Predovšetkým sa tomu venovali dlhšie, druhá vec je, že pamiatky tam mali permanentne vlastníkov, čo u nás nebolo, keďže po druhej svetovej vojne boli vyvlastnené alebo boli ich majitelia nútení odísť. A druhým, rovnako zásadným zásahom, boli potom naopak reštitúcie. Takže u nás je to nielen otázka financií, ale aj nevyriešených vlastníckych vzťahov. Keď sme sa však po revolúcii stretávali s pamiatkarmi zo západu, upozorňovali nás aj na chyby, ktoré urobili. Napríklad na námestiach budovy väčšinou prispôsobovali nájomníkom, ktorí chceli mať výklady, lebo tak sa to vtedy nosilo. A dnes obdivujú, že u nás sa tie stavby zachovali autenticky a neprestavovali sa. Samozrejme nie úplne všetky, každý má totiž snahu tú svoju nehnuteľnosť modernizovať. Dnes tak pre zmenu ja obdivujem stavby v Rumunsku, kde doteraz neboli peniaze, takže už len tam si môžem povedať – takto kedysi vyzerali naše spišské nemecké kostoly. V Sedmohradsku ich ešte majú. Ale je otázka dokedy. Už aj tam totiž prichádzajú eurofondy, čo vedie niekedy
k takým obnovám, že sa úplne stráca rozdiel medzi jednotlivými slohmi. Niekedy skrátka peniaze viac ublížia ako pomôžu…