Autor: Mgr. Daniela Reľovská
Prvou z nich bola Karolína de Borbón, princezná Dvoch Sicílií, ktorá sa vydala za Andreja Zamoyského. Druhou bola španielska infantka Izabela de Borbón, manželka Jána Zamoyského – posledného majiteľa hradu Ľubovňa. Po týchto dvoch ženách nám zostali nielen historické záznamy, ale aj osobné predmety, ktoré im boli blízke: šperky, ozdoby do vlasov, textílie a množstvo ďalších klenotov.
Výskum týchto unikátnych artefaktov si vzala na starosti odborníčka na šperky PhDr. Andrea Milanová, PhD. spolu s gemológom (odborníkom na drahé kamene) Doc. PaedDr. Jánom Štubňom, PhD., AJP.
Medzi všetkými skúmanými predmetmi vynikol jeden naozaj výnimočný kúsok – dámsky náhrdelník typu riviére (čiže „riečka“, náhrdelník plynulého vzhľadu). Tento šperk je zložený zo štrnástich oválnych kameí, ktoré zobrazujú antické hlavy, pravdepodobne starovekých bohov.
Kameje nie sú vyrezávané z drahého kameňa, ako by sa dalo očakávať. Namiesto toho boli odlievané do formy a následne ručne leštené. Analýza ukázala, že až 87-88% ich zloženia tvorí olovo. Odlievanie kameí je pritom mimoriadne zriedkavá technika, vďaka čomu je tento náhrdelník úplne jedinečným zbierkovým predmetom v rámci slovenských múzeí a galérií. Pravdepodobne vznikol vo Francúzsku na začiatku 19. storočia. Viac podrobností o tomto klenote prezradila pani Milanová vo svojej prednáške, ktorú si môžete pozrieť na tomto odkaze.
Ďalšie náhrdelníky zachované po grófke Izabele majú úplne iný charakter. Prvým z nich je štrnásťradový náhrdelník typu collier de chien (doslova „psí obojok“) so strieborným zapínaním. Pochádza z druhej polovice 19. storočia a bol pravdepodobne vyrobený niekde v západnej Európe. Jednotlivé rady tvoria brúsené a leštené korálky z čierneho ónyxu. Tento typ náhrdelníka – krátky nákrčník tesno obopínajúci krk – patrí medzi najstaršie šperky vôbec. Nosil sa už v stredoveku, potom v 18. storočí, v období biedermeieru a najmä v druhej polovici 19. storočia, keď dobová móda s hlbokými dekoltmi dovoľovala takémuto šperku skutočne vyniknúť. Trojicu uzatvára dvanásťradový náhrdelník zhotovený zo sklenených tlačených a sekaných čiernych perál. Ten pochádza z prelomu 19. a 20. storočia.
Detailný výskum sa venoval aj ozdobám do vlasov. Ihlice predstavujú jeden z najstarších typov osobných ozdôb s dvojakou funkciou – praktickou aj estetickou. Rozlišujeme ich podľa účelu použitia: ihlice na upevňovanie plášťov, klobúkov, pánskych nákrčníkov, viazaniek či kravát. No v prípade dámskych účesov plnili ihlice súčasne funkčný aj dekoratívny účel.
Vrcholová časť ihlice, takzvaná hlavica, je dekoratívnym prvkom a mohla mať najrozmanitejšie podoby. V zbierkach Ľubovnianskeho múzea nájdeme ihlice s hlavicou v tvare guľôčky, s florálnou (kvetinovuou) hlavicou, hviezdicovou hlavicou alebo s hlavicou v tvare polkruhu. Materiály sú rôznorodé – železo, fúkané sklo či olovo.
Hrebene ako ozdoby účesov sa tradične vyrábali z organických materiálov, drahých kovov alebo ich kombinácií. V 20. storočí sa stali populárnou formou bižutérie, často z bežných kovov, plastov a skla. Hrebene zo zbierok Ľubovnianskeho múzea sú prevažne z rohoviny a mosadze.
Podrobným gemologickým výskumom si prešli aj soľničky a koreničky so zvieracími hlavami. Tieto elegantné nádobky sú vyrobené z lisovaného číreho skla v kombinácii so striebrom. Už samotné materiály, z ktorých boli v minulosti takéto nádoby vyrábané, odrážali nielen úroveň remeselného spracovania, ale aj kultúrne a spoločenské normy spojené so stolovaním.
Podobu ľudských postáv či zvierat získali v barokovom období, keď sa začala formovať kultúra stolovania a stolová etiketa. V 19. storočí sa už bežne vyrábali zo skla v kombinácii s kovovou montážou.
Medzi výnimočné predmety patrí aj šperkovnica z konca 19. storočia, ktorú Izabela zdedila po svojej matke – astúrskej princeznej Márii Mercedes. Funkcia šperkovníc nebola len praktická. Takýto predmet predstavoval symbol spoločenského postavenia, majetku a estetických preferencií doby.
Táto konkrétna šperkovnica je vyrobená z tepaného striebra a nad monogramom astúrskej princeznej je dodnes viditeľný punc striebrotepca – akési „podpis“ remeselníka, ktorý ju vytvoril.
K skupine skúmaných predmetov patrili aj dva relikviáre zachované po princeznej Izabele. Relikviáre slúžia ako špeciálne sakrálne „nádoby“ určené na uchovávanie, ochranu a vystavovanie relikvií – pozostatkov svätcov, ich telesných častí (kosti, vlasy, krv) alebo predmetov s nimi spojených.
Prvé relikviáre mali jednoduchú podobu – často to boli len drevené alebo kovové schránky uchovávajúce malé časti ostatkov svätcov. Skutočnými umeleckými dielami sa stali najmä v stredoveku, keď sa vyrábali zo zlata, striebra, smaltu a zdobili sa drahokamami či perleťou. Striebro je hlavným materiálom aj u relikviárov, ktoré si návštevníci môžu pozrieť v sakristii kaplnky hradu Ľubovňa.
Skupinu skúmaných predmetov uzatvárajú textilné artefakty obsahujúce prvky zložené z kovu alebo drahých kameňov. Niektoré z nich majú hlboký duchovný význam – napríklad cingulum (pás) rádu, spájaný s legendou o Panne Márii Cintovej. Tento pás symbolizuje čistotu, ochranu a zázračnú pomoc a bol vyšívaný striebornými niťami a doplnený voskovými korálkami.
Všetky predmety, od náhrdelníkov cez ozdoby do vlasov až po sakrálne relikviáre, rozpráva svoj vlastný príbeh o elegancii, viere a každodennom živote európskej aristokracie 19. storočia. Vďaka podrobnému výskumu odborníkov sa podarilo ich skryté tajomstvá a technologické zvláštnosti. Návštevníci hradu tak môžu obdivovať nielen krásu týchto predmetov, ale aj pochopiť ich historický a kultúrny kontext.
Srdečne vás pozývame na návštevu Ľubovnianskeho hradu, kde sa môžete s týmito pokladmi stretnúť osobne a nechať sa uniesť odleskom histórie.
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Ľubovnianske
múzeum
PRE ODBORNÍKOV
Dňa 29. júna 2023 je hrad Ľubovňa z technických príčin zatvorený!
Skanzen pod hradom je otvorený od 9.00 – 19.00 h, posledný vstup o 18.00 h. Ďakujeme za pochopenie.
