Autor: Mgr. Radovana Čubová
Vedný odbor medicína v stredoveku, ako ho poznáme dnes, ešte neexistoval, respektíve bol na samom začiatku vývoja. V staroveku si ľudia choroby vysvetľovali ako boží trest a táto myšlienka zostala v ich mysliach hlboko zakorenená po celé storočia až do stredoveku. Rozumieť medicíne sa snažili viaceré staroveké štáty od Číny, Egypta, Indie až po Mezopotámiu. Základy medicíny, ako vednej disciplíny, položil nepochybne grécky vzdelanec a lekár Hippokrates, ktorý rázne odmietal liečenie mágiou a poverami. Hippokrates zastával názor, že ľudské telo tvoria štyri základné šťavy a k chorobe dochádza vtedy, ak nie sú v rovnováhe.
Stredoveký svet a jeho dejiny, ako aj rozvoj prírodných vied úzko súvisel s kresťanským náboženstvom. Cirkev zasahovala do takmer všetkých aspektov života. Od umenia až po vedu. Podobne ako starovekí ľudia verili, že choroba je trestom bohov za neposlušnosť, tak v tomto prípade cirkev presadzovala myšlienku božieho trestu za hriechy ľudstva. Naproti tomu, pomoc chorému predstavovala spôsob vykúpenia duše. Preto sa v tomto období stretávame s tým, že starostlivosť o chorých preberajú do svojich rúk mnísi a kláštory. Jednotlivé medicínske alebo liečiteľské postupy vychádzali z daného obdobia. Scholastická filozofia zapríčinila, že všeobecne panoval názor o neporušiteľnosti ľudského tela. Choroba mala podľa učencov nadprirodzený pôvod. V liečiteľstve sa okrem mníchov v tomto období stretávame s ešte jedným fenoménom – so ženami liečiteľkami.
Stredovek príliš neprial zdraviu a pohodovému životnému štýlu. Priemerná dĺžka života počas vrcholného a neskorého stredoveku bola 30 až 35 rokov života. Dojčenská úmrtnosť bola vysoká, v priemere jedno z piatich detí sa nedožilo dospelosti a veľa žien zomrelo pri pôrode. Obyvateľstvo zomieralo na úplne bežné ochorenia. Stredoveký Európan žil častokrát v nevyhovujúcich podmienkach, v špine, vlhku, obýval studené múry hradov. Takéto miestnosti boli zle vetrané, navyše sa vo vzduchu udržiavali výpary z dymu, sviečok či olejových lámp. Keďže prísun vody bol napríklad na hrad veľmi komplikovaný, jeho obyvatelia pili znečistenú vodu zo splaškov, z dažďa, jedli pokazené mäso plné baktérií a parazitov. Kúpali sa zriedka a mali pramálo vedomostí o nedostatočnej hygiene a o tom, že špina môže spôsobovať rôzne nepríjemné choroby.
U poddaných nebola situácia o nič lepšia, ak nie ešte horšia. Steny a strechy boli zamorené škodcami, podlahy bahnité, posteľná bielizeň špinavá, nedostatočné skladovanie potravín a veľa ďalších faktorov. Ničím výnimočným nebolo ani spoločné zdieľanie miestností so zvieratami. V mestách boli navyše všadeprítomné potkany, myši a rôzny hmyz. Lekári nemali ani potuchy, že tieto faktory môžu spôsobovať choroby, to znamená, že nepoznali metódy liečby ani účinnú prevenciu. Nerozumeli tomu, prečo sa choroby šíria z človeka na človeka a lekári a liečitelia používali liečbu založenú predovšetkým na poverách. Ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev boli v minulosti náchylní na akékoľvek choroby, najmä v zime, kedy bolo ovocie nedostupné, trápila ich neúroda a hladomor. Najobávanejšou chorobou minulosti bol mor, ktorý sa objavil na istý čas, vyhubil značný počet ľudí a vzápätí na to zmizol, aby sa vo vlnách neskôr stále vracal. Popri more však v stredoveku zúrili viaceré choroby, ktorých sa ľudia obávali. Podobne rozšírenou bola aj lepra alebo malomocenstvo. Aj táto choroba bola spôsobená baktériou, ale nebola taká nákazlivá ako mor. Liečitelia ani lekári sa nevedeli dlho zhodnúť, čo chorobu spôsobuje. Jedni sa prikláňali k názoru, že ide o nerovnováhu telesných štiav, iní verili, že sa prenáša dotykom alebo pohlavným stykom s nakazeným. Viacero lekárov sa snažilo chorobu liečiť a uľaviť pacientom od sprevádzajúcich ťažkostí. Liečitelia predpisovali bylinné odvary a rôzne oleje na potieranie celého tela. Lekári samozrejme púšťali žilou, snažiac sa telo zbaviť zlých štiav. Istá mníška odporúčala na lepru odvar z bielych ľalií zmiešaný s nečistotami z mraveniska. Niekedy aj tí najlepší lekári však nevedeli vôbec nič a odporúčali veriť v zázrak a modliť sa k Bohu.
Mať deti bolo v minulosti najdôležitejšou úlohou ženy. Tie sa zväčšia vydávali a mali deti ešte v mladom veku – zvyčajne 13 až 14 rokov. Tünde Lengyelová píše: „Väčšina aristokratických žien prežívala najlepšie roky svojho života buď ako ťarchavá, alebo sa zotavovala po pôrode.“ Tehotenstvo a pôrod boli dôvodmi na radosť, ale aj strach a obavy. Vynosiť a porodiť dieťa bolo pre ženu v stredoveku veľkým medicínskym rizikom a to hneď z niekoľkých dôvodov. Ženy rodili veľmi mladé a fyzicky ešte nepripravené na ťažké pôrody. Bola u nich vyššia pravdepodobnosť predčasných pôrodov alebo popôrodných úmrtí. Ak žena prežila tieto prvé roky pôrodov a ťarchavosti, prichádzala na rad ďalšia kategória. Stávalo sa, že ak žena rodila často s malými časovými odstupmi vtedy dochádzalo veľakrát k úmrtiam. Tehotenstvo bolo v takýchto prípadoch vyčerpávajúce a oslabovalo telo.
V stredoveku sa pramálo vedelo o zdravej výžive a vitamínoch. Vyvážená strava akú poznáme dnes, bola neznámy pojem a navyše chudobné ženy si nemohli dovoliť ani stravu rovnajúcu sa strave šľachtičien. Opakované tehotenstvá si vyžadovali zvýšený príjem vitamínov a ich nedostatok zhoršoval priebeh, následkom čoho bývali ženy viac choré a fyzicky vyčerpané. Pravdou však ostáva, že mnohodetnosť bola najviac populárna v kruhoch šľachty, ktorá si takpovediac, mohla dovoliť veľa detí. Navyše deti v aristokratických rodinách predstavovali pokračovateľov rodu. Naproti tomu mešťania a chudobné obyvateľstvo malo deti pomenej. Ženy dúfali, že ich pôrod bude ľahký a modlili sa za zdravie svoje, aj svojho dieťaťa. Používali aj iné spôsoby. Napríklad rôzne bylinky, masti, zaklínadlá i odporúčania. Niektorí lekári sa prikláňali k viacerým metódam ale i poverám. Našli sa takí, ktorí neodporúčali kúpať sa počas prvého týždňa tehotenstva, pretože by mohlo dôjsť k zmene štruktúry tela alebo krvného tlaku a následne k potratu. Žena nemala jesť ryby, ani rybie hlavy, pretože sa verilo, že dieťa mohlo byť poznačené. Odporúčalo sa jesť teplé a zdravé jedlá, aby sa narodilo mocné dieťa. Varovali pred ovocím. Stredovekí lekári zakazovali napríklad pohlavný styk počas tehotenstva nakoľko sa verilo, že necudné myšlienky ženy, môžu vážne poškodiť plod. Aj v minulosti sa vyskytli opačné príklady žien, ktoré chceli otehotneniu zabrániť. V iných prípadoch vyvolať spontánny potrat. Liečby založené na rastlinách ako bola šalvia, ruža alebo sivá mäta, dokázali vyvolať potrat formou nápoja. Dnes je známe, že niektoré zo spomínaných rastlín priaznivo pôsobia na ženské problémy a taktiež vieme, že vysoká dávka mäty sivej dokáže potrat vyvolať aj dnes.
Ak si predstavujeme, že liečiť mohla iba obyčajná žena na vidieku, máme sčasti veľmi mylnú predstavu. Vychýrenými bylinkárkami a liečiteľkami boli v období neskorého stredoveku a raného novoveku vysokopostavené šľachtičné. Často to bolo spôsobené prítomnosťou aspoň jedného lekára na vlastnom dvore. Od neho sa pani domu učila ako sa starať o chorých, ako ošetrovať rany alebo čo použiť pri liečení rôznych chorôb a neduhov. Nepochybne medzi šľachtou nájdeme aj viacero mužských mien, ktorí sa podobne ako ženy zaoberali liečením chorôb. Bolo ich však výrazne menej ako u opačného pohlavia. Tünde Lengyelová vo svojej knihe píše: „Liečiteľstvom sa zaoberali také známe osobnosti, ako napríklad Helena Zrínska, Mária Széchyová, či Alžbeta Czoborová.“ Šľachtičné si svoje poznatky zbierali, mohli ich zapisovať a vytvárať tak receptáre liečiv, ktoré sa potom dedili z generácie na generáciu. A o tom, že to boli naozaj šikovné liečiteľky svedčí aj korešpondencia a pramene. Zachovalo sa nám viacero informácií potvrdzujúcich túto skutočnosť.
Postupom času sa medicínska veda posunula smerom dopredu, aj vďaka významným lekárom, ktorých štúdie sa šírili novou metódou kníhtlače. Obyvateľstvo Uhorska sa v priebehu stredoveku a neskôr novoveku začalo viac koncentrovať na vidiek. Vtedajší lekári nemali toľko možností presúvať sa z miesta na miesto a navyše za krátky čas. Mnohí z nich ordinovali na diaľku, čo pri úrovni vtedajšej medicíny nebolo postačujúce.
Remeslu bylín a liečiteľstva sa teda učili ženy vyššieho, ale aj nižšieho postavenia. V dedinách a na vidieku liečili bylinkári, liečiteľky a pôrodné babice. Keďže chudobný ľud si lekára v konečnom dôsledku ani nemohol dovoliť, spoliehal sa na silu mastí, odvarov, bylín a častokrát aj na povery a mágiu. Nuž a aké spôsoby liečby sa dedili z generácie na generáciu? Mnohé z nich poznáme dodnes a dokonca ich aj používame. Tak napríklad rebríček obyčajný sa používal na hojenie rán a štípancov. Bol vynikajúcim prostriedkom, pretože spomaľoval krvácanie, zmierňoval bolesť a horúčky. Mäta bola podobne ako rebríček tiež úspešná pri ošetrovaní rán alebo tiež pri uhryznutí jedovatým hmyzom alebo hadom. Mokré listy mäty zmierňovali bolesť, chladili štípance a mali antiseptické účinky. Zaujímavé bolo vkladanie ľanových semien do očí, aby sa odstránili cudzie telesá. Ľanové semená namočené vo vode zmenili konzistenciu na mierne lepkavú, tá priťahovala dráždivé látky a pomáhala tak pri výplachu cudzieho predmetu z oka. Takmer každá choroba bola liečená bylinami, psychické poruchy nevynímajúc. Tie bylinkárky liečili rôznymi amuletmi. Proti šialenstvu odporúčali iskerník v amulete uviazaný okolo krku. Na nespavosť bola vhodná konzumácia žihľavy zmiešanej do vaječného bielku. Proti zlu vyhotovovali náramky z rastlín ruty alebo mäty.
Z dnešného pohľadu by sa nám mohlo zdať, že liečebné postupy, ktoré sa využívali v stredoveku boli mimoriadne čudné. Niektoré naopak prekvapivo účinné. Postupom storočí sa ukázalo, že väčšina rastlín a bylín má naozaj liečivé účinky. V konečnom dôsledku bolo to účinnejšie ako lekárske púšťanie žilou, lámanie kostí či prerezávanie končatín. Paradoxne na druhej strane bolo púšťanie žilou najpoužívanejšou metódou stredovekej medicíny. Medzi najčastejšie ochorenia samozrejme patrili tie, ktoré poznáme aj dnes. Ťažkosti so žalúdkom, migréna, bolesti hlavy, chrbtice a veľa ďalších. Aj naši predkovia sa bolesti chceli čím skôr zbaviť. Na žalúdočné ťažkosti, epilepsiu a kŕče napríklad používali bylinný elixír. Mal sa piť a pozostával z takých ingrediencií ako sladké drievko, fenikel, šalvia, vŕba, ruža, zázvor, mandragora, červená živica, nazývaná aj dračia krv a tri druhy korenia. Účinky týchto bylín sú známe aj dnes. Sladké drievko priaznivo pôsobí na priedušky a pľúca. Používalo sa na liečbu kašľa ale i bronchitídy. Šalvia zasa umožňovala lepší prietok krvi v mozgu a jeho okysličovanie. Fenikel, škorica i zázvor pôsobili priaznivo na žalúdok a črevá a zmierňovali plynatosť.
Malé množstvá mandragory pôsobili priaznivo na nespavosť, dračia krv resp. červená živica mala antiseptické, antivírusové a antibiotické účinky. Na popáleniny alebo obareniny sa používal sliz zo slimáka. Veru tak, hoci to neznie príjemne. Doboví liečitelia radi používali slimačí sliz na popáleniny, aby tak obmedzili vznik pľuzgierov. Okrem antiseptických, antibiotických a protivírusových látok obsahoval sliz aj kolagén a elastín, látky potrebné na obnovu pokožky. Dodnes sa používa v medicínskej vede ako zložka gélov a krémov na drobné rany a popáleniny.
Na očný jačmeň bola najúčinnejšia cibuľa alebo pór a cesnak. Rovnaké množstvo vína a býčej žlče sa zmiešalo so všetkými vyššie spomenutými prísadami. Takto sa zmes nechala odstáť deväť dní v mosadznej miske, potom sa precedila cez plátno a každý večer sa prikladala na oko ku koreňu rias. Recept pochádza zo starého Anglicka a údajne bol naozaj účinný. Cibuľa, cesnak a býčia žlč mali výborné antibiotické vlastnosti. Víno obsahovalo kyselinu salicylovú, tá deväť dní reagovala s mosadzou a získala tak antibakteriálne vlastnosti. Aj stredovekého pacienta dokázala potrápiť migréna. V takom prípade niektorí doktori a liečitelia odporúčali zobrať jačmeň, hrsť betoniky lekárskej, železníka a spolu všetko uvariť. Takúto zmes nechať vychladnúť, zabaliť ju do plátna a prikladať na hlavu. Alkaloidy zastúpené v betonike lekárskej používa moderná medicína aj dnes pri silných bolestiach hlavy.
Na zmiernenie koliky sa používal aníz a kmín v spojení s bielym vínom. Toto spojenie sa nechalo odstáť tri dni a tri noci. Po tomto úkone sa mal vytiahnuť a položiť na drevenú dosku a nechať deväť dní vysušiť. Zmes bolo po deviatich dňoch potrebné dať do hlinenej misky, osušiť ešte ohňom a rozdrviť na prášok. Aníz aj kmín pôsobili proti nadúvaniu. Byliny kôpru a feniklu mali veľmi podobné účinky. V 20. storočí sa detská kolika liečila liekmi s obsahom kôpru. Bolesť hlavy bola najčastejšou príčinou, prečo sa ľudia utiekali k liečiteľom či lekárom. Poznali viacero spôsobov, ktoré účinkovali na bolesti. Vieme o jednom z nich. Tieto suroviny vezmi v rovnakom množstve: reďkovka, biskupský olej, cesnak, palinu, helénium (trvalka). Takúto zmes rozdrvíš, na masle ju uvaríš s lastovičníkom a červenou žihľavou. Zmes var v mosadznom hrnci kým nemá tmavočervenú farbu. Potom ju prepasíruj cez plátno. Natieraj na čelo alebo boľavé kĺby.
Zo zoznamu liečebných postupov nemôžeme vynechať ani tie, ktoré sa používali, no dnes sú ich účinky nanajvýš diskutabilné. Pozrime sa na niektoré z nich. Aj dobový človek mohol trpieť ťažkou infekciou hrdla. Samozrejme vtedy sa to tak nenazývalo, no dnes už vieme že ide o angínu. Receptár znel jasne: Vezmi tučnú mačku, stiahni ju z kože a vytiahni z nej vnútornosti. Vezmi tuk ježka a tuk medveďa, senovku grécku, šťavu z medovky a panenský vosk. To všetko podrv a mačku tým napchaj ako hus. Celú ju upraž, pozbieraj masť a pomaž ňou chorého. Tak čo? Vyskúšali by ste? Dna. Túto chorobu často nájdeme spomenutú v historických prameňoch. A to z jednoduchého dôvodu. Verilo sa, že to bola choroba mocných. Trpeli ňou králi, princovia i vojvodovia. Kedysi si ju zamieňali s reumatizmom, dnes už ale vieme, čo ju spôsobovalo. Nadmerné prejedanie sa a pitie alkoholu bolo živnou pôdou pre rozširujúcu sa dnu. Zatiaľ čo napríklad pri morovej epidémii prišla smrť do niekoľkých hodín, dna dokázala trápiť chorého aj niekoľko mesiacov.
Ale aj na to mali naši predkovia recept, a nie hocijaký. Znel jednoducho. Vezmi sovu, zabi ju, vyber jej vnútornosti. Vlož ju do pece a upeč ju. Zober tuk z kanca, s masťou z upečenej sovy a pomaž nimi dnu. Čo myslíte pomohlo to? Mačky, sovy a podobné zvery neboli ničím výnimočným pri príprave rôznych elixírov, mastí či liečiv. Populárnou bola napríklad aj supia medicína. Jednotlivé časti supa pri správnej príprave mali vraj magické a liečivé účinky. Napríklad mozog supa sa používal na liečenie migrény a iných bolestí hlavy. Oči zasa vyriešili očné problémy.
Srdce zabalené do kože vlka alebo leva malo údajne uzdraviť ľudí, ktorých posadol démon. Zobák liečil nádor, pečeň, záchvaty a duševné choroby.
Keď lekár používal časti supa, mal podľa vtedajších zvyklostí pritom odriekať zaklínadlo. Stretávame sa s tým, že išlo vlastne o kresťanské modlitby. To len dokazuje, ako bola medicína, náboženstvo a povery úzko prepojené. Supy neboli jediné zvieratá, ktorým bola pripisovaná magická či liečiteľská moc. Vo veľkom sa využívalo rozdrvené hnojivo na prášok, dážďovky ako hlavné prísady. V jednej knihe magických kúzel sa uvádza: „Ak je niekto dementný, vezmi kožu sviňuchy, urob z nej bič a daj mu to do ruky: čoskoro sa bude mať dobre. Amen.“ Verilo sa napríklad, že čierne psy majú magické schopnosti a vedia predpovedať choroby.
Ľubovnianske
múzeum
PRE ODBORNÍKOV
Dňa 29. júna 2023 je hrad Ľubovňa z technických príčin zatvorený!
Skanzen pod hradom je otvorený od 9.00 – 19.00 h, posledný vstup o 18.00 h. Ďakujeme za pochopenie.
