zoskupenia. V roku 1894 Uhorská katolícka strana a ešte pred ňou Sociálnodemokratická strana Uhorska. Veľmi významnou stranou bola aj Slovenská národná strana, ktorej politicko-ideové smerovanie vytvoril Svetozár Hurban Vajanský.

Na ceste k moderným voľbám

Už v roku 1901 narastali v uhorskom parlamente nepokoje po tom, čo sa nemaďarské národy dožadovali rovnakých volebných práv ako ich maďarskí kolegovia. Všeobecné volebné právo sa stalo základným bodom a požiadavkou slovenského národného hnutia. Vtedy promaďarské strany pochopili, že je potrebná reforma volebného systému, no nechceli pristúpiť na podmienky modernizácie. Znamenalo by to hneď niekoľko dôležitých a pre nich závažných vecí. Tradičné skupiny by prišli o moc a na politické pole by sa dostali masy. Preto volebné právo vehementne odmietali. Predložili teda návrh aby právo voliť bolo rozšírené na tých obyvateľov Zalitavska, ktorí vedeli čítať a písať po maďarsky. K plánovanej zmene tak nedošlo. Po neúspešnom presadení volebného práva začali promaďarskí politici presadzovať oveľa tvrdšiu maďarizáciu a prijímať nové maďarizačné zákony.

Ešte pred začiatkom 1. svetovej vojny padlo v sneme niekoľko návrhov na opätovnú zmenu volebného systému. Do popredia sa dostávalo predovšetkým tajné a všeobecné hlasovanie. Reforma však nebola úplne kompletná a neuspokojila ani jednu zo strán. Preto sa Slovenská národná strana a sociálni demokrati rozhodli ohlásiť spoločné ľudové zhromaždenie. Požadovali všeobecné, tajné a rovné voľby, hlasovacie práva ženám, či zníženie veku voličov. Tak sa Rakúsko-Uhorsko dostalo pred vojnou do zložitej situácie a všetky nedostatky sa prejavili práve v čase, keď krajina čelila osudovej porážke. Predstavitelia českého a slovenského politického spektra sa samozrejme ku koncu vojny už zaoberali otázkami povojnovej koncepcie vnútornej správy. V konečnom dôsledku sa však nepočítalo s rozpadom Rakúsko-Uhorska, ale naopak s jeho posilnením. Tomu boli otázky vnútornej správy aj prispôsobené.

Možnosť naplno rozvíjať vnútornú správu krajiny došlo až po prvej svetovej vojne, a teda v roku 1918. V Čechách krajinská samospráva umožnila českým úradníkom uplatnenie v rámci politických inštitúcií a napriek tomu, že to so sebou prinášalo množstvo obmedzení, pomohla vyrásť aj mnohým odborníkom. Na Slovensku tomu bolo ale inak, vznikom prvej Československej republiky dochádza k masívnemu prílevu českej inteligencie a českých úradníkov, ktorí zastávali popredné miesta aj v slovenských úradoch, či školách. Hoci prvé roky samostatnej republiky Čechov a Slovákov neboli prechádzkou ružovou záhradou, relatívne v krátkom čase sa pomery v krajine podarilo stabilizovať. Výsledkom bolo prijatie ústavy a v roku 1920 prvé voľby do Poslaneckej snemovne a do Senátu ČSR[2], v rámci samostatného štátu – Československa.

Veľmi významnou bola v tomto období aj zmena volebného systému. Prvý krát v histórii boli k volebným urnám pozvané aj ženy a navyše sa kandidatúry mohli zúčastniť aj príslušníci menšinových národov. Voľby sa tak konali na území celého Československa, výnimkou boli pohraničné časti, o ktorých pripojení sa rozhodovalo v samostatnom plebiscite. V rámci Slovenska to boli Orava a Spiš a mestá ako Stará Ľubovňa či Podolínec. O tri roky neskôr sa konali župné voľby. Dôležitým faktom ale zostáva, že v týchto voľbách bolo diskriminované Slovensko. Zatiaľ čo v Čechách bolo postačujúce predloženie volebnej kandidátky so 100 vyzbieranými podpismi, na Slovensku to bolo desaťkrát toľko, teda 1000. Protesty predstaviteľov slovenskej politickej scény boli márne. Posledné voľby do Národného zhromaždenia[3] pred vypuknutím 2. svetovej vojny sa konali 19. mája 1935 a značnú prevahu v povolebnom výsledku mala Hlinkova slovenská ľudová strana, tzv. Autonomistický blok, v Čechách to bola Sudetonemecká strana. Po vyhlásení samostatného Slovenska 14. marca 1939 sa k moci dostáva totalitný režim, ktorý prúdil priamo z Berlína od Adolfa Hitlera a tak na toto obdobie boli zavreté volebné miestnosti.

Volebné právo po skončení 2. sv. vojny

Situácia po skončení 2. svetovej vojny nebola v obnovenom Československu vôbec priaznivá. K moci sa čoraz viac dostávali komunistické strany so svojím sociálnym programom. V predvolebnom politickom boji o ovládnutie Slovenska sa nezastavili ani pred zastrašovaním, či dokonca vraždami. Voľby konajúce sa 26. mája 1946 do Ústavodarného národného zhromaždenia skončili na Slovensku prekvapivým výsledkom. Takmer 62% oprávnených voličov dalo svoj hlas Demokratickej strane, ktorá drvivo porazila Komunistickú stranu. Naši českí susedia však toto víťazstvo anulovali víťazstvom KSČ, takže na celkovom území Československa získala strana 38% a znamenala relatívnu väčšinu. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa podľa novej ústavy konali voľby do Národného zhromaždenia. S prevahou takmer 85% na Slovensku a v Česku 87%, zvíťazili Komunistické strany. Z dostupných prameňov je známe, že volebné výsledky z roku 1948 boli sfalšované. Na ďalšie štyri desaťročia tak udávali komunisti volebný tón.

Prvé slobodné voľby po páde komunistického režimu sa uskutočnili v roku 1990 na Slovensku, a išlo o voľby do Národnej rady. Po ďalších predčasných voľbách v roku 1992 sa do popredia dostáva strana Vladimíra Mečiara HZDS, ktorá po tomto víťazstve začala rokovať s prezidentom Václavom Havlom o otázkach suverenity Slovenskej republiky. Začiatkom roka 1993 vošla do platnosti Slovenská republika ako nezávislý samostatný štát a s tým súvisiaca voľba prezidenta dopadla v prospech Michala Kováča. Od vzniku samostatného štátu volíme pravidelne v časových intervaloch prezidenta SR, poslancov do Národnej rady, krajských a komunálnych politikov a od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, aj poslancov do Európskeho parlamentu.

Volebné právo v Starej Ľubovni a jej blízko okolí

Prvé povojnové voľby

Prvé voľby do poslaneckej snemovne, ktoré prebiehali v roku 1920 znamenali pre Československo rozdelenie do 23 volebných krajov a pre voľby do senátu 13 volebných krajov. Stará Ľubovňa spolu s okolím patrila do 19 volebného kraja so sídlom v Liptovskom Mikuláši a 20 volebného kraja so sídlom v Košiciach. Prvé parlamentné voľby v okrese boli poznamenané prijatím viacerých opatrení, ktoré zamedzovali zhromaždovacie právo a predvolebnú agitáciu. V týchto prvých voľbách vyhrala v okrese jednoznačne sociálnodemokratická strana. Situácia na pohraničných územiach Spiša však bola príliš napätá. Na mierovej konferencii v Paríži v roku 1920 predložili Poliaci nároky na časť územia Oravy a Spiša. Požadovali nielen pripojenie severovýchodnej časti Oravy ale aj severozápadnú časť Spiša, s konštatovaním, že im ide o zlepšenie strategických pozícií na zmienených územiach.

O tejto otázke mal už v roku 1919 rozhodnúť plebiscit, kvôli ktorému sa na území Oravy a Spiša objavovali politickí agitátori snažiac sa získať obyvateľov pre svoje ciele. V Paríži bolo prijaté ustanovenie, podľa ktorého pripadlo Poľsku 13 spišských obcí. Ani jedna však nebola z okresu Stará Ľubovňa. Činnosť politických strán opäť ožila pred druhými parlamentnými voľbami v roku 1925. Konkrétne v okrese boli zastúpené všetky strany a najsilnejšou sa stala Hlinkova slovenská ľudová strana. Spoločne s agrárnou stranou bola HSĽS jednou z najaktívnejších politických strán. Počas predvolebnej kampane všetky politické strany organizovali zhromaždenia, pomocou ktorých sa snažili ovplyvniť voličov a získať čoraz viac hlasov. Dokonca sa pred voľbami v roku 1925 istý čas sa na fare v Starej Ľubovni zdržiaval aj predseda HSĽS Andrej Hlinka. Strávil tu jeden týždeň a aktívne viedol predvolebnú agitáciu. Zo Starej Ľubovne sa presunul ďalej do Vyšných Ružbách a Podolínca. Podobne aj druhá najsilnejšia strana – agrárna, na čele s doktorom Vavrom Šrobárom zahrnula do svojho politického predvolebného programu aj Starú Ľubovňu. Vavro Šrobár nevynechal ani okolité dediny. V konečnom dôsledku sa tieto dve strany stali vedúcimi v okrese, keď po voľbách vyhrala Hlinkova HSĽS a za ním sa umiestnila Šrobárova agrárna strana.

Situácia pred druhou svetovou vojnou

S výsledkom volieb nebola spokojná iba komunistická strana, ktorá neúnavne viedla kampaň dokonca aj po voľbách. Hospodárska kríza, ktorá zakrátko zasiahla negatívnym spôsobom do životov ľudí nahrávala do karát práve komunistickým stranám. Kriticky odsudzovali kapitalistický systém a politiku buržoáznych strán, a ovplyvnili politické zmýšľanie obyvateľov. KSČ sa chopila príležitosti a začala organizovať v okrese Stará Ľubovňa hnutia nezamestnaných, usporadúvala zhromaždenia či protestné podpisové akcie a predkladala svoje žiadosti úradom. V čase, keď hospodárska kríza dosiahla vrchol, podobne ako okolité krajiny, tak aj Slovensko zasiahli udalosti odohrávajúce sa v Nemecku. V roku 1933 sa kancelárom stáva Adolf Hitler a do čela politického spektra vstupuje jeho robotnícka strana NSDAP. Sympatie si v Československu našli medzi národnostnou menšinou. Výsledkom na Spiši bolo založenie Spišskonemeckej strany, ktorá kládla dôraz na zjednotenie všetkých Nemcov nielen na Spiši ale na celom Slovensku. Pred parlamentnými voľbami v roku 1935 vstúpila do politického boja aj Karpatonemecká strana. Najsilnejšia strana HSĽS nešla do týchto volieb samostatne, ale ako tzv. Autonomistický blok. Pridala sa k nim Slovenská národná strana, Poľské stronnictvo v Czechoslovaciji a Autonómny zemedelský sojuz. Výsledky týchto volieb poukázali na mierne preskupenie síl. V Starej Ľubovni  s miernym náskokom vyhrala Agrárna strana a v tesnom závese za ňou skončila Hlinkova strana, ktorá prišla oproti voľbám z roku 1929, o niekoľko dôležitých hlasov. Do vypuknutia vojny sa komunistická strana stále usilovala získať si podporu a sympatie obyvateľstva, nielen v krajine ale aj v Starej Ľubovni. Vznik prvej slovenskej republiky (1939) a mníchovský diktát rozhodli o ich ďalšom osude.

Andrej Hlinka

Voľby pod rúškom totalitného systému

Zmeny súvisiace so vznikom prvej republiky a predvečer Mníchovského diktátu zasiahli do takmer všetkých oblastí života najviac v politickej a sociálnej rovine. Napriek tomu, že v posledných voľbách Hlinkova strana skončila až druhá v poradí. Silnejúcou nacionalistickou politikou Nemecka a orientáciou Slovenska smerom k tejto krajine získavala na sile. Navyše sa k nim pridali aj Spišskonemecká strana a Karpatonemecká strana. Po podpísaní Žilinskej dohody v roku 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska v rámci druhej Československej republiky, v okrese Stará Ľubovňa prevládla silná nacionálna nálada. Namierená bola proti Židom a neskôr aj Čechom. Voľby konajúce sa v decembri 1938 sa niesli v duchu upevňovania rodiaceho sa totalitného režimu. Zaujímavým faktom bolo, že sa vytvorila jednotná kandidátka a obyvatelia, resp. voliči nemali možnosť posunúť do snemu určité strany a ich kandidátov. Na hlasovacom lístku si našli iba otázku, či chcú nové slobodné Slovensko a odpoveď bola iba áno a nie. Voliči boli rozdelení podľa jednotlivých národností a každá skupina musela voliť osobitne. Všetky takéto opatrenia priniesli jednoznačné víťazstvo HSĽS, keď pre slobodné Slovensko hlasovala väčšina voličov.

Po voľbách sa začali ešte dôraznejšie pristupovať k presadeniu totalitného režimu v meste Stará Ľubovňa a v jeho okolí. Navyše po vyhlásení prvej republiky sa územie okresu stalo okupovaným územím nemeckými vojakmi. Tí tlačili na popredných úradníkov mesta aby uskutočnili všetky potrebné opatrenia na prevzatie územia pod svoju správu. Podobne ako to bolo na celom Slovensku, tak aj v okrese Stará Ľubovňa sa po skončení vojny do popredia dostáva komunistická KSČ, ktorá ovplyvnila voľby na nasledujúce štyri dekády dejín. Až túžba po slobode a demokracii primäla Staroľubovňanov aby v roku 1989 a spojili sa v spoločnom boji s celým Slovenskom v Nežnej revolúcii.

Volebná urna

Aj u nás v Ľubovnianskom múzeu sa už zvolebnieva. Zbierkový fond múzea vám odkrýva svoje volebné tajomstvá, konkrétne drevenú volebnú urnu pochádzajúca z obce Hniezdne. Urna má tri kruhové otvory, do ktorých sa v minulosti vhadzovali lístky a vyberali sa pomocou zásuviek. Pri otvoroch sa nachádzali mená volebných kandidátov. Takýmto spôsobom odovzdávali volebné hlasy v minulosti obyvatelia Starej Ľubovne a širokého okolia.

Volebná urna z Hniezdneho

Záver

Volebné právo bolo do konca 18. storočia častokrát vnímané ako privilégium a nie ako povinnosť. Dnes je to presne naopak. Častokrát mnohí z nás ani nepristupujú k volebným urnám, mylne si mysliac, že za nich rozhodnú iní. A síce, vyvíjali by naši predkovia snahu vydobyť nám volebné práva, vediac, že aj naďalej v našich mysliach zostane politika iba panským huncútstvom?

Zdroj:

1. BÁRTOVÁ,J a kol.: Slovensko. Bratislava: Vydavateľstvo Perfekt. 383 s. ISBN 80-8046-349-2

2. BYSTRICKÝ,V. – ZEMKO,M.: Slovensko v Československu (1918-1939). Bratislava: vydavateľstvo Slovenskej akadémie VEDA, 2004. 687 s. ISBN 80-224-0795-X

3. ĎURICA, M,S.: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Bratislava: vydavateľstvo Lúč, 2003. 837 s. ISBN 80-7114-386-3

4. MURCKO,M.: Okres Stará Ľubovňa v rokoch 1918 – 1938. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum v Starej Ľubovni, 2012, 120 s. ISBN 978-80-970021-8-3

5. MURCKO,M.: Okres Stará Ľubovňa v rokoch 1938 – 1945. Prešov: VOMA Prešov, 2001. 140 s. ISBN 80-968620-1-4

6. KLIMKO,J.: Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky (1918-1938). Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 1986, 180 s.

PODOLAN,P. – VIRŠINSKÁ,M.: Slovenské dejiny III 1780 – 1914. Bratislava: Literárno -informačné centrum, 2014. 405 s. ISBN 978-80-8119-081-0

MANNOVÁ,E.: Krátke dejiny Slovenska. Bratislava: Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2003. 370 s. ISBN 80-88880-53-X


[1] Dedičné právo šľachty na majetok

[2] Komunálne voľby sa konali už v roku 1919

[3] Voľby do krajinských a okresných zastupiteľstiev sa konali 26.mája 1935