Autor: Mgr. Natália Špesová

Archívny fond Ľubovnianskeho múzea je bohatý na množstvo terénnych výskumov z oblasti materiálnej a duchovnej tradičnej ľudovej kultúry. Zameriava sa totiž na región horného Spiša a Šariša (okres Stará Ľubovňa), ktorého lokality nachádzajúce sa v horskom prostredí boli v minulosti geograficky izolované od väčších miest. Najnovšie výdobytky v oblasti každodenného života, ako aj modernejšie trendy sa preto do tradičného spôsobu života komunít dostávali len veľmi pomaly. To je dôvod, prečo sa v tomto regióne až do polovice 20. storočia udržali archaické prejavy v rôznych oblastiach ľudovej kultúry, predsvadobné a svadobné zvyky nevynímajúc.

Región horného Spiša a Šariša je aj v súčasnosti ešte stále bohatým zdrojom informácií pre etnografov a etnológov. Máme však poslednú šancu zachytiť cenné informácie v oblasti ľudovej kultúry od najstarších nositeľov ľudových tradícií. Spolu s nimi je totiž na odchode aj „starý svet“, ktorí si títo ľudia ešte pamätajú z vlastných skúseností. Práve preto Ľubovnianske múzeum v roku 2019 zrealizovalo terénny výskum predsvadobných a svadobných obyčají vo vybraných lokalitách okresu Stará Ľubovňa, aby tak doplnilo a skompletizovalo staršie výskumy realizované v teréne v minulom storočí.

Skúmané lokality boli vybrané na základe národnostno-etnického kritéria. Výskum sme realizovali v obci Kamienka a Litmanová, kde žijú príslušníci rusínskej národnostnej menšiny, goralské etnikum bolo zastúpené výskumom v obciach Lacková a Vyšné Ružbachy. Treťou skupinou lokalít boli obce Lomnička a Chmeľnica, ktoré v minulosti obývalo alebo obýva spišskonemecké obyvateľstvo. Na 10-dňovom výskume v obci Litmanová sme spolupracovali s katedrou etnológie a folkloristiky FiF UKF v Nitre. Výskum v ostatných lokalitách sme priebežne realizovali v druhej polovici roka 2019.

Zameriavali sme sa predovšetkým na výskum predsvadobných a svadobných obyčají (vohľady, zálety, priezvedy, pytačky, ohlášky, pozývanie na svadbu, mládenecké a dievocké rozlúčky, ohrávanie venca, priebeh svadobného dňa, čepčenie, prenášanie výbavy a perín, popraviny a pod.). Skúmali sme tiež ľudový odev nevesty a ženícha, ale aj svadobných funkcionárov, svadobné jedlá a pokrmy ako aj prejavy obradového folklóru a svadobné reči a dramatické výstupy. Výskumom zameraným na predsvadobné a svadobné obyčaje, a s tým spojený obradový folklór sme chceli doplniť a skompletizovať čiastkové informácie z vybraných lokalít, ktoré sa už nachádzajú v našom archíve zo starších výskumov realizovaných predovšetkým v 70.tych a 80.tych rokov minulého storočia.

Počas výskumu sme sa v mnohých prípadoch stretávali s tým, že informátori si ešte pamätali alebo z rozprávania rodičov či starých rodičov poznali staré svadobné obyčaje a obradové úkony, ktorých pôvod siaha do predkresťanských čias. Aj keď si príslušníci komunity nnohokrát neuvedomovali funkciu tých-ktorých úkonov, vďaka prísnemu dbaniu na dodržiavanie obyčají sa zvyky prenášali z generácie na generáciu a v určitej forme sa zachovali až do polovice 20. storočia. Mnohé z nich sa v niektorých obciach tradujú aj vďaka existencii folklónych skupín, ktoré často do svojich repertoárov zaraďujú práve svadobné zvykoslovné pásma, pričom informácie čerpajú z kroník, starších výskumov či od najstarších obyvateľov obce. Jedným z príkladov je napríklad kikiríkanie počas prenášania perín z domu nevesty do domu svokry v obci Lomnička a Chmeľnica. To je spojené s prastarými predstavami o plodonosnej funkcii kohúta, preto ženy – perinárky napodobňovali jeho zvuk, aby sa do roka a do dňa ozval z domu detský plač. V Kamienke sme sa stretli so starým zvykom umývania sa nevesty v potoku. Keď sa svadba konala v zime, nevesta si na prierube vo vode posvätenej na sviatok Bohozjavenia (6. januára) umyla vodou ruky a tvár, aby sa očistila. Tento zvyk súvisel so starodávnou magicko-očistnou funkciou vody. Azda najznámejším zvykom, ktorý v istej forme pretrval až dodnes, a v súčasnosti je pomerne obľúbený na svadbách, je symbolické snímanie vienka a čepčenie nevesty. Tento úkon patril medzi tie najvýznamnejšie obrady počas svadobného obdobia, pretože symbolizoval prechod z dievockého stavu mladej ženy do stavu manželského. Vzhľadom na to, že žena vstupovala do komunity vydatých žien, nebolo dovolené, aby čepčenie vykonávali slobodné dievčatá, ako to dnes na svadobných príležitostiach nesprávne prezentujú mnohé folklórne súbory a skupiny na Slovensku.

Všetky informácie a materiály zozbierané počas výskumu budú uložené v archíve Ľubovnianskeho múzea. Dostupné budú pre širokú verejnosť, ako aj pre vedúcich folklórnych kolektívov, choreografov a etnológov, ktorí budú mať záujem čerpať z týchto informácií pre tvorivé účely či ďalšiu vedecko-výskumnú činnosť.

Veľmi nás teší, že počas výskumu sme sa stretávali s príjemnými a dobrosrdečnými ľuďmi, ktorí nás vďačne a otvorene prijali. Títo ľudia sa s nami podelili o svoje životné príbehy, zážitky, spomienky a skúsenosti a odovzdali nám množstvo cenných informácií, ktoré pomôžu doplniť náš výskum. Očarili nás svojou jednoduchosťou, pokorou a úctou k životu, k svojim predkom a starým tradíciám. Takéto stretnutia sú pre nás vždy výnimočnými a zo srdca vám za ne ďakujeme. Práve vtedy si uvedomíme, že naša práca má zmysel.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.