Autor: Mgr. Monika Pavelčíková
Práce sa nebála, od malička bola s rodičmi na poli a vedela priložiť ruku k dielu. Hoci toho, čo mali, nebolo veľa. Pochádzala zo skromnej rodiny z malej osady Lomnica Zdrój v poľsko-slovenskom pohraničí, kam sa po vojne chcela vrátiť. Rodina, u ktorej vojnové roky prežila, ukázala nakoniec veľké srdce, ošatila ju aj prispela na návrat domov. No cesta, o ktorej Anna snívala, ktorej sa nevedela dočkať, znamenala pre ňu len ďalšiu traumu. Vybrala sa na ňu s dievčinou, s ktorou ju mali spoločnú. Pochádzali z rovnakého kraja a verili, že ich od neho delí už iba cesta vlakom, ku ktorému sa snažili pretlačiť cez preplnenú železničnú stanicu. Ľudí, ktorí po vojnovom besnení, túžili po domove, totiž boli v tom čase tisíce. Keď vošiel vlak do stanice, celá masa sa pohla ako mohutná ničiaca lavína, ktorá Haninu kamarátku, aj s ich skromnou batožinou vtlačila rovno pod kolesá brzdiacej súpravy. Niééééé, cítila ako všetko v nej kričí, ale v skutočnosti nedostala zo seba ani hlások. V šoku tam zostala stáť, už nadobro sama. Zničená bolesťou a krutosťou davu. A tá hrozná spomienka, bola nakoniec to jediné, čo si domov doniesla.
Bolo potrebné sa o seba postarať, takže krátko po návrate domov sa vybrala hľadať si prácu za hranice a osud ju priviedol do Starej Ľubovne, na panstvo poľského šľachtického rodu Zamoyských, ktorí ho ale medzitým boli pod ťarchou politickej situácie nútení opustiť. Ich hospodárstvo sa ale po vojnovom rabovaní začalo dávať práve dokopy a pracovité ruky boli na ňom vítané. Do zamestnania ju prijal vtedajší správca Ján Pavlovský a ostatní zamestnanci si usmievavú, šikovnú a veľmi peknú ženu obľúbili. Dokonca mali pocit, že by sa o ňu mali postarať a nájsť jej ženícha. Andrej Baláž sa im zdal ako ten pravý. V podstate na neho platilo všetko to, čo na ňu – bol to šikovný a pohľadný muž. Vyrástol ako polosirota na strýkovom gazdovstve. Po tom, čo mu zomrel otec sa totiž ťažko skúšaná mama rozhodla odísť hľadať šťastie do Ameriky, no bratova rodina, ktorá by jej dieťaťu musela vyplatiť dedičstvo po otcovi, ju presvedčila, nech chlapca nechá radšej doma, že oni sa oň postarajú ako o vlastného. Nakoniec Andrej do tejto rodiny priviedol aj Hanku ako svoju ženu.
Kým žil strýko, žili bežný, aj keď ťažký život. Mala Andreja úprimne rada a porodila mu päť detí, ktoré s láskou, aj keď v ťažkých podmienkach vychovávala. Smrť hlavy rodiny, ale všetko zmenila. Na jej čelo sa postavila nevlastná svokra, pre ktorú bola Hanka v rodine zrazu osobou naviac. Mala totiž, ako pani Hanka na smrteľnej posteli prezradila, zálusk na jej muža. A tak ju z domu vyštvala a natoľko znechutila jej vlastným deťom, že ju nemal kto brániť. V tom čase, okolo roku 1970, pracovala v múzeu sídliacom na hrade ako upratovačka. So svojím problémom s bývaním sa teda zverila vtedajšiemu riaditeľovi Andrejovi Čepiššákovi, ktorý jej prístrešie poskytol v areáli hradu. Keď sa Čepišákovci po troch rokoch odsťahovali do Košíc, rovnako štedro sa k nej zachovali aj jeho nástupcovia Marcel Smetana, Rudolf Žiak a Monika Pavelčíková. Aj preto Hanka pracovala na skrátený úväzok ešte aj ako dôchodkyňa, aby mohla za svoje skromné bývanie platiť. A denne obetavo kráčala pešo do mesta a späť po muzeálnu poštu.
Jej domovom sa stalo múzeum a jej rodinou jeho zamestnanci. „Pani Balážová, takto sme ju všetci volali, bola veľmi milá, starostlivá, pozorná a obetavá žienka, ktorá vedela udržať tajomstvo. Mnoho rokov sme s ňou slávili každé jej meniny a narodeniny práve my. Stále nás srdečne pohostila jej povestným zeleným pepermintovým likérom a čerstvými koláčikmi z miestnej cukrárne, “spomína jediná žena na riaditeľskej stoličke múzea Monika Pavelčíková, ktorá si ju svojím spôsobom adoptovala a až do jej smrti obdivovala pokoru a vyrovnanosť, s ktorou pani Hanka prijímala svoj krutý osud.
„Každodenná účasť na svätej omši vo farskom rímskokatolíckom kostole v meste Stará Ľubovňa bola pre ňu samozrejmosťou , doslova životnou potrebou v jej samote. Našťastie, keďže ľudia poznali jej smutný príbeh, aspoň v čase Vianoc a Veľkej noci ju pozývali do svojich rodín k prestretému sviatočnému stolu,“ hovorí bývalá riaditeľka, ktorá bola jednou z nich. A aj jednou z tých, vďaka ktorým dožila v čase, keď už prišli choroby, v blízkom Domove dôchodcov, kde za ňou jej „muzejníci“ stále chodili.
Ľubovnianske
múzeum
PRE ODBORNÍKOV
Dňa 29. júna 2023 je hrad Ľubovňa z technických príčin zatvorený!
Skanzen pod hradom je otvorený od 9.00 – 19.00 h, posledný vstup o 18.00 h. Ďakujeme za pochopenie.
