Autor: Mgr. Radovana Čubová
Podľa archeologických nálezov môžeme povedať, že prvými ozdobami boli šperky vyrábané z prírodných materiálov. Rôzne druhy sa spočiatku spracovávali z kostí zvierat, mušlí, trávy či lístia. Keď postupom času začal praveký človek získavať čoraz viac zručností, naučil sa tkať látky z rastlinných vlákien, vlny a začal vyrábať aj oveľa zložitejšie ozdoby a šperky.
Od 5. storočia nášho letopočtu datujeme začiatok stredoveku. Hoci sa zvykne o stredoveku hovoriť ako o dobe „temna“ paradoxne to bol čas kultúrnej revolúcie. Tak to bolo aj v oblasti odievania a šperkov. So stredovekom súvisí jeden nespochybniteľný fakt. A to ten, že hovoríme o období, keď sa naplno rozvíjalo remeslo a obchod. Krajčírske remeslo sa ruka v ruke rozvíjalo s remeslom kováčskym. Spoločnosť bola prísne hierarchizovaná. Jedným slovom v stredoveku nebolo možné, aby šľachtic a roľník nosili šperky z rovnakého materiálu. Ku koncu stredoveku sa dokonca upravovali normy a vydávali zákony, ktoré presne zadefinovali rozdiely medzi obyvateľmi.
Toto obdobie, v neposlednom rade, charakterizuje sociálny a politický vplyv cirkvi na takmer všetky aspekty života. Móda, odievanie a šperky boli jednými z nich. Znamená to, že muži i ženy sa obliekali jednoducho. V tomto období sa plášte u mužov i u žien zapínali na pleciach brošňami. Podobne ako v starovekom Ríme boli brošne dôležitou súčasťou odevu. Ďalším príkladom šperkárstva v stredoveku bola ozdobná spona, resp. opasok. V tomto storočí sa rozvíjala remeselnícka výroba. Dôkazom toho sú práve spomínané opasky, brošne, spony, ihly, špendlíky či iné dobové šperky. S neskorým stredovekom prišlo ešte jedno významné obdobie v dejinách – renesancia. Myšlienka návratu k antickým ideálom zasiahla celú Európu, no jej východiskovými mestami boli Florencia a Benátky v Itálii či Flámsko v Nizozemsku. Keď hovoríme o renesancii, hovoríme o čase, keď sa dobový človek pozeral na krásy každodennosti a žil pre prítomnosť. Do popredia sa dostáva umenie, štúdium, veda, hudba a literatúra. V oblasti módy, konkrétne šperkov a ozdobovania dochádza k zaujímavému trendu. Už sa nehľadí na to, z akých materiálov je šperk vyrobený ale na jeho umeleckú hodnotu.
Stredné vrstvy, podobne ako módne trendy, sledovali aj trendy v dekoráciách, ozdobovaní a šperkoch. Inšpiráciu hľadali v radoch aristokracie. Vyrábali si ich ale z lacnejších kovov, ako boli cín alebo z imitácie drahých perál a polodrahokamov. Poddaní a roľníci mali len veľmi málo príležitostí na nosenie šperkov. Pracujúci poddaný ľud nosil najčastejšie vyrezávané drevené kríže na stužke alebo jednoduchom náhrdelníku.
V 17. storočí sa dostávame do obdobia, keď boli šperky jednou z najdôležitejších súčastí odevu. Panovníkom, ktorý mal honosné ozdobovanie v obľube bol „Kráľ slnko“ Ľudovít XIV. Francúzsky kráľ bol typickým reprezentantom ťažkej barokovej módy. Šperky, ktoré nosieval boli naozaj v pravom zmysle slova ťažké a honosné. V jeho zbierke sa nachádzali náhrdelníky zo vzácnych drahokamov, ktoré využíval pri veľkých oficiálnych obradoch. Barokové šperky boli veľkolepé a dramatické, presne ako si vyžadovala doba. Ľahšia a hravejšia verzia baroka nazývaná rokoko sa do popredia začína dostávať až v druhej polovici 17. storočia. Pre tento štýl bolo typické zdobenie mašličkami, volánikmi, výšivkami, čipkami, šerpami a kvetovými motívmi. Na konci storočia už boli barokové a rokokové módne doplnky nahradené jednoduchým klasicistickým štýlom.
Ešte na začiatku 19. storočia nosili ženy k večerným šatám obrovské množstvo šperkov. O niekoľko rokov neskôr sa to už považovalo za vulgárne a okázalé. Skromná žena v druhej polovici 19. storočia často na sebe nemala viac šperkov ako pár náramkov a náhrdelníkov, niekedy ešte aj retiazku s fľaštičkou na vonné soli. Archeologické nálezy starovekej Tróje či Pompejí ovplyvnili nasledujúce obdobie do významnej miery. Umelecké, spoločenské, módne i dekoratívne trendy začali opätovne smerovať ku klasickým ideálom harmónie a krásy. Znamenalo to návrat k tradíciám starovekého Grécka a Ríma. Nový štýl sa vyznačoval väčšou jednoduchosťou a prísnou kompozíciou. Aj typy šperkov boli značne ovplyvnené antickými vzormi a vychádzali z klasických rímskych i gréckych predlôh.
Azda najvýznamnejšou spoločnosťou, ktorá sa v tomto období zaoberala výrobou šperkov bola firma WEDGWOOD vo Veľkej Británii. Zakladateľ Josiah Wedgwood začínal ako výrobca glazúrovanej keramiky. Keď v roku 1762 stretol v Liverpoole obchodníka Thomasa Bentleyho stali sa spoločníkmi. Spoločne s ním chcel pán Wedgwood rozšíriť svoje podnikanie na ostrovoch aj o výrobu šperkov. Tie začali vyrábať novým druhom materiálu a techniky a to konkrétne porcelánom. Išlo o neglazúrované kamenné výrobky v rôznych farbách. Vyformované a zdobené boli v štýle neoklasicizmu. Zamestnávali aj slávneho umelca Johna Flaxmana, ktorý svojím sochárskym nadaním prispel aj k výrobe šperkov. Vyhotovoval oválne, okrúhle a osemuholníkové plakety s reliéfnymi figúrkami na modrom alebo zelenom podklade. Takto spracované sa používali ako súčasťou rôznych šperkov – medailóny, diadémy, špendlíky, náramky ale i opasky. V publikácii Móda na Slovensku – Stručné dejiny odievania, sa pri uhorskom odievaní spomínajú aj šperky: „stále obľúbené boli nielen perly vo viacradových náhrdelníkoch, náramkoch, v šnurovaní živôtikov, účesoch a príveskoch, ale aj staré typy šperkov zo zlata, drahých kameňov a farebných emailov.“ Hojne sa využíval aj tzv. chatelaine šperk. Bol to prívesok, spojený z viacerých zlatých komponentov rôznych tvarov a veľkostí. Dámy aj páni si ho častokrát pomocou háčikov pripevňovali na opasky alebo vrecko vesty. Muži si naň potom pripevňovali hodinky alebo kľúče, ženy nožnice, potreby na šitie a ďalšie iné doplnky. Celé 19. storočie je charakteristické eklekticizmom, ktorý vychádzal zo všetkých dovtedajších štýlov. Výrobcovia šperkov sa inšpirovali gotikou, renesanciou, rokokom i naturalizmom, či antickým svetom. V čase priemyselnej revolúcie začínajú, okrem hromadnej výroby, vznikať aj prvé veľké umelecké obchodné firmy a domy. Tie produkovali vysoko kvalitné šperky zodpovedajúce požiadavkám vyšších vrstiev. Koniec storočia sa niesol v podobnom duchu ako jeho predchádzajúce roky. V roku 1898 založil v Paríži Alfred Cartier klenotnícku firmu. Tá sa neskôr stala jednou z najznámejších a najlepších spoločností a dodávala šperky viacerým panovníckym dvorom. V Spojených štátoch amerických sa v klenotníckom remesle presadil Charles Lewis Tiffany, ktorého diamanty sa vyrábali pre samotný Biely dom. S nástupom secesie dochádza aj k zmenám pri výrobe šperkov a klenotov. Už sa nedbá na napodobňovanie štýlov, práve naopak. Materiál už nebol cenený pre svoju hodnotu, ale dôraz sa kládol na dizajn a efekt.
Na konci 19. storočia a začiatku 20. storočia dochádza k zmene spoločenského myslenia. K ľuďom preniká čoraz väčšie množstvo informácií. Vo veľkom sa tlačia módne časopisy, brožúry, vznikajú módne salóny. V Paríži René Lalique dosiahol svetové renomé, keď zosobnil typického secesného klenotníka. Vytvoril jedinečnú symboliku šperkov, používaním mliečnych a modrozelených farieb, prírodných kameňov ako opál, zvieracích motívov ale i
ženských postáv. Do výroby tak vložil svoj osobitý vkus. V Rakúsko – Uhorsku udávala tón Viedeň a Pešť. Z týchto čias poznáme ešte jedno meno, ktoré si zasluhuje mimoriadnu pozornosť. Je ním Alfonz Mucha. Maliar, sochár a umelec patril k výrazným predstaviteľom secesného štýlu.
V Paríži, kde pôsobil a pracoval, vytvoril množstvo návrhov a svoj ilustrátorský talent preniesol na drahé kamene a šperky. Spolupracoval so známym klenotníkom Georgesom Fouquetom. Vychýrený klenot, ktorého návrh Mucha spracoval spolu s Fouquetom, bol tzv. hadí náramok. Stal sa populárnym doplnkom nielen v Paríži ale v celej Európe.
Móda a šperkárstvo, súvisiace s remeselnou výrobou, sa na Pyrenejskom polostrove dlho vyvíjalo. Móda, ktorá zahŕňala aj šperky bola rozdelená na španielsku a moslimskú. Rok 1492 bol rokom objavenia Ameriky. A práve španielsky kráľovský pár poskytol Krištofovi
Kolumbovi finačnú podporu na jeho cestu do Indie. Španieli sa tak stali prvým národom, ktorý objavoval poklady nového kontinentu. Španielske kráľovstvo bolo ovplyvnené arabskými motívmi a vplyvmi moslimskej materiálnej kultúry. V umení a vo výrobe keramiky a šperkov sa to prejavilo používaním tzv. štýlu „Moresque.“ Išlo o štylizované rastlinné formy úponkov a listov v ornamente, dekorácii
alebo šperku. Doboví šperkári často vychádzali z arabeskových vzorov islamského ornamentu. V roku 1516 nastúpil na španielsky trón Karol I. Bol synom Filipa Burgundského a Jany Šialenej, vnuk habsburského cisára Maximiliána I. Jeho nástupom sa spojili dve krajiny – Habsburská monarchia a Španielske kráľovstvo. V tomto období sa začali nosiť čiernobiele strohé šaty, čo bolo odrazom prísneho španielskeho katolicizmu. Paradoxom bolo, že takýto druh odevu sa do značnej miery ozdoboval drahými luxusnými šperkami a drahokamami. Obdobie po objavení Ameriky sa na európskych panovníckych dvoroch nieslo v znamení prísunu a dovozu nových materiálov a drahokamov na výrobu šperkov. Koncom 16. a začiatkom 17. storočia sa napríklad Barcelona stala dôležitým obchodným centrom, kde bol obchod s drahými, farebnými kameňmi veľmi rozšírený. Šperky boli luxusné a prepracované. Španielsko prostredníctvom kolónií na istý čas udávalo módne trendy.
Ďalší panovníci, ktorí zasadli na trón sa vyhýbali prehnanej okázalosti a dvor nasledujúce storočia odrážal mieru silného katolicizmu v krajine. Tomu sa samozrejme prispôsobovala nielen móda ale aj šperky a ozdobovanie. V 17. storočí preberá od Španielska monopol prepracovaného šperkárstva Francúzsko. Medzinárodný obchod prekvital, čo znamenalo že stredná trieda remeselníkov a obchodníkov zväčšovala svoje bohatstvo a mohla sa tak rovnať šľachte. Buržoázia si začala kupovať druh šperkov, ktorý bol dovtedy vyhradený len pre šľachticov. Francúzsko vdýchlo šperkom naturalistické tvary a zakrátko na to sa táto tendencia rozšírila do celej Európy. Najmenej šperkov v tomto období používali Španieli. Muži nosili, okrem niektorých náboženských predmetov či rádových hodností, len veľmi málo šperkov. Striktný zákon totiž prezdobenosť nedovoľoval. Naproti tomu celé 18. storočie boli v Španielsku v obľube smaragdy. V tomto čase sa im podarilo ovládnuť zlaté a smaragdové bane v Kolumbii a Peru. Následne industrializácia, ktorú západná Európa v 19. a 20. storočí už dávno zažívala, prišla do Španielska o čosi neskôr.
Faktom ostáva, že najpozoruhodnejšiu zbierku klenotov, šperkov a drahokamov vlastnila španielska kráľovská rodina. Ich dôležitou súčasťou bola a je španielska kráľovská koruna. Dvor ukrýval viaceré zbierky, ktoré svojím luxusom stoja za zmienku. Veľkú kolekciu španielskych klenotov vlastnila manželka kráľa Alfonza XIII. Viktória Eugénia. Alfonz XIII. bol bratom Márie Mercedes, princeznej Astúrskej a tá bola matkou Izabely de Bourbon Zamoyskej, ktorá obývala múry Ľubovnianskeho kaštieľa. Šperky z tohto obdobia sa nám zachovali aj v Ľubovnianskom múzeu. Nájdeme tu nádherné klenoty, ktoré patrili poslednej šľachtičnej žijúcej na hrade. Predstavujú jednu z najkrajších zbierok, ktorá sa v expozícii venovanej princeznám de Bourbon nachádza.
Najpozoruhodnejším predmetom celej zbierky je nepochybne šperkovnica s monogramom MM a španielskou kráľovskou korunou. MM znamená Mária Mercedes a pravdepodobne patrila matke Izabely de Bourbon. Šperkovnica je tepaná strieborným plechom a zdobená krásne prepracovanými rastlinnými motívmi. Vnútro vystlané zeleným zamatom obsahuje viaceré úložné priehradky na šperky. Kovotepecká dekorácia, ktorá zdobí šperkovnicu je identická s dekoráciou ambóny v kráľovskej katedrále v Madride.
Je viac ako isté, že šperkovnica zažila časy, keď si do nej majiteľka ukladala svoje klenoty. A práve tie môže každý návštevník obdivovať pri návšteve Ľubovnianskeho hradu. Zbierku tvorí kolekcia troch náhrdelníkov a pochádza pravdepodobne už z 1. polovice 20. storočia. Náhrdelníky sú čiernej farby a niektoré sa zapínali tesne ku krku, niektoré nie. Súčasťou sú spony zdobené malými čiernymi perličkami v tvare hviezdy. Bohaté zastúpenie majú práve spony, všetky pochádzajú z 1. polovice 20. storočia. Je takmer nemožné si nevšimnúť exkluzívnu striebornú sponu do vlasov, s gravírovaním navrchu a jemným nánosom zlata. Vzácnym klenotom je náhrdelník zo 14 okrúhlych medailónov.
Oválne medailóny majú na sebe reliéfne vyobrazenie. Takýto súbor predmetov sa podarilo získať prvému riaditeľovi Ľubovnianskeho múzea, pánovi Andrejovi Čepiššákovi. Múzeu ich darovala pani Černecká, ktorá bola váženou meštiankou v Starej Ľubovni. Táto významná žena pracovala ako komorná pre princeznú Karolínu Zamoysku a sprevádzala ju na viacerých cestách po Európe. Zúčastnila sa aj svadby Jána Zamoyskeho a princeznej Izabely v Madride v roku 1929. Po tom, čo sa vydala za pána Černeckého, prestala pracovať pre Zamoyských, ale naďalej s nimi zostala v spojení a navzájom si vymieňali korešpondenciu.
Vo fonde Ľubovnianskeho múzea môžeme nájsť aj iné špecifické klenoty. Potomkovia alebo pamätníci posledných majiteľov hradu, darovali múzeu viaceré cenné predmety. Tie kedysi patrili do zbierky šperkov španielskej kráľovskej rodiny. Konkrétne ide o dva relikviáre. Relikviár z brúseného skla so symbolom Krista Pastiera. Brúsené sklo je uložené v ozdobnom ráme a vrchná časť so znakmi XP sa dá odobrať. Relikviár je prázdny. To sa ale nedá povedať o druhom vzácnom šperku. Relikvia svätého Raymunda, je uložená v koženom puzdre, ktoré je zdobené ľaliami. Vo vnútri nájdeme nápis Joyeria Reyes Sevilla. Čo je vlastne dôkazom toho, že patrili naozaj španielskej kráľovskej rodine. Na prednej strane si môžeme všimnúť erb španielskeho kráľovského rodu Bourbon. Pod sklom je nápis S. RAYMUNDI N. Relikviár v sebe ukrýva úlomok kosti sv. Raymunda.
Nuž a otázkou zostáva, kto bol sv. Raymund? Tento španielsky mních je dnes patrónom tehotných matiek, pôrodných asistentiek a novonarodených detí. Písmeno N, ktoré nájdeme aj na relikviári znamená NONNATUS – NENARODENÝ. Táto prezývka vyjadruje to, že jeho matka zomrela pri pôrode. Ako príslušníkovi rehole mercedárov (žobravý rád, ktorého hlavným cieľom bolo vykúpenie
kresťanských otrokov z moslimského zajatia), sa mu podarilo zachrániť okolo 400 zajatcov.
Ľubovnianske
múzeum
PRE ODBORNÍKOV
Dňa 29. júna 2023 je hrad Ľubovňa z technických príčin zatvorený!
Skanzen pod hradom je otvorený od 9.00 – 19.00 h, posledný vstup o 18.00 h. Ďakujeme za pochopenie.
